Moja najlepšia dovolenka? - Chvíle, keď sa ma dotýka Boh.

Alexandra Tinková 14.07.2023 3 minúty na prečítanie

     Mám priateľku, s ktorou nám to skrátka iskrí. Už celé desaťročia. Vďaka Bohu. To si nás Boh tak občas posadí, a už rapoceme a rapoceme a žasneme a híkame, koľko skvelých otázok a ešte lepších odpovedí sa zrazu vynára všade okolo nás, uprostred zajedania langošov a chlipkania kofoly sa nechávame viesť čarom okamihu a Boh na nás hľadí a usmieva sa a cez jednu niečo hovorí druhej a naopak... Boh si používa naše priateľstvo, aby nám dal cez tie radostné stretnutia zbadať nové perspektívy, najbližšie správne kroky, aby zaševelil novými túžbami v srdci, zdvihol z prachu staré odhodené nádeje... Teraz sme takto spokojne vdychovali príjemný júlový podvečer a vnímali spolu, aké je dobré a dôležité a uzdravujúce môcť si - sama sebe ako ten najlepší rodič (re-parenting) - dávať to, čo sa niekde po ceste životom postrácalo.

Som len ja s Bohom

     Takéto slobodné priateľstvo, plné dôvery, prijatia a bezpečia. Chvíle, keď človek vie počúvať druhého, ale aj svoje vnútro. Svoje najhlbšie a najhorkejšie stony, aj zabudnuté detské výkriky radosti. Môcť si byť znovu parťákom. Sebe. Tým, ktorý bude vždy stáť za svojimi záležitosťami. Bude chrániť, a keď treba aj brániť ako lev, svoj čas, hodnoty, vieru, všetky tie veci, s ktorými nás Boh vypravil do sveta a vtlačil nám ich do srdca... Postarať sa o seba tak, že padne x-tá hodina a ja vezmem kľúče, diár a pero a idem sem, a som len ja s Bohom a On mi znovu a znovu rozpráva, pripomína a vyjavuje viac, kto som, prečo ma stvoril, čo ma posiela vykonať, prežiť, povedať, zaspievať, vyplakať...

Som len ja a Boh

     Som len ja a Boh, a je to to najdôležitejšie, čo môžem v ten deň urobiť.

Počuť Jeho a cez neho mňa.

Nasávať to do každej bunky.

Strážiť si to.

Byť tomu verná.

Rituálom, kedy odbije hodina a my - nech sa deje čokoľvek - sa pohrúžime do toho niečoho. Čo nám Boh a sudičky vdýchli do duše spolu s prvým nádychom na tomto svete. To niečo, o čom máme a môžeme vyrozprávať svetu iba my. Lebo to boli naše topánky. Naše jazvy. A Boh ich zahojil.

A my to môžeme všetkým povedať.

Dať nádej.

Svietiť.

Prelomiť putá...

Rozprávať zanietene, čo urobil. Že nám dal nový život. Nový dych. Nové meno. Novú šancu.

Byť si verná.

Postarať sa. Postaviť sa. Za svoj čas. Za svoje veci. Tkať svoj koberček. Znovu a znovu. Každý deň. Pomaly, krok po kroku.

Lebo disciplína, trpezlivosť, vytrvalosť, vernosť a odhodlanie sú jedny z najvyšších prejavov lásky k sebe. Kedy si hovoríme - áno, už sa nezradím.

Počuť Jeho a cez neho mňa

     Áno, počúvam sa. Počúvam Ťa, Bože, a zapisujem. Áno, urobím to znovu aj dnes - aj keď to naoko nemusí dávať zmysel a rýchly efekt a milión ďalších vecí sa môže zdať rozumnejších.

Ale ja som sa rozhodla byť viac verná ako rozumná. Verná malým opakovaným krokom. Kvapkám, ktoré na tisíci raz zboria múry Jericha. Ktoré - vo svojej pokojnej každodennosti - prinášajú oslnivý prielom. Uzdravujú dušu. Budujú skutočnú identitu. Robia z kukly motýle. Vracajú iskru do očí. A vedú nás k tým najväčším pokladom...