Čo som komu urobila?

Mirka Kmeťová 18.07.2019 3 minúty na prečítanie

Keby sa myšlienky dali vážiť, či merať rýchlosť ich toku, lámali by sme rekordy. Často si uvedomím, koľko ich mojou mysľou zasa prebehlo. Len tak. Bez povšimnutia. Bez dôsledku... Ale... Naozaj bez dôsledku?

Rozmýšľame nad kadečím. Tvoríme, budujeme, no občas i rúcame. Jednou myšlienkou sa dá občas postaviť naozaj veľmi dobrý základ... Ale občas, ani nevieme ako, nimi veľa zbúrame. Vzťahov, postojov, ľudských sŕdc, svojho sebavedomia či múdrosti. Sú chvíle, kedy mám pocit, že sa doslova ocitám pod ich paľbou. Jedna, druhá, tretia... dvadsiata... tisíca... Šľahajú do mňa ako šípy. Bez toho, že by som si uvedomila, že niektoré z nich majú otrávené hroty.

A tak ma zasiahne jedna myšlienka... Ako šíp... Začnem sa s ňou pohrávať a vyhodnocovať ju. Posudzovať. Až kým jed neprenikne cez moju myseľ až do môjho srdca a ja neostanem mimo, vykoľajená. Čo sa to deje? Nechápem a snažím sa analyzovať vzniknutú situáciu. Občas to trvá týždne, stojí to veľa síl, sĺz a bojov na hranici s kapituláciou... Až kým neidentifikujem príčinu: Bola som otrávená. Začne proces identifikovania jedu, jeho nositeľa a pôvodcu... Rozpozná sa potrebná liečba, aplikuje sa... Prichádza proces uzdravovania... Až kým nepríde vytúžený cieľ: Vyliečenie.

Myslím, že každý z nás má za sebou veľa takýchto procesov. Občas nás to už unavuje, nevládzeme stále znovu a znovu prechádzať tým istým. Často som počula spojenie: ...mať myseľ Kristovu... Zamýšľala som sa nad tým, čo to znamená prakticky. Čo tým Pavol myslí, keď Efezanom hovorí o prilbe spásy, ktorú si majú nasadiť na hlavu, aby si chránili myseľ.

A došlo mi to pri jednej piesni... len tak... „náhodne“ do ticha zazneli slová: Čo som urobila, že som si zaslúžila lásku, ako je táto?... A začala som porovnávať. Ako často som sa v živote zamýšľala nad tým, čo som komu urobila, že musím znášať túto bolesť? Prečo sa musím trápiť? Prečo nemôžem byť šťastná? Prečo nemôže byť občas niečo ľahké? Prečo? Bože, prečo? Túto otázku som mu položila tak stokrát... A utápala sa v tom, v čom musím stáť... Bez toho, že by som si uvedomila, v čom stojím. Že v prvom rade. Predovšetkým. Stojím v láske, ako táto.

Lebo na túto otázku som nevedela nájsť odpoveď. Lebo som ostala ohromená a premožená. Lebo v tom okamihu všetky myšlienky ušli. Nemala som na to, čo povedať. Lebo som si šokovane uvedomovala, že správna odpoveď je: „NIČ“. Neurobila som nič, pre to, aby som si zaslúžila lásku, ako je táto. Takú veľkú, bezpodmienečnú, bezhraničnú, nepochopiteľnú... Ktorú budem spoznávať celý život, lebo stále nerozumiem úplne tomu, aká naozaj je.

Len pozerám na Krista na kríži a pýtam sa: „Ako som si zaslúžila tvoju lásku?“ A moje srdce preniká jeho odpoveď: „Len tým, že si!“ Áno, toto je nemožné. A predsa reálne.

A tak len znovu zažívam usvedčenie od neho... A robím rozhodnutie... Ježišu, radšej sa chcem zamýšľať nad tým, ako veľmi ma miluješ a rozjímať nad tvojou láskou, ktorá ma spasila... Lebo tá mi dáva silu zvládnuť všetko ostatné... Lebo tá mi dá pravý pohľad na to, aké veci sú... Aká som ja... Akí sú ľudia okolo mňa... Aké sú situácie... A čo na to celé hovoríš ty...