Mary Dwyn Sumbalová: Moje filipínske zápisky z geta hanby a beznádeje III.

Magazín Ver.sk 09.05.2024 15 minút na prečítanie

„Svoje srdce som nechala vo filipínskych getách”

     Siahla si na dno svojich fyzických aj psychických síl. Častokrát sa náhle rozplakala – len

tak, nad obrázkami, ktoré ponúka bežný život v getách Filipín, nad osudmi detí, ktoré

namiesto lásky, bezpečia, smiechu poznajú život ulice, drogy, zneužívanie, chudobu a hlad.

Vymenila stredoeurópsky komfort – ktorý si častokrát už ani neuvedomujeme - za

nepohodlie, neistotu, neznámo, tak silnú časovú aj citovú zaangažovanosť a fyzickú únavu,

že časť svojho exotického pobytu strávila na antibiotikách. Jej srdce dostalo z tých silných

príbehov riadne zabrať, musela prekonať sama seba, prekročiť svoj tieň, slabosti, strachy,

slovko “nemožné” či “nedá sa”, investovať čas, peniaze, námahu, celú seba… A aj tak –

neľutuje ani sekundu z tejto život meniacej misie, na ktorú sa pred pár mesiacmi

odhodlala.

      Mary Dwyn Sumbalová – koučka, terapeutka, lektorka a tlmočníčka, venujúca sa uzdraveniu a rozvoju doráňaných ľudských duší, ale aj umeniu či jazykom - sa vracia domov s presvedčením, že to bol jeden z najsilnejších zážitkov jej života, že my v našom európskom priestore sme oproti realite iných kútov sveta absolútni boháči a že dokázať sa priblížiť k slabším, menej šťastným a obdareným, spadnutým, doráňaným či hladujúcim a dať im – aspoň na chvíľu – kus zo svojho srdca a lásky – sa vždy oplatí…

Stráviť niekoľko týždňov vo filipínskych getách pomocou deťom uviaznutým v zneužívaní a prostitúcii - to nie je len taká bežná vec. Ako vznikol tento odvážny životný plán, rozhodnutie? Ako ťa tam Boh zavolal? 

     “Pýtala som Boha už dlhšie, kam ísť najbližšie. Jednoducho to mám v sebe – viem,

že som apoštol – “ten čo je vyslaný”. Cítim, že Boh ma povolal chodiť k národom,

uzdravovať zlomených a vyslobodzovať zajatých, budovať ľudí, zasahovať ich

láskou, pravdou a slúžiť im všetkým, čo viem a mám. Či už prirodzene - vzdelaním,

osobnostným rozvojom, prakticky, alebo duchovne a nadprirodzene - Božím slovom,

modlitbou. No najmä ochotou a túžbou spoznať ľudí, prepojiť sa nimi, ísť kúsok cesty

s nimi v ich topánkach a verím, že v budúcnosti aj zakladať nové skupiny a projekty

pomoci.

     Boh mi teda po mojej poslednej ceste do Nikaraguy tentoraz povedal - Filipíny, Heart

of Hope! No kým som sa dopracovala k tomu, čo to znamená konkrétne, trvalo to

trošku dlhšie. Asi aj preto, že som čakala na ďalšie, podrobnejšie inštrukcie, myslela

som asi, že mi to nejako samo spadne do lona, že mi to Boh nebodaj nadiktuje! No

On chcel, aby som sa pýtala, zisťovala, hľadala sama, študovala si o Filipínach,

zaujímala sa, modlila sa za tú krajinu, skrátka, aby som do toho investovala viac!

Aby sa mi zlomilo srdce pre Jeho vec. Nie aby som bezmyšlienkovite niečo prijala,

ale zapálila sa za to, sama po tom túžila.

     Potom mi osvetlil viac, ukázal mi, že je tam obrovský problém sexuálneho

zneužívania a prostitúcie mladistvých, online detskej pornografie, týrania detí,

chudoby a že potrebujú priniesť nádej. To ma zlomilo a povedala som: “Tu som, pošli ma! Ako môžem pomôcť?”

     Vtedy som si spomenula na jedného misionára z Holandska, ktorého som spoznala

pred dvomi rokmi na istej konferencii, kde som tlmočila a rozprával mi, že slúžil na

Filipínach. Tak som sa mu ozvala. Povedal, mi že sú cez organizáciu YWAM (Mládež

s misiou) v Cebu, kde jeho žena - Nigérijčanka Chichi vedie centrum pre deti z ulice,

ktoré majú problém so zneužívaním, prostitúciou a on robí mládežníckeho pastora a

tiež pomáha v organizácii Teen challenge, ktorá sa venuje drogovo závislým deťom

a mládeži. Keď dodal, že budú radi, keď prídem, bolo rozhodnuté…

Čo si tam vlastne išla robiť? 

     “Šla som tam primárne ako terapeut, ale ochotná a otvorená pomôcť s čímkoľvek, s

čím budem vedieť a môcť pomôcť. Zapojila som sa do služby finančne, prakticky,

duchovne, emočne aj edukačne. Školila a koučovala som tím, učila som deti písať a

čítat anglicky, robila psychologické poradenstvo, najmä v oblasti zvládania traumy a

emočej regulácie, arte terapie, muzikoterapie, učila som ich hrať na gitaru, pomohla

som zariadiť obývačku kobercami, nakúpila nejaké pomôcky… Viedla som tiež

biblické vyučovania, poradenské rozhovory, modlitby sa s deťmi a za deti, niekedy

vyžila príležitosť povedať svedectvo ako Boh a dobrí ľudia pomohli mne; alebo som

sa s deťmi jednoducho hrala a trávila s nimi voľný čas, obedovala, rozprávala…V

podstate som im bola akousi mamou.

     Bola som tiež pri tom, ako pracovníci centra pomáhajú deťom a mladým s

prepojením na organizácie, kde môžu dostať viac vzdelania, pomáhajú im nájsť

prácu alebo začať nejaké malé podnikanie, snažia sa ich priviesť k Bohu,

zabezpečovali návštevy lekára, či návštevy rodín. Okrem toho boli v piatky výjazdy

do terénnu do “ red distriktov”, ulíc a podnikov, kde sa najčastejšie vyskytovali deti a

mladiství ohrození prostitúciou.”

Aká bola každodenná realita tých detí?

      “Bolo to pre mňa veľmi šokujúce aj bolestivé. Tie deti nemali naplnené ani základné

fyzické a emočné potreby. Centrum im poskytuje 2x denne jedlo, možnosť hygieny

(osprchovať sa, umyť si zuby, základné hygienické potreby), zdravotnú starostlivosť,

podávanie liekov, a preplácanie návštev lekárov (mnohé z detí majú neliečené

problémy, infekty, pohlavné choroby)… No okrem toho majú tie deti komplexné

mnohonásobné traumy, sú často z toxických rodín, kde zažívali zanedbávanie,

týranie alebo aj sexuálne zneužívanie. K tomu nevzdelanosť, nedostatok jedla a

akejkoľvek starostlivosti. Hoci na Filipínach nájdete aj krásne miesta a štvrte, kde

žijú aj bohatí ľudia, na druhej strane vás tu zaskočí extrémna chudoba, život v

slumoch, v rozpadavajúcich sa chajdách bez základných potrieb, ktorý často vyháňa

deti na ulicu, kde žobrú, kradnú, sú zneužívané, predávajú svoje telíčka za dolár, za

kúsok jedla alebo možnosť zahrať sa.

      Bolo to pre mňa emočne extrémne náročné. Keď mi ukazovali, v akých skromných

podmienkach bývajú, žijú, čo im stačí ku šťastiu a úsmevu, tak som párkrát prepukla

priamo na ulici do srdcervúceho plaču. Keď si uvedomíte, že toto je ich realita a

pritom nie sú o nič menej ako vy, nerobia menej záslužnú prácu, ani tie deti nie sú o

nič menej dôležité a milované Bohom a predsa zažívajú tak ťažké životy a toľko

beznádeje...Trhalo mi to srdce, a pýtala som sa - Prečo toľko neprávosti!!!??? Kedy

už príde Jeho kráľovstvo?!  Nádejám sa, že kúsok kráľovstva prišiel za nimi aj so

mnou a v najhoršom som sa utešovala Ježišovým slovom: „Blahoslavení hladní a smädní

po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“.

Ako si v takýchto podmienkach bývala a žila ty?

      “Bývala som v ´slumovej´ štvrti Tangke v meste Talisay (s asi 300 tisíc obyvateľmi,

blízko veľkomesta Cebu), ale v rámci subdivízie v Airbnb, teda v našom západnom

štandarde - malý slušný jednoizbáčik so spoločným komunitným bazénom. Takže

som mala aspoň malú oázu pokoja, keď som prišla večer vyčerpaná domov, hoci už

od štvrtej ráno nás budili neurotické divé filipínske kohúty :D

      Do práce aj z práce som chodila denne e-bikom. Je to elektro-bicykel so šoférom, na

ktorom je pripevnené sedadlo pre pasažiera a slnečník. Párkrát som si zobrala aj

motorkový taxík a to som si fakt užívala, ja motorky milujem!

      Veľmi som si takýto spôsob presunu užívala, bolo vtipné a fascinujúce pozorovať

tunajšiu dopravu a chaos na cestách, ako sa všetci predbiehali, tie obrázky

prepchatých ulíc, kopec hluku, prachu, a stále okolo 28-33 stupňov (čo mi

vyhovovalo)…Malo to svoje zvláštne čaro, pre mňa dobrodružného človeka, čo

nemá rád nudu určite.”

Bývať v slume – pre niekoho zo Strednej Európy len ťažko predstaviteľná vec.

Vieš to čitateľom priblížiť bližšie? Čo bolo na tom najťažšie, a naopak – bolo

tam niečo, čo ti učarovalo, páčilo sa ti?

     “Ako vyzerá taký filipínsky slum? Špina, domy pozliepané z dreva plechu, betónu,

nedokončené, často bez okien, bez základného zariadenia...Ale boli tam aj miesta a štvrte,

kde boli normálne domy, sem-tam aj vily. Idete po ulici a vidíte - chajda, chajda,

chajda, a zrazu uprostred toho veľký honosný dom obkolesený plechovým plotom. V

centre veľkomesta Cebu vidíte aj mrakodrapy. No tie lepšie domy sú väčšinou

ohradené plotom, vybavené 24/7 strážcami a vrátnicou v subdivízii, takže ak

nepatríte k bohatej vrstve a nebývate tam, nemôžte tam ani len nazrieť.

     Sú to úplne iné Filipíny, ak sa vyberiete ako turista do modernej bohatej štvrte alebo

ak idete medzi chudobných do slumov. To je celkom iný svet a človek zostane

zaskočený až šokovaný - ako je možné, že svet je tak nespravodlivý a že my si

žijeme v tej časti, kde máme doslova všetko a ešte viac ako treba (aj keď si to často

vôbec neuvedomujeme) a mnohí, dokonca väčšina planéty, ešte stále tak strašne

stráda a trpí???...A bolí to o to viac, keď vidíte, že sú to deti…

     A čo ma očarilo? Pekné aj v tých biednych štvrtiach bolo, že ľudia sú všade vonku,

vonku sa žije, predáva, pracuje, stretáva, sú stále spolu, pomáhajú si, usmievajú sa.

Filipínci majú krásne veľké srdečné oči. Aspoň všetci tí, ktorých som stretla ja. A sú

veľmi zdvorilí. Myslím že majú v sebe taký zvláštny pokoj, harmóniu a ako je to v Ázii

bežné, aj tu prevláda kultúra, v ktorej úcta a zodpovednosť (obzvlášť voči rodine) je

veľmi silná hodnota. No, paradoxne, to spôsobuje aj určité problémy. Keďže je

rodina nedotknuteľný pojem, preto sa tu boja odhaľovať zlé a temné veci,

konfrontovať tak ťažké témy ako je skryté zneužívanie, týranie, manipulácia a rôzne

iné rodinné a komunitné dysfunkcie. O to ťažšie sa dá s týmito často skrytými

neduhmi bojovať.

A čo jedlo? Ázijská strava sa často považuje za vychýrenú…

     To áno, no opäť – závisí veľmi od toho, na akých miestach. V našom slume bola

prevažne veľmi nekvalitná fast-food strava, mastné, kalorické, sladké a výživovo

slabé jedlá. Alebo ázijská klasika - ryža s niečím. Väčšina ľudí v týchto chudobných

štvrtiach si môže dovoliť len veľmi málo zeleniny a ovocia, alebo čohokoľvek

zdravého, lebo je to tu drahé. Zdravo jesť je tu naozaj výzva, na to tu musíte byť

bohatý. Naše bežné potraviny (syry, šunky, mliečne výrobky, kvalitné mäso) tam

neboli často vôbec dostať, a ak niečo aj bolo, bolo to veľmi drahé. Najčastejšia fráza

v obchodom bola “sorry, ma´am, out of stock” – “prepáčte, to nemáme na sklade”. A

nielen v potravinách, s týmto som bojovala aj keď som pre deti zháňala praktické

veci – nakúpiť učebné pomôcky pre deti, športové náčinie – to bol nadľudský výkon.

Ale aspoň ovocie bolo skvelé! Ochutnávať rôzne tropické ovocia bol môj

najpozitívnejší zážitok každého dňa, moja odmena, na ktorú som sa tešila.”

Mala si príležitosť vidieť aj niečo z krajiny, tamojšej prírody?

     Príroda na Filipínach je rajsky nádherná! Akurát, že ak žijete v slume, tak sa k

nej neviete dostať. V samotnom Talisay nebol ani jeden normálny park, žiadne

miesta na prechádzky, ihriská, trávnaté plochy so stromami - nič kde by sa dalo

pookriať. Len dom na dome, chajda na chajde, rozbité ulice a stred kultúrneho

diania a nedeľného trávenia času - shopping centrum.

     Keď som si chcela oddýchnuť a načerpať sily v prírode, musela som ísť autom

alebo motorkou (na ktorú musíte mať peniaze, čo väčšina domácich nemá)

minimálne pol hodinu až hodinu za mesto, do lesov a hôr, k vodopádom a pralesom,

alebo ešte ďalej - k nádherným plážam a dedinkám. Kam som však už ani nemala

čas sa dostať.

      Ak ste turista a máte peniaze a čas, nájdete tam tie najkrajšie miesta na zemi.

Ak ste dieťa v slume, ste väzňom špiny a chudoby, pláž je čierna a voda špinavá.

Neviete sa dostať nikam, lebo na to nemáte ani peniaze, ani možnosti a vedomosti.

      Chudoba je tu však viac ako absencia peňazí a potrieb. Je to duchovný útlak,

opak dôstojnosti, ubitosť identity, je to absencia možností, mentalita, kedy nevidíte

ani len teoretické možnosti. Vládne tu nevzdelanosť, kriminalita a nedostatok zdravia

telesného, emočného, kultúrneho aj duchovného. Je to stav ktorý si viete len ťažko

predstaviť a pochopiť, ak ste sa v takom niečom nenarodili. Skromnosť je fajn, ale

chudoba a všetko to peklo s ňou spojené je pliaga, a títo ľudia často potrebujú

niekoho zvonku, kto im pomôže otvoriť dvere k inému životu, kto im dá nádej, že sa

dá žiť aj inak.

Čo boli pre teba najväčšie výzvy tejto misie? 

     Spracovať svoje emócie a bolesť z reality chudoby a strašidelných tráum detí,

nemožnosť spraviť viac a pritom vidieť toľko nenaplnených potrieb, škaredosť a

uzavretosť slumov a mesta, nedostatok zelene a miest na relax. Nemožnosť jesť to,

čo chcem a na čo som zvyknutá, nedostupnosť tovarov, otrasné zápchy na cestách,

problém s dopravou, strašná byrokracia a s tým spojená nízka efektivita čohokoľvek,

čo sa človek snažil vybaviť! Ja rada robím veci rýchlo, excelentne a efektívne. S

týmto sa na Filipínach treba rozlúčiť :D ☹

     No najväčšia výzva bola pre mňa tá bezmocnosť vidieť tú extrémnu biedu ich reality,

pomáhať a robiť čo môžem, aj keď viem, že to celé nezmením a že ich kompletne

nezachránim. Že si ich nemôžem všetkých adoptovať a dať im zažiť normálny a

zdravý život a detstvo, ale len kúsky skúseností, ktoré im pomôžu okúsiť

uzdravujúcu lásku, starostlivosť a nádej, že sa dá žiť aj inak a že môžu svoje životy

postupne zmeniť a nepreniesť tie traumy ďalej, na ďalšie generácie.

Čo ti misia vzala a čo ti dala? 

     Vzala mi kopec peňazí, na ktoré som si musela našetriť, celé srdce a priniesla mi

zdravotné vyčerpanie a 1,5 mesiaca choroby po návrate domov, ale zároveň to bol

najlepšie investovaný čas a zdroje v mojom živote a neľutujem ani sekundu.

     Dalo mi to obrovské naplnenie, zmysel, bola som potrebná ako ešte nikdy. A aj

milovaná. Boh ma stále povzbudzoval. Zažila som blízkosť a spoločenstvo a o kus

viac naplnenia môjho životného poslania. Cítila som sa nesená na modlitbách, hoci

som viackrát ochorela, rýchlo som sa postavila na nohy, keď bolo treba pracovať,

alebo letieť. Cítila som podporu a veľkú motiváciu aj vďaka tomu, že sa mi ľudia

ozývali, povzbudzovali ma, aj z ohlasov článkov a zo zbierky, ktorá sa rozbehla skôr

a rýchlejšie ako som dúfala.

     Celé tie tri týždne boli pre mňa extrémne náročné po všetkých stránkach, no

neľutujem ani sekundu času, ani kúsok energie, ani jednu slzu, ani žiadne euro, čo

som sem dala. Bol to asi jeden z najsilnejších zážitkov a služby môjho života.

Zamilovala som si tie deti a tínedžerov a už ich nedostanem zo svojho srdca.

Chýbajú mi. Mnohí ma začali volať “mama”. Keď mi na rozlúčku vraveli, čo sa ich

dotklo a za čo ďakovali, ako sa cítili videní a milovaní, ako sa odo mňa naučili

láskavosti a nehe alebo dostali motiváciu učiť sa a zlepšiť, to sú zážitky na celý život.

Na konci sme sa donekonečna objímali, spievali mi nádhernú pieseň vďaky, čo pre

nich znamenám a potom sa spolu všetci za mňa modlili.. Bola to obrovská sila.

Vložila si sa do toho na maximum – odborne, ľudsky, emočne aj duchovne.

Mala si zdroj, z ktorého si ty pravidelne čerpala? Darilo sa ti v tom?

     Denne som sa rozprávala s Bohom a vylievala Mu svoje srdce. Raz ma úplne dostal,

keď som plakala, ako neviem spraviť viac, nech mi dá k tomu silu a nech tie deti

zachráni. A On mi povedal, že ani jedno z tých detí mu už nikto nevytrhne z ruky.

Nesmierne ma to dojalo a zaplavil ma pokoj, v tej chvíli som vedela, že ja sa tu síce

trápim a robím, čo môžem, ale On ich má ešte oveľa radšej ako ja, so svojím

súcitom a milosrdenstvom. On je ich Otcom. A kto sa dotýka tých detí, dotýka sa

zrenice Jeho oka. Keď mi povedal, že On si ich nedá, odvtedy sa mi robilo ľahšie a

ľahšie sa mi prijímala aj vlastná limitácia.

      Pomáhalo mi aj zdieľanie mojich zážitkov na sociálne siete, pri ktorom som si

uvedomovala, koľko dobrého sa za ten deň stalo. Nesmierne ma nabíjali víkendové

výlety do prírody. V druhej polovici pobytu som si uvedomila, že potrebujem aj

fyzický relax a našla som v blízkosti jeden domček s masážami, ktoré boli na naše

pomery super lacné - to mi veľmi pomohlo uvoľniť sa. K tomu skvelé tamojšie

čerstvé ovocie, rozhovory s kolegami po práci, čítanie povzbudivých mailov zo

spoločenstva… to všetko mi dávalo nesmiernu energiu.

Videla si počas pobytu tam ovocie svojej misie – u detí, u kolegov, vo

fungovaní centra, ale aj na sebe?

     Samozrejme, inak by som to asi nedokázala robiť. Človek by neveril čo môžu s

týmito deťmi spraviť tri týždne intenzívnej lásky, nehy a pozornosti. Videla som, ako

sa otvárali, ako nadobúdali pocit bezpečia a dôvery, ako sa chodili túliť, alebo pýtali

rady, ako prijímali, čo som im hovorila. Bola som napríklad svedkom, ako sa jeden

chlapec z centra rozdelil počas niekoľkohodinovej cesty k lekárke s kúskom jedla, čo

mal na celý deň s chudobným starčekom, ktorého videl v autobuse. Povedal, že keď

sme k nemu boli láskaví my, aj on chce byť láskavý k ostatným, čo to potrebujú. Ďalší

chlapec, ktorý dosť šikanoval svojho brata mi povedal, že už sa nechce chovať k

nemu tak, ako ich rodičia k nim, ale radšej tak, ako som sa ja správala k nim. Aj u

zamestnancov som videla, že boli užasnutí, ako veľa sa dá spraviť, ako zaberá

sústredená pozornosť, objatia, dotyky, neha (na čo tam často nemajú čas pri takej

kapacite a potrebe zabezpečovania všetkých ostatných základných potrieb), ako boli

ochotní sa učiť nové metódy, ako funguje terapia a ako túžia v tomto odbore vyrásť,

ale tiež sa naučiť starať sa aj o svoje potreby, lebo títo ľudia pri toľkej záťaži veľmi

ľahko vyhoria. Viem, že aktuálne je ich najväčší problém to, že sú poddimenzovaní a

potrebujú nových pracovníkov, lebo potrieb je oveľa viac ako toho, čo dokáže tých

pár ľudí spraviť. O to viac obdivujem ich vytrvalosť. Bolo a je to stále nesmierne

ťažké, veľa fyzických aj duchovných bojov, prekonávania, únavy, problémov… No

stačí jeden detský úsmev ako odmena za všetko to úsilie, a máte chuť ísť ďalej. Som

šťastná, že centrum stále funguje, a verím, že Boh otvorí nové možnosti a pošle viac

ľudí so srdcom pre tieto deti.

Aké to bolo, keď si sa vrátila domov?

     Zažila som riadny reverzný kultúrny šok - nevedela som sa spamätať z toho, ako je

tu u nás bezpečne, ticho, čisto, aká je tu hojnosť, všetko funguje, všetko máme, a

pritom si to nevážime, sme až príliš individualistickí, ufrflaní, utiahnutí do

seba…Zaskočil ma taký ten pocit, že “a čo tu mám teraz robiť?” Na chvíľu aj akési

zúfalstvo a hnev z toho, ako veľmi to je nefér, aké máme obrovské možnosti a ako to

nevyužívame na dobré, to všetko, čo máme. Mala som pocit smútku, bolesti, veľkej

straty, až viny,(hoci viem, že to nie je racionálne), že som tam musela tie deti nechať.

Sú to moje deti. Moje srdce tam ostalo.

     Zápasila som aj s pocitom, že som nespravila dosť, hoci viem že som spravila

všetko, čo som mohla a mala. Zároveň som však cítila aj pokoj, bezpečie, komfort a

úľavu, že môžem konečne vypnúť, že môžem mať zas všetko, na čo som zvyknutá,

môžem sa zamerať viac na seba, svoje potreby a dobiť baterky. Sú to rôzne

kontrastné emócie, s ktorými som sa musela vyrovnať, prijať realitu a nájsť novú

nádej, chuť aj vďačnosť za to, kde som teraz a čo môžem robiť tu.

Viem, že si iniciovala k tejto misii aj zbierku, ako dopadla?

     Dodnes sa vyzbieralo 10 500 eur, ktoré som im preposlala, kúpila sa dodávka (viď.

foto), ktorá nakoniec stála cez 12 000 eur, keďže tie ojazdené, ktoré zamýšľali kúpiť,

boli po obhliadke vo veľmi zlom stave a bola by to väčšia záťaž ako pomoc. Centrum

siahlo do svojich rezerv, aby doložili ten rozdiel, a boli veľmi veľmi vďační a dojatí z

štedrosti a srdca, ktoré všetci darcovia preukázali voči tým deťom. Keby chcel niekto

pravidelne, aj menšou sumou podporovať konkrétne potreby detí, zdravotné, školské

pomôcky, jedlo, alebo na lepšie platy ľudí v centre, akákoľvek pomoc, ktorú budete mať na

srdci, bude vďačne prijatá a prakticky a adresne využitá. Ďakujeme.

(číslo účtu: SK82 8360 5207 0042 0222 0085. Ako účel, prosím, uveďte Zbierka pre Talita Filipíny.

Ak by ste sa chceli stať pravidelnými prispievateľmi, bližšie informácie vám poskytne Mary na adrese: dwynmary@gmail.com)

Ako pokračuje tvoja misia ďalej, zo Slovenska?

     Robím s deťmi aj naďalej pravidelne online arteterapie, posielam peniaze na ovocie

a ďalšie potreby, poskytujem konzultácie/koučing pre zamestnancov. Okrem toho sa,

samozrejme, modlím a pýtam sa Boha, čo ďalej, kedy a ako sa tam môžem vrátiť, čo

môžem spraviť, či by som tam mohla isť dlhodobejšie a spôsobiť trvalejšie zmeny.

Určite by som sa tam rada v nejakej forme znovu vrátila. Modlím sa tiež, aby som

našla ľudí, ktorí budú chcieť ísť so mnou.

     Neviem, čo bude najbližšie, čo mi Boh ukáže, ale pýtam sa Ho na to a myslím, že by

sme sa všetci mali každodenne pýtať: “Pane tu som, pošli mňa, kamkoľvek som

poslaný, do ktorejkoľvek oblasti, ku ktorýmkoľvek ľuďom, v tých daroch a kapacitách,

ktoré od teba mám, Pane, rozšír mi srdce a rozšír moje kapacity, lebo potrieb je veľa

a tých, čo sú ochotní si ich všimnúť a ísť niečo urobiť, je málo.”

     Ďakujem vám za vašu podporu, všetky modlitby a povzbudenia, cítila som to a

nesmierne mi to pomohlo!

Maria Dwyn Sumbalová
coach, therapist, trainer
GROW4LIFE s.r.o

FOTO: 1/ dodávka, kúpená z aj z vašich milodarov; 2/ rozlúčka s deťmi; 3/ "e - bike", takto vozili deti/klienti Mary do práce; 4/ "nový byt" kolegu, ktorý skromne a radostne prezentoval Mary (bez okien, v ktorom sa ledva dalo dýchať); 5,6,7/ ostrov, kde sa Mary regenerovala (už v horúčkach) po svojej misii v Talite; 8/ online terapie s deťmi, v ktorých Mary i súčasne pokračuje.