Čakať a Očakávať

Mirka Kmeťová 12.03.2019 3 minúty na prečítanie

Niektoré časy sú nám skryté. Dobre to vieme. Ale srdce je zvedavé, ťažko sa dá uchlácholiť. Samé otázky z neho vystávajú. Aj keď ich nevyslovíme nahlas... Kričia v našej mysli a na každom kroku sa snažíme uzrieť odpoveď na ne. Už už... Však prečo nie teraz? A tak sa človek zamýšľa a rozoberá svoje prisľúbenia. Niečo, čo tak dávno zaznelo nad mojím životom. A ja som sa tešila na to, že to príde. Ale neprišlo. Stále nie... Visí to nado mnou, ale reálne sa nič nedeje. Teda... Aspoň mám taký pocit. A preto sa umáram v tom, že som čosi premeškala. Ušlo mi to, utieklo... A tak... Jednoducho čakám, ako to celé dopadne...

Čakám... Kedy skončí toto, čo teraz žijem... Prestala som očakávať... Necítiť vo vzduchu tak trošku kapitulácie? Často čakám, ako veci dopadnú. Tak nejak sa snažím nastaviť na to najhoršie, aby som bola pripravená. Proste, nejako bolo, nejako bude. To čakanie vedie k stagnácii. Zotrvačnosti. Apatii... Až si uvedomím, že tak nejak mi to nesedí. Nemám pocit, že by ma k tomuto Boh pozýval... A tak sa pýtam, Bože, čo to bolo na začiatku? Asi som trošku zabudla... Pripomeň mi, prosím...

Spomeniem si na chvíľu, kedy Boh prisľúbil čosi do môho života... Ako keď Abrahámovi prisľúbil syna... Ako keď Mojžišovi prisľúbil, že vyvedie ľuď z Egypta... Ako Dávida povolal za kráľa... A tak veľmi sa na to tešil, kedy to príde... Nespravil to hneď... Videla som sa ako malé dievčatko, ktoré práve od otca dostalo krásny kabát. Musel jej ho kúpiť, nemohol inak, lebo ju v ňom videl a vedel, ako jej bude pasovať, že je to niečo presne pre ňu. Zavesil ho na skriňu a povedal: "Toto je pre teba, moja drahá. Raz do neho dorastieš." Vedela som, že to nie je o tom, že mám byť teraz sklamaná z toho, že si ho nemôžem obliecť. On chcel, aby som sa tešila z toho, že jedného dňa do neho dorastiem... Že jedného dňa dorastiem do svojho prisľúbenia. Dorastiem do toho, aby si ma Boh mohol používať, aby som mohla byť jeho nástrojom. Aby sa naplnilo proroctvo. Lebo Abrahám mal Izáka. Mojžiš vyviedol ľud z Egypta. Dávid sa stal kráľom.

Veľmi sa mi páči Máriin prístup. Boh jej prisľúbil, že bude matkou Spasiteľa. Zaskočilo ju to, veď ako sa to stane? A na Gabrielovu odpoveď, že na ňu zostúpi Duch Svätý a zatieni ju moc Najvyššieho, znel už len jej súhlas. Nech sa mi stane podľa Tvojho slova... Tak ako Ty chceš, Bože...

"Ale" tam je len jedno. BOH je ten, kto pozná správny čas. Verím, že On je ten, kto pozýva do očakávania. Lebo očakávanie prebúdza. Prináša život. Oživuje. Premieňa. Prebúdza k spolupráci. Tvorí. Participuje. A pýta sa: Otče, čo mám robiť?... Koľko sily a moci nesie to jedno písmenko na začiatku. Čakať. A očakávať. Očakávanie otvára naše srdce pre to, čo má Boh pre nás pripravené... Veď, všetko má svoj čas. Veď, všetko, čo Boh robí, je vhodné vo svojom čase. Všetko urobil vhodne na svoj čas: do srdca nám vložil (tušenie) večnosti, ale nik nemôže vystihnúť dielo, ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca. (Kaz 3, 11) A to čo koná tu a teraz... Má svoj význam.

Ostáva dôverovať.

Nie je to jednoduché. To On vie... A viem, že mi ani nikdy netvrdil, že to ľahké bude... Ale to ja som prijala túto výzvu. :)