Magazín

Ako sa rodia motýle

Alexandra Tinková 05.10.2023 3 minúty na prečítanie

Vieš, prečo dnes ešte nemáš to všetko veľké, dobré, mocné, čo Boh v tebe vidí (veď On to do teba vložil, keď ťa zamýšľal a tvoril), to všetko, čo pre teba má, kam s tebou chce smerovať? Pretože ťa veľmi miluje! Miluje ťa ako otec – jediný dokonalý otec v celom vesmíre, ktorý chce pre teba len to najlepšie a nevloží ti do rúk nič, čo by ťa mohlo zabiť! Vplyv, platformu, hlas, pozíciu, manželstvo, veľa spoločnosti a vzťahov okolo teba, veľa peňažných a materiálnych prostriedkov... Čokoľvek z tohto, čo pre teba má, ti chce dať v tom správnom, dokonalom tajmingu, aký pozná iba On.

...učiť sa stále viac a viac žasnúť nad stvorenstvom, Krásou, Pokojom, Bezpečím

Ach, Ocko, sú to tie príjemné, tie naozaj šťastné momenty ticha, pokoja medzi Tebou a mnou, keď to cítim. Na koži, v hĺbke srdca, vo vlastnom dychu, (do ktorého dúchaš Ty). Keď viem, že to Ty si mi dal do dní presne toto, ani o zrniečko viac, a ani o chĺpok menej. Keď je to najdôležitejšie v mojich dňoch, s ranným natriasaním vankúšom, upevňovať mňa v Tebe. Nadýchnuť sa s každým ránom a šálkou kávy Tvojej lásky a objatia. Na prechádzke so psom učiť sa stále viac a viac žasnúť nad stvorenstvom, ktorým ma obklopuješ. Krásou. Pokojom. Bezpečím.

Viem, viem, čo mi hovoríš, kam ma chceš viesť....

Chceš, aby som sledovala, čo mi ukazuješ: Seba v Tebe

Chceš viac živín do mojich žíl, duše aj srdca v tejto „obyčajnosti“ a každodennosti. Chceš, aby som sa ešte lepšie naučila cítiť vlastné svaly aj hlas. Na kopci za domom aj na pódiu. A zamilovať si. Tú bolesť svalov aj vlastný hlas. Ktorému ma učíš. A ktorý je silnejší z momentov, strávených s Tebou. Keď vnímam len lúče, predierajúce sa cez žalúzie na moju tvár, do vlasov.

Chceš, aby som ti poctivo odovzdala všetky tiene minulosti, odhalila všetky jazvy. Aj tie, ktoré som včera skrývala. Ty počkáš. Trpezlivo. Kým ti jednu po druhej všetky vydám. Aj svoj hnev, aj svoje slabosti, aj svoje strachy. Chceš ma obnaženú, nech už tam nie je nič, čo si Ty nestvoril, čo si Ty neplánoval. Chceš, nech sa nadýchavam slobody a radosti z rozvoniavajúcej kuchyne. Z voľného dňa. Z meniacich sa farieb parčíku pred domom.

Chceš, nech si odplačem a odfňukám, čo treba. Nech vytasím meč na ďalší tieň, ktorý vyskočí. Nech prekročím ďalší prah. A potom s únavou plnou radosti zaspím.

Chceš, aby som sledovala, čo mi ukazuješ. Seba v Tebe. Moje vzťahy, interakcie, túžby v Tebe. Chceš, aby som bola drobná všetkým tým drobným rituálom dňa. Aj dnes, po x-tý raz sa pomodliť za to isté. A veriť. Aj dnes si otvoriť podcast – vypočuť jeho 77. časť, a tešiť sa na ďalšiu. Aj dnes pri káve pociťovať vďačnosť. Za to, že si ma sem dal, a vieš, kam ma vedieš. Aj dnes natriasť tie vankúše. Aj dnes otvoriť ucho, srdce, dušu Tvojmu slovu, láske, dotyku. Tam sa rodí veľká vec, šepkáš mi. Tam sa rodí platforma. Pozícia, ktorú pre teba mám. Tam sa rodia vzťahy, ktoré pre teba mám. Tam sa rodia víťazstvá. V tých „obyčajných ránach“, keď si povieš, zasa môžem vstať, postaviť na kávu a počúvať Ocka, že je tu so mnou.