Magazín
Chcem byť taký, akého ma chce mať Otec, Janko Buc
27.11.2019 3 minúty na prečítanie
Janko, aké je to - byť po rokoch intenzívnej služby kazateľa, predsedu ZKSM (Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže), či riaditeľa TV LUX zrazu dedinským farárom vo Východnej?
Jedným slovom – zaujímavé! Aj keď som tu už viac ako dva roky, stále sa učím byť farárom. Viac vecí, služieb a zodpovedností som postupne zanechal. Niektoré mi zas pribudli, a tak sa to nejako vyrovnalo. Na Východnú som si veľmi rýchlo zvykol, nebolo to pre mňa ťažké. Mám rád túto dedinu, farnosť, ľudí... Je tu nádherne, veď sa príďte pozrieť a uvidíte, že som neklamal. Asi najzásadnejšia zmena je tá, že som viac na jednom mieste. Myslím, že som to už aj potreboval a teším sa z toho.
Kde sa ti darí čerpať? Čo alebo kto je pre teba inšpiráciou?
Myslel som si, že budem môcť viac čítať a študovať, ale zatiaľ sa mi to darí len sčasti . Čítam, samozrejme, každý deň Božie slovo, a nielen ako prípravu na každodennú kázeň, ale ako duchovnú stravu. Z času na čas si vypočujem nejaké prednášky, čítam knihy. Je to také rôzne. Nič konkrétne ani nikoho konkrétneho by som v súčasnosti ´nevypichol´.
Môžeš sa s nami podeliť o to, ako vyzerá tvoj modlitebný čas? Čo je pri modlitbe najdôležitejšie?
Pre mňa je kľúčový modlitebný čas ráno. Večer už akosi nevládzem. Snažím sa byť každý deň minimálne hodinu v kostole pred Eucharistiou. Niekedy som len ticho a snažím sa počúvať, niekedy sa prihováram za rôzne veci a oblasti, niekedy spievam a chválim Boha, je to naozaj také rôzne. Ako kňaz sa modlím breviár, no asi by bolo lepšie povedané, že sa skôr učím modliť. Mám breviár rád, ale dosť ťažko sa mi udržiava pozornosť, a preto hovorím, že sa ho stále učím modliť. Pred sv. omšou sa s ľuďmi modlím ruženec a som v tom čase k dispozícii pre tých, ktorí by sa chceli vyspovedať. V piatky zas máme ´stretká´ s mladými z farnosti, kde sa spoločne modlíme. Samozrejme, do času modlitby patrí aj sv. omša. Veľmi som vďačný a stále ma presahuje tá skutočnosť, že môžem sláviť každý deň Eucharistiu. Držať Ježiša v rukách, sýtiť sa Ním. To je obrovský dar.
Najdôležitejšie pri modlitbe sú pre mňa dve veci – myseľ a žiť v prítomnosti Boha. Myseľ je pre mňa oblasť, kde neustále musím bojovať. Často lieta kade-tade a nie je tam, kde by mala byť. Stále sa to učím, niekedy je to lepšie a niekedy horšie. Udržať líniu srdce-duch- myseľ nie je vždy jednoduché. Druhá vec je, že sa snažím žiť čo najviac v Božej prítomnosti. Hľadám neustále spôsoby, ktoré mi k tomu pomáhajú. Sem patria všetky „strelné modlitby“, krátke zastavenia, kde si uvedomujem, že Otec je so mnou. Chvíle, keď mi niekto príde na myseľ a v krátkosti sa za neho pomodlím. Žehnanie, keď stretávam ľudí, keď cestujem autom...
Keby ťa v tejto chvíli pozvali kázať na celosvetové stretnutie mládeže, o čom by si hovoril?
O tichu, mysli a slobode ducha. Všetko to spolu súvisí, ale každá časť je samostatne dôležitá.
Veľa si zažil, veľa si dosiahol. Je niečo, o čom ešte snívaš?
Chcem byť taký, akého ma chce mať Otec, chcem robiť veci, ktoré chce On. V tomto mi je takým smerovaním to, čo povedal sv. Pavol v liste Galaťanom 2, 20: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ Uvedomujem si, že je vo mne ešte veľmi veľa toho telesného, príliš ľudského a nie duchovného. Snívam teda o tom, že raz už nebudem žiť ja, ale vo mne Kristus.
Keby raz o tebe mala byť vyslovená jediná veta, ako by si chcel, aby znela?
Čo ďalšie ťa chytí za srdce?
Ver.sk. Je to vec srdca.