List priateľke

Michaela Karabinošová 29.10.2021 3 minúty na prečítanie

Milá žena,

píšem Ti ako Tvoja priateľka. Povedala by som, že sestra, ale to pomenovanie nemám rada. Možno je to tým, že skutočnú sestru-súrodenca nemám. Za to mám skvelé priateľky, také tie sestry naozaj. A v tomto liste Ti chcem tiež byť takou priateľkou.

Poznám tú tmavú hlbočinu, čo v srdci máš. Ó, drahá, poznám ju pridobre. Mám ju tam totiž tiež. Nekonečná nespokojnosť, pocit, že váha sveta Ti leží na ramenách. Lebo veď, buďme k sebe úprimné, ak to nespravíme my, tak kto?! Ak sa ja nepostarám o to, aby si štvorročná nepchala prsty do úst, aby sa prádlo zo sušiaka premiestnilo do skrine, aby bola kuchyňa uprataná, dlážka čistá, voňalo to u nás domovom a sušienkovou láskou, aby.....tak kto? Ten zoznam je nekonečný, a to som ešte nezačala ani hovoriť o všetkých tých potrebách na prežitie vzťahov, priateľstiev, manželstva.

Tvoj zoznam môže byť rovnaký, podobný alebo úplne iný ako ten môj. A to je v poriadku, to je Život sám. Ale o to tu teraz nejde. Stavím sa, že aj Ty poznáš ten skľučujúci pocit, že to nedávaš. Že Ti vždy nejaká časť uteká. Tak napríklad, ja keď mám konečne dokonale upratané, navarené a nakúpené (silná kombinácia, ja viem, ale sem tam sa podarí) a s nadpozemsky dobrým pocitom sa zabalím do pohodlia deky, teplého nápoja a dobrej knihy, tak sa na počudovanie stávam opäť tou nepríjemnou škriekavou večne nespokojnou ženskou zo zlej reklamy. Presne tou istou, ktorá tu je aj keď nestíham. Lebo veď ten môj vydretý poriadoček je v priamom prenose predomnou ničený mojimi láskami hostiacimi sa dobrotami, čo som bezpodmienečne musela napiecť.

Vidíš to tiež? Nekonečné kolečko. Páči sa mi ten anglický výraz „vicious cycle“. Je v ňom zachytená presne tá zlomyseľnosť, s ktorou ma neprestajne naháňa.

Tu by som sa rada pristavila. Ono to nie je náhodné. Všimla si si, že keď sa cez deň smeješ, odvážne miluješ a cítiš, že láska sa Ti dostáva naspäť, vieš, že si krásna, tak ani tie spotené tričká z posilňovne prevesené cez jedálenské stoličky Ti potom až tak nevadia? (Respektíve Ti principiálne stále rovnako vadia, ale dokážeš sa s nimi – a ich majiteľom – vysporiadať bez toho, aby si sa zmenila na povestnú Xantippu?) Zatiaľ som našla iba jeden spôsob ako si sama privodiť tento vyrovnaný stav. Pretože nepodľahnime klamu, nikto nám ho nenavodí za nás a už vôbec nie svet a okolnosti (manžel má v tomto prípade najlepšiu šancu, ale čo si budeme hovoriť, to je na ďalší samostatný list).

Asi vieš, čo Ti poviem. Ten spôsob, tá Cesta, je len jedna. A hovorí pravdu, je to Cesta Života. Vždy, ked k Nemu prídem, sklamaná a smutná, boľavá s ranami spôsobenými mnou samou, naspäť taká neodídem. Dokonca nikdy neodídem sama, nech by som sa vracala do akokoľvek temnej všednosti.

Nebuď Martou. Nie je na nej nič zlé, dokonca jej rozumiem viac, než by som si chcela priznať. Jej láskavé a starostlivé srdce je na správnom mieste a Ježiš ju takú miluje. To jej srdce len nie je v správnom čase. Lebo v prítomnej chvíli je niekto dôležitejší než plný stôl a čistá dlážka. A nabudúce môže u Teba doma pokojne nabrať formu Tvojho muža, detí a ver mi, že častejšie než si myslíš, aj Teba samej.

Pomaly strácam niť, drahá, slová sa mi sypú akoby sme si pokojne klábosili nad voňavou šálkou. Je len jedno, čo Ti chcem povedať: si skvelá. Si milovaná. Si úžasná. Si nádherná! Poď, buďme spolu Máriou sediacou pri nohách Života, Samaritánkou čerpajúcou Živú Vodu. Buď Ty Tebou a ja mnou. Ostatné veci nechajme usporiadať sa okolo toho.

Mám Ťa rada, drahá priateľka. Chcela by som, aby si sa videla mojimi očami, vnímala tú krásu, silu, múdrosť, čo v Tebe sídlia.

Objímam Ťa písmenami a usmievam sa na náhodne na ulici vo viere, že moja láska popreskakuje z tváre do tváre, z úsmevu na úsmev, až si nájde cestu k Tebe!