Mary Dwyn Sumbalová: Moje filipínske zápisky z geta hanby a beznádeje II.

Magazín Ver.sk 01.02.2024 7 minút na prečítanie

       Ak vás chytila za srdce prvá časť rozprávania koučky a terapeutky Mary Sumbalovej z jej misie vo Filipínach, určite sa radi začítate aj do ďalších jej príbehov a zážitkov:

        Veľká vďaka všetkým, že má držíte v srdci. Cítim to!

       V mojom druhom týždni na Filipínach sa veci viac "zabehli", ja som sa upokojila a dostala do toho pravého tvorivého pracovného "švungu".

       Nesmierne ma teší, že zmeny v srdciach deti sú už po tak krátkom čase viditeľné! Reagujú na lásku, blízkosť, sústredenú pozornosť, počúvanie, súcit, dary, objatia, praktickú pomoc aj tvorivé a terapeutické aktivity, ktoré im majú pomôcť spracovať ich životné traumy.

       Sú vďačné za tú najmenšiu maličkosť a je úžasné, že niektoré začali prejavovať viac láskavosti aj voči sebe navzájom. Je mi jasné, že toto je beh na dlhé trate, ale už za prvé dva týždne v plnom nasadení vidím veľký zmysel v tejto práci a viditeľné pokroky u detí aj u personálu.

      Obzvlášť u dvoch, ktorí sú v najbližšom každodennom kontakte s ľuďmi a ja som vďačná, že ich môžem pozorovať v ich každodennom oddanom nasadení.

Jospeh bol sám v minulosti zneužívaný, žil na ulici, závislý na drogách, no Boh ho zachránil a vytiahol z toho pekla. Urobil s jeho srdcom taký zázrak, že Joseph zasvätil svoj život službe týmto deťom, hoci sám zápasí existenčne. Aby ste mali predstavu - zarába okolo 250 eur mesačne, čo je pri cenách, ktoré tu vidím extrémne málo. (Vôbec tu nie je lacno, aj keby sa to tak mohlo zdať).

Mary Rose je zdravotná sestra, tiež veľmi obetavá a nadšená pre túto službu.

Obaja okrem toho pôsobia aktívne aj vo svojej cirkvi, kde vedú ďalšie služby.

Vedúcou tímu je Chichi (misionárka z organizácie Ywam), ktorá to všetko manažuje a rieši krízové situácie. Občas, keď jej zostane trochu času a energie sa venuje aj samotným terapiám.

Potom je tu Grace - zdravotná sestra, ktorá má však na starosti najmä finančnú stránku, účtovníctvo a ďalšie praktické veci, plus zdravotnú starostlivosť. Máme tu aj nového sociálneho pracovníka Gilberta - tiež veľmi odhodlaného učiť sa a pomáhať. Tí všetci sa starajú o to, aby peklo, ktoré prežívali tieto deti ulice doteraz, sa pomaly-postupne premieňalo na znesiteľný a stále lepší život.

O chlapcovi, ktorý nevidel (a čakal, že niekto uvidí jeho..)

        Dovoľte mi teraz rozpovedať vám príbeh jedného z nich:

      Máme tu chlapca, nazvime ho John (kvôli bezpečnosti a ochrane neuvádzam skutočné meno), ktorého matka od malička hrozným spôsobom bila (drevom s klincami), bol týraný nevlastnými otcami, od ranného veku utekal zo školy a z domu na ulicu. Tu spadol do bahna detskej prostitúcie…

      Keď som sem prišla, bol extrémne uzavretý, nezdieľal sa, mával agresívne výbuchy hnevu… Počas arte-terapie, ktorú som s deťmi mala, nakreslil, ako sa cíti v srdci. Potom, počas spoločného zdieľania sa konečne otvoril. Začal strašne plakať. Vôbec prvýkrát porozprával o niektorých svojich strašných zážitkoch.

      Robila som s ním aj trauma-terapiu, intenzívne som sa mu venovala, hrávali sme na gitare, lebo ho to bavilo a chcel sa učiť. Všimla som si, že pri čítaní veľmi žmúri, nevie prečítať ani veľké písmená akordov, ktoré som mu vytlačila.

      Asi si to nikto dovtedy nevšimol. Asi ani nebolo pri čom, keďže chlapec nechodí do školy, robí nejaké pomocné práce za dolár-dva za noc. (Rodičia to od týchto detí často vyžadujú, niektoré aj zmlátia, ak nedonesú domov nejaké peniaze a je jedno, akým spôsobom ich získajú.)

     Povedala som teda o jeho probléme pri čítaní zdravotnej sestre, poprosila som ju, či by ho mohli vziať k doktorovi. Zariadili návštevu očného, ktorý chlapcovi diagnostikoval dioptrie č. 5 a astigmatizmus. Bola som šťastná, že mu môžem „sponzorovať“ aspoň okuliare, keďže to bola pre centrum dosť veľká položka. Pri tom obmedzenom rozpočte, ktorý majú, je pre nich náročné starať sa o deti po zdravotnej aj materiálnej stránke a deti sú nesmierne vďačné aj za tie týždenné balíčky mydla a zubnej pasty a možnosť osprchovať sa (vonku, v studenej vode)…

      Aby ste mali lepšiu predstavu, zdravotná starostlivosť tu nefunguje ani zďaleka tak, ako u nás, za väčšinu vecí si tu musíte zaplatiť. Navyše, tieto deti nemajú často ani občiansky preukaz, rodný list, a už vôbec nie nejakú zdravotnú poistku, to všetko ide takisto z peňazí centra.

      Keď chlapec dostal okuliare (a s nimi aj pocit, že sa o neho niekto zaujíma a stará), úplne ožil! Chodí do centra častejšie, zapája sa do aktivít, pýta si sám objatie, rozhovor, zdieľa sa s tým, čo ho trápi, čoho sa bojí (a sú to reálne a vážne veci - ďalšie prepadnutia, ublíženia…). Zaujíma sa o terapiu, veľmi sa chce učiť a vyučiť niečomu. (Stále túži po tom, aby rodičia - áno, tí "rodičia", ktorí ho mlátia a týrajú, mohli byť na neho hrdí), veľmi sa teší, že čoskoro bude vedieť čítať, písať a hovoriť po anglicky, lebo konečne vidí!

Dospelé deti s polámanými dušami…

     Ako veľmi musí byť dieťa ubité, keď sa bojí povedať, že nevidí?! Áno, hovorím dieťa, hoci má 19 rokov. Títo už takmer dospelí ľudia sú často v psychickom a citovom vývine ešte deťmi a pôsobia tak aj fyzicky, lebo kvôli častej podvýžive sú aj veľmi malinkí, chudučkí…

      Keď im pozerám do očí, vidím vystrašené ubolené deti, ktoré nedostali žiadnu lásku, a namiesto nej dostali strašne veľa zlého. Bola im vzatá ich nevinnosť už vo veľmi skorom veku. Sú citovo celkom vyhladované a sú vďačné za kúsoček čohokoľvek, čo im venujete – okuliare, dobré slovo, objatie... Našťastie, po tých dvoch týždňoch sa už presvedčili, že nepredstavujem žiadnu hrozbu, naopak, nachádzajú u mňa bezpečie, chodia sa ku mne túliť a rozprávať.

      Majú doslova sviatok, keď prinesiem akúkoľvek maličkosť. Potešili sa, keď som kúpila nové struny na gitaru, alebo farbičky. Keď im donesiem mango, melón alebo iné lokálne ovocie, či keksíky, zažiaria im oči, akoby ste im dali zlato. Milujú aj tie mäkké „túliace“ hračky, ktoré som im doniesla na upokojenie, objímajú ich, keď idú spať.

      Snažím sa už dva týždne kúpiť pre centrum aj koberec a vankúše do obývačky, kde mnohé z nich spávajú, aby nemuseli byť na tvrdej zemi. No zatiaľ sa mi to napriek x hodinám stráveným v zápchach, (ktoré sú tu konštantné a hýbu sa cca 10-20km za hodinu) a návštevám mnohých obchodov, ktoré tvrdili, že majú koberce a nemali, nepodarilo. Ale dúfam, že tento týždeň v kobercovej misii uspejem…

Keď vyspať sa v bezpečí je najväčší dar…

        Keď mávame na konci dňa kolo zdieľania a počúvam od nich, čo sa ich dotklo, potešilo, čo sa naučili, sú to pre mňa vzácne veci. Teším sa z toho, že im pomáha arte-terapia, hry, alebo že sa naučili upokojiť a zvládnuť svoj hnev či stres, že oceňujú, že sa mohli najesť, osprchovať, či v pokoji vyspať (áno, aj keď na zemi vedľa seba), že sú tu v bezpečí, v komunite, kde nachádzajú prijatie, záujem…

        Keď počúvam o ich problémoch, strachoch a reálnych obavách, veľmi ma bolí, že im nemôžem dať viac, hoci sa tu rozdávam citovo, časovo aj finančne. Už len pre takéto dôvody chcem byť milionárom, aby som mohla byť riešením všetkých ich problémov a strachov v takýchto situáciách a požehnať druhých tak, ako Boh chce!

      O každom jednom z týchto detí by som vám vedela rozprávať srdcervúci príbeh. O dievčatách, ktoré boli znásilňované v rodinách, a následne aj v inštitúciách, kam ich umiestnili, aby im pomohli. Ktoré utekali pred vyhrážkami smrťou a guľkami. O chlapcoch, ktorých ešte pred pubertou sexuálne zneužili a voviedli do sveta pedofilnej gay-prostitúcie…

„Čo sme urobili jednému z jeho maličkých, Jemu sme urobili…“

      A to viem len povrch týchto hrôzostrašných životných príbehov, plných bolesti. No ja pred sebou vidím aj tak iba deti, ktoré potrebujú byť milované a milovať. Už teraz mi trhá srdce, že ich budem musieť opustiť a vrátiť sa domov.

     Sú to vzácne úžasné bytosti a Boh mi hovorí, že všetky sú zapísané u Neho, nestratí ani jedného z nich.  Jemu na nich záleží ešte oveľa viac, ako my vieme precítiť! „Čo sme urobili jednému z jeho maličkých, Jemu sme urobili…“

      Verím, že sa sem znovu čoskoro vrátim. Tieto deti budú už navždy MOJIMI deťmi. Mám v srdci už navždy niekoľko filipínskych synov a dcér.

      Ak sa ich osudy dotkli vášho srdca a chcete prispieť na dodávku na výjazdy do ulíc, kde sa snažia pomôcť ďalším deťom, alebo na ďalšie potreby centra a jeho zverencov, môžete akýmkoľvek darom prispieť na účet: SK82 8360 5207 0042 0222 0085. Ako účel, prosím, uveďte Zbierka pre Talita Filipíny a taktiež môžete špecifikovať, či prispievate na dodávku alebo iné potreby centra. Ak by ste sa chceli stať pravidelnými prispievateľmi, bližšie informácie vám poskytne Mary na adrese: dwynmary@gmail.com.

      Môžete si byť istí, že im to odovzdám a vopred ďakujem za každú pomoc! 

Maria Dwyn Sumbalová
coach, therapist, trainer
GROW4LIFE s.r.o

FOTO: 1. spolupracovníci z centra Talita Filipíny; 2. Dráma-terapia s deťmi; 3. "John" pri hre na gitaru; 4. nové koberce a vankúše - dar od Mary pre centrum, ktoré slúžia deťom na odpočinok; 5. spokojné deti pri odpočinku