Keď Boh premení nočnú moru na radosť zo spásy

Magazín Ver.sk 31.10.2022 10 minút na prečítanie

      V utorok 26. júla tohto roku sme sa vracali domov z dovolenky. Nič nenasvedčovalo, že by sa nočná mora mala stať skutočnosťou. Iba náš syn pri spoločnej modlitbe v aute vyhlásil: „Pane Bože, ďakujeme za našu budúcnosť, nevieme, čo nás čaká, ale ty máš všetko perfektne načasované.“ S manželom sme na seba nechápavo pozreli. Avšak už o pár hodín neskôr táto modlitba nadobudla hlboký význam.  Keď mamka Anna oslavovala meniny, všetci sme jej blahoželali. Vtedy sme si všimli, že jej hlas v telefóne je akýsi iný ako zvyčajne. Hneď sme za ňou šli aj osobne (hoci rodinné oslavy zvykneme robievať cez víkendy). Naskytol sa nám hrozný pohľad. Mala veľmi opuchnuté nohy, v priebehu dvoch týždňov neuveriteľne schudla, jej krvný tlak ukazoval nízke hodnoty. Bol to pre nás veľký šok. (Ešte tesne pred dovolenkou sme s mamou spoločne zavárali uhorky. Na nič sa nesťažovala, len na to, že ju bolia nohy, čo prirodzene pripisovala starobe.) Okamžite sme bežali do nemocnice. Vedela som, že sa moja nočná mora naplní. Preto som pred nástupom do nemocnice zavolala kňaza, ktorý ju vyspovedal a dal jej pomazanie chorých. Najprv to vyzeralo na srdcové zlyhávanie. Ale už v stredu večer prišlo prvé podozrenie na metastázy. Následné vyšetrenia len potvrdili hrozné diagnózy. Väčšiu časť jej tela už pokrývali zhubné nádory. Mama sa nám zo dňa na deň strácala pred očami. Aj počas pobytu v nemocnici jej bolo umožnené prijímať Eucharistiu. Ja som mala v srdci zvláštny pokoj. No na druhej strane som si vôbec nedokázala ani len predstaviť, ako by sa dala prežiť táto nočná mora, ktorá ma celé roky strašila. A zrazu sa stávala ťažkou realitou. 

Vedela som, že nadišiel čas odovzdať ju Pánu Bohu

     Zastihlo ma to duchovne nepripravenú. Už dlhšie obdobie predtým som zažívala hlbokú krízu viery. Bolo to, akoby predo mnou stála rozhodujúca bitka môjho života a ja som zistila, že nemám v rukách žiadnu zbraň. Moja najstaršia sestra mi darovala slová povzbudenia, prostredná sestra vytiahla z kabelky ružence. A ja som zistila, že nemám vôbec nič. Iba veľký strach a úzkosť z nasledujúcich dní. A zároveň ten nadprirodzený pokoj, ktorému som vôbec nerozumela. V pokore som vyznala Bohu, že pokiaľ mi On nedá svoju milosť, ja nemám šancu to celé zvládnuť. Bolo to čosi veľmi silné, čo ma úplne presahovalo. Keď som sa dozvedela o maminej diagnóze, hneď som prosila Pána, aby netrpela príliš dlho. A tiež aby mohla v pokoji odísť do večnosti doma, v kruhu rodiny. Až spätne si uvedomujem, ako Pán stál celý čas pri mne a posilňoval ma. Celý život som sa modlila za jej zdravie a zrazu som sa úplne prirodzene modlila za jej rýchlu a šťastnú smrť. Vedela som, že nadišiel čas odovzdať ju Pánu Bohu. Neprosila som o zázrak. Ten pre ňu Pán urobil pred 20 rokmi, keď zažila uzdravujúci dotyk Boha. Vedela som, že Pán  má pre ňu pripravené čosi  oveľa krajšie, než tento pozemský život predĺžený o pár rokov. Zdravotný stav sa jej veľmi rýchlo zhoršoval. Istý čas to už vyzeralo tak, že mamka sa príchodu domov nedožije a zomrie v nemocnici. Napokon presne týždeň potom, ako bola prijatá do nemocnice, bola z nemocnice aj prepustená. To už bolo každému jasné, že smrť je nezvratná a riešili sme paliatívnu starostlivosť. Obrázky našej dcéry, ktoré babke kreslila, túto skutočnosť potvrdzovali. Na jednom z nich bolo veľké srdce, ktoré malo krídla. Ten druhý zobrazoval mnohé malé srdiečka, ktoré mali srdiečkovú (nebeskú) oslavu.

     Bolo obdivuhodné sledovať, ako všetko presne časovo zapadalo, ako puzzle. Pán bol celý čas pri nás, posilňoval nás a pomáhal rôznymi spôsobmi. Narýchlo sa nám podarilo prenajať poslednú voľnú polohovateľnú posteľ a vozík. Nebol problém ani s dodávkou, aby sme to včas priniesli domov. Mama mala pri sebe aj „súkromnú“ lekárku, jej vlastnú vnučku, moju neter, ktorá sa práve vrátila domov po promócii v Prahe. Vystriedali sa pri nej tri zdravotné sestry, naše známe, ktoré jej ochotne spúšťali infúzie. My tri dcéry, môj manžel a otec sme pri nej neustále boli. S láskou sme sa o ňu starali po telesnej, duševnej a duchovnej stránke, najlepšie ako sme vedeli. Ale aj mama nás do poslednej chvíle potešovala, žartovala a neustále sa modlila. Vždy pozerala na naše dobro, nie na seba.

     Vo štvrtok poobede sa jej bolesti veľmi zhoršili. Bolo ťažké byť pri tom. Bol štvrtok pred prvým piatkom, podvečer som šla na svätú spoveď. Do farnosti mojich rodičov v ten deň prišiel nový výpomocný duchovný otec. Pastoračne sa venuje (nie iba vo svojej farnosti) aj modlitbám za oslobodenie. Na spovedi som mu povedala aj o mojej nočnej more, ktorá sa stávala realitou a ja som sa už nemala kam zobudiť. Modlili sme sa. Veľmi ma povzbudil, aby som sa nebála. Povedal, že Pán ma na túto situáciu pripravoval celý môj život. Nikdy predtým mi nenapadlo pozrieť sa na to z tohto uhla pohľadu. Daroval mi relikviár s pozostatkami svätého Šarbela a ďalších svätých, ktorý som mohla zobrať domov k mame. Považovala som to za nesmiernu Božiu milosť, že mohla zomierať v prítomnosti svätých.  Taktiež  bola viackrát pomazaná olejom sv. Šarbela. A ešte jednu špeciálnu milosť Pán pripravil pre moju mamu, a to olej z Golgoty, kde Pán Ježiš porazil diabla. Tento olej sa nám podarilo získať v máji tohto roku, keď sme boli vo Svätej zemi. Mamka bola pomazaná aj týmto vzácnym olejom, ktorý jej pomáhal v duchovnom zápase pred smrťou. Všetci sme sa pri nej pravidelne modlili, každý deň prijímala Eucharistiu, povzbudzovali sme ju k dôvere v Ježiša a vytrvalosti až do konca. Bolo zaujímavé pozorovať, ako sa jej viditeľne telesne aj duševne uľavilo pravidelne po každej modlitbe Korunky Božieho milosrdenstva. V piatok poobede, tesne pred víkendom, sa nám zázračným spôsobom podarilo získať lieky pre onkologických pacientov v poslednom štádiu choroby, tie jej tiež pomohli. 

Pán bol celý čas pri nás, posilňoval nás

    Tesne predtým, ako naposledy vydýchla, aj mne Pán daroval veľkú milosť. V pokoji som sa s ňou  v zastúpení celej rodiny rozlúčila. Poďakovala som jej za všetku lásku, ktorú nám celý život dávala. Poprosila som ju o odpustenie za všetko, čím sme jej ublížili. A taktiež som ju poprosila, aby sa aj naďalej za nás všetkých modlila, keď bude v nebi v spoločenstve svätých. Naposledy som ju povzbudila, aby sa nebála vykročiť na cestu do večnosti. Uistila som ju, že neskôr aj my všetci za ňou prídeme a znovu sa stretneme na nebeskej oslave, tak ako to naša dcéra nakreslila na obrázku. V pokoji odišla v deň Ježišovho vzkriesenia a víťazstva nad smrťou,  v nedeľu ráno 7. augusta pred pol štvrtou.

     Deň pred jej smrťou bola fatimská sobota a zároveň prikázaný sviatok Premenenie Pána. Pri Pánovom premenení na hore Tábor Peter, Jakub a Ján videli Ježiša v Božskej sláve. Bolo im tak dobre, že tam dokonca chceli postaviť tri stánky. Neodvážim sa povedať, že som zažila čosi podobné. Ale s istotou viem, že minimálne jeden lúč tej Božskej slávy, keď sa nebo otvorilo a duša mojej mamy vstupovala do večnosti, som vo svojom srdci prežila veľmi intenzívnym spôsobom. Keďže som bola s mamou tak úzko spätá, akoby moja duša na chvíľu vyletela spolu s ňou do nebeskej slávy. Bolo to, ako by ma objalo celé nebo. V mojom vnútri bola nesmierna radosť, pokoj, láska,  harmónia, istota, bezpečie. Skutočne sa mi veľmi ťažko hľadajú slová. Nech sa akokoľvek snažím, nedá sa táto skúsenosť vtesnať do ľudských slov. Najlepšie to asi vystihuje apoštol Pavol slovami: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1Kor 2, 9)

      Keď mama naposledy vydýchla, v tej chvíli som nemohla konať inak, ako  chváliť Boha slovami Jóba: „Pán nám ju dal, Pán nám ju vzal, nech je oslávené meno Pánovo.“ (porov. Jób 1, 20)  A hoci otec a sestry plakali, mne neostávalo nič ako chváliť najsvätejšiu Trojicu. Bola som taká šťastná z maminej spásy, že som vôbec nerozumela tomu, prečo ľudia okolo mňa plačú. Pretože niet väčšieho šťastia a radosti, ako keď spasená duša dôjde k Pánu Bohu do nebeskej slávy. Chcem zdôrazniť, že moja skúsenosť bola iba malým nepatrným lúčom Božej slávy. Aké potom musí byť úžasné nebo v celej svojej kráse a plnosti?

     Počas celého pohrebu som vôbec neplakala. Vnímala som ho ako oslavu, ktorú Pán prichystal pre moju mamu. Bol to krásny a dôstojný pohreb. Aj tu Boh potvrdil pravdivosť svojho slova: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Mt 23, 12)  Mama bola celý život pokorná a skromná žena. V chráme vždy sedela vzadu v poslednej lavici. Preto ju Boh pri jej poslednej rozlúčke vyvýšil takýmto spôsobom. Na pohrebe bolo 10 kňazov, veľké množstvo veriacich gréckokatolíkov, aj rímskokatolíkov. Veľmi ma dojala hojná prítomnosť kalvínov a dokonca aj Rómov, ktorí prišli s kytičkami. A tak si v duchu kladiem otázku: Ako je možné, že jedna žena dokázala všetkých zjednotiť k modlitbe, napriek denominačným, národnostným a etnickým rozdielom? Ona si vážila a mala pekné slovo pre každého človeka. Do večnosti si so sebou nič nevezmeme. Iba lásku, ktorú sme nezištne rozdali na tomto svete. Ako som spomínala, pred maminou smrťou som mala veľkú duchovnú krízu a rôzne pochybnosti. Ale po tom, čo som zažila, moja viera akoby nadobudla charakter istoty. Na základe prežitej skúsenosti viem, že všetko, čo hovorí Božie Slovo a čo Katolícka cirkev učí o spoločenstve svätých, je pravda. A túto pravdu a skúsenosť túžim ohlasovať aj iným, pre ich vlastnú spásu a pre budovanie Božieho kráľovstva. Pri maminej smrti som zažila aj realitu duchovného boja o ľudskú dušu. A tak som pochopila, že najväčší chudáci nie sú tí ľudia, ktorí nechodia na luxusné dovolenky, nemajú vily, drahé autá, či značkové oblečenie, slávu, moc, bohatstvo, obdiv, či kariéru. Najväčší chudáci sú ľudia, ktorí svoju nesmrteľnú dušu „vymenia“ za toto všetko kvôli pár rokom života na tejto zemi. „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil? Lebo za čo vymení človek svoju dušu?“ (Mt 16, 26)

„Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14, 6)

     Neviem, či aj ty máš nejakú nočnú moru. A vôbec to nemusí byť zlý sen. Existuje niečo, čo ti naháňa obrovský strach? Čo ťa zväzuje a robí ťa neslobodným? Čo ťa oberá o pokoj a radosť zo života? Je niečo, s čím dlhé roky zápasíš a uvedomuješ si, že nemáš dostatok síl na to, aby si to vedel prekonať? Máš v živote niečo, čo ťa ľudsky presahuje? Nachádzaš sa práve v ťažkej životnej situácii a netušíš, ako dokážeš prežiť nasledujúce dni? Nevidíš žiadne riešenie problému, ani cestu pre svoju budúcnosť? Priznaj to a v pokore a pravde to všetko odovzdaj Pánu Bohu. Dobrá správa je, že cesta vždy existuje, aj keď ju možno práve teraz nevidíš alebo necítiš. Ježiš je tou Cestou. On povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14, 6) Ježiš nikomu nesľuboval bezproblémový život na tejto zemi. Ale sľúbil nám, že s nami navždy zostane (porov. Mt 28, 20), že nás nikdy nezanechá, ani neopustí (porov. Hebr 13, 5b). A ja s pokorou, radosťou a bázňou môžem potvrdiť, že toto je môj dobrý, láskavý a milujúci Boh! Boh, ktorý moju najväčšiu nočnú moru premenil na radosť z večnej spásy! „Lebo Pánovo slovo je pravdivé a verné všetko jeho konanie.“ (Ž 33, 4) Nech je naveky oslavovaná a velebená najsvätejšia Trojica: Otec, Syn a Svätý Duch! Jeden Boh v troch osobách! Jediný pravý a živý Boh! „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28)

PS.: Modlitba nikdy nie je nevypočutá. Dôveruj Pánu Bohu, kedy a akým spôsobom ju vypočuje.

Martina