Nikodém

Michaela Karabinošová 28.03.2024 7 minút na prečítanie

     Zo spánku ma vytrhlo naliehavé klopanie. Slnko ešte ani nevyšlo, tma sa iba menila na šero. Ten zvláštny hlások v mojom vnútri, čo sa tam usadil po onom pamätnom stretnutí a odvtedy nabúral všetko, čo som dosiaľ pokladal za skutočné, sa ozval znovu.

“Majú ho, Nikodém, chcú ho zabiť!”

     Spánok bol razom preč, celého môjho bytia sa zmocnila hrôza. Jozefa nepoznám veľmi dobre, no aj z toho mála viem, že sa nezvykne nechať uniesť emóciami. Teraz stojí na mojom prahu popolavý od hrôzy a s panikou  očiach. 

     O pár hodín už stojíme spolu pred Pilátovým domom, na mieste, kde s obľubou vynáša verejné súdy a naše spoločné zúfalstvo preráža dosiaľ nepoznané dno. 

     Napriek tomu, že sme obaja významne postavení, nepodarilo sa nám ovplyvniť vývoj situácie. Na malinkú chvíľu som sa dostal ku Kajfášovi, no bolo to márne. Akoby ho posadla nejaká temná túžba po pomste. 

     Okrem paralyzujúcej paniky ma zviera aj neskutočné zúfalstvo a márnosť. Neviem, čo konkrétne som od Ježiša čakal. Istou časťou som vlastne aj veril, že môže byť Mesiáš. Keď mi vtedy navrhol, aby som ho nasledoval, veľmi som po tom túžil. Táto predstava vypĺňala akúsi prázdnotu, čo som už dlhšie v sebe pociťoval. No keď som prišiel domov a obzrel sa okolo seba, spomenul si, koľko úsilia som počas celého života vložil do toho, aby som sa sem dostal, koľko štúdia, politikárčenia, sebazaprení… a ako veľmi sa mi to zaslúžené ovocie teraz páči… Presvedčil som sám seba. Ježišova ponuka sa vo svetle ranného slnka zdala akosi primálo lesklá. Utešoval som sa, že sa mu predsa ešte raz môže hodiť mať takto vysoko postaveného priaznivca. 

     Môže. A práve teraz. A aj tak to nepomáha. Aj tak nič nezmôžem, aj tak sú všetky moje kontakty a zdanlivý vplyv absolútne k ničomu. 

     Z myšlienok ma vytrhli výkriky okolo. Ľudia si ukazovali na postavu vedľa Piláta. Hovorím postavu, lebo rozoznať v tom zakrvavenom, opuchnutom a zhrbenom stvorení človeka, bolo veľmi náročné. Bol to on. S desivou korunou z tŕnia na hlave a plášťom na pleciach. Červená farba látky bola v porovnaní s jeho krvou iba prázdnym symbolom.

     Videl som Kajfášových ľudí, ako chodia davom a čosi ľuďom hovoria. 

“Je to štváč. Určite je spojený s Rimanmi. Vysmieva sa všetkému, čím náš národ je, vyhlasuje sa za Mesiáša. Ak si ho vyberiete, určite nás zapredá Rimanom a vaši synovia budú musieť bojovať ich vojny!”

     Neviem, či to bolo tým šokom, no absolútne som nerozumel logike týchto naoko správnych argumentov. A so zdesením som zistil, že dav sa nepýtal. Prijímal túto lživú rétoriku, lebo prichádzala od ich autorít. Na každú tvár, ktorú som mal v dohľade pomaly sadala temná maska hnevu a pomsty. 

     Obaja s Jozefom sme sa rozhodli nenasledovať ich na Golgotu, no zamierili sme do chrámu. Túžil som po pocite istoty a bezpečia, ktorý mi tento známy priestor a jeho rituály ponúkal. Tentokrát sa však nedostavil. Nech som sa snažil akokoľvek úporne, stále som myslel len na verš proroka Izaiáša: “Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.” Vraj tu hovorí o Mesiášovi, no nikdy mi to veľmi nedávalo zmysel. Doteraz nikdy.

     Obaja sme sa ponorili do svojich vlastných svetov a zúfalstiev. Neviem, koľko prešlo času, mám pocit. že celé dekády, no odrazu sa zem začala chvieť. Rýchlo sme sa s ostatnými pretlačili von a chvenie hneď pominulo. Zarazilo ma však, že vonku je tma akoby bola noc. Zmätene sme sa na seba s Jozefom pozreli. 

“Čo je toto za deň, Bože? Čo ešte? Nič už predsa nie je tak, ako to poznám,” rozčuľoval som sa neuvedomujúc si, že to hovorím nahlas.
      V tej chvíli sa z chrámu ozval úder, akoby niečo ťažké spadlo z výšky a hneď na to odtiaľ vybehli aj službukonajúci kňazi. Jedného z nich som zastavil a pýtal sa, čo sa deje, no on len zdesený bľabotal, že vraj spadla opona. Čo spadla, ona sa roztrhla na polovicu a spadla, len tak, sama od seba. Takže teraz mohli úplne všetci vidieť do toho najsvätejšieho priestoru, kde je Božia archa zmluvy.

     Zhrození sme sa s Jozefom na seba pozreli a mne to začalo do seba zapadať: temnota, ktorá ľudí pohlcovala pred Pilátovým domom, Ježišova neľudská podoba muža plného bolesti, tma v najjasnejšie poludnie a teraz aj chrámová opona. Tá zmena sa mi asi zrkadlila v očiach, lebo aj jeho pohľad sa zmenil.

“Nikodém, čo ak ….,”

“Povedal mi, že Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo …” povedal som.

     Opäť sme sa na seba pozreli, no tentokrát s istotou a ľútosťou, že nám to tak trvalo.

“Idem za Pilátom, uvidím, čo sa dá robiť. Snáď mi dovolí aspoň ho poriadne pochovať,” povedal Jozef a už sa otáčal na odchod.
“Počkaj, budeme potrebovať olej…” zvolal som.
“Stretneme sa tam!” zakričal mi ponad plece a takmer bežal preč.

     Koľko oleja potrebujem na pomazanie tela? Nemal som predstavu. Vedel som, že doma nejaký máme, vzal som ho aj s celou truhlicou peňazí, čo som tam mal a bežal dokúpiť ďalší.
“A koľko ho potrebujete, pane?” pýtal sa predavač. Bezradne som sa poobzeral po jeho obchodíku.
“Všetko, čo máte. A váš vozík k tomu,” rozhodol som.

     Jeho neveriaci výraz razom zmizol, keď som mu posunul truhlicu plnú zlatých mincí. Priznávam, možno som si trochu kompenzoval to, že pohodlie môjho života ma vtedy na začiatku odradilo od nasledovania tohto Ježiša, o ktorom teraz viem, že je Mesiáš. Napokon, pol libry tejto zmesi stálo ročný plat bežného robotníka a ja som tých libier mal teraz asi sto.

     Keď som dorazil na miesto, Jozef sa už rozprával s vojakmi. Väčšina zvedavcov odišla, ostala tam len malá skupinka žien, ktoré som s ním často vídal. Jeho matku objímal ten istý muž, ktorý s ním bol aj vtedy v noci. Keď som k nim prišiel, pozrel mi priamo do očí, akoby ma vyzýval.

“Ja….mrzí ma, že mi to tak trvalo,” povedal som so zlomeným hlasom a zapichol pohľad do zeme. Chlapík len nemo prikývol a mlčal.
“Mám povolenie,” zadychčane k nám pribehol Jozef, “vojaci ho idú zložiť. Máte nejaké miesto, kam ho chcete pochovať?” 

     Jeho matka len pokrútila hlavou.
“Nikto z nás to nečakal…” ozvala sa jedna zo žien so zúfalstvom v hlase.

“Nevadí, ja o jednom viem,” povedal Jozef, “a je blízko.”

     Cestou od hrobu naspäť do mesta som ťahal vozík so zvyšným olejom. Nepodarilo sa nám dokončiť pohrebné obrady, bude to potrebné urobiť po Pasche.
      Duša ma bolela ľútosťou, výčitkami a neistotou. Nevedel som si predstaviť, že sa mám vrátiť domov a sláviť sviatky, pokračovať so svojím doterajším životom. No zároveň som nemal ani jasnú predstavu, čo sa má teraz diať.
       Nevšimol som si, kedy sa ku mne pridala jeho matka. Ostatní ju oslovovali Mária.
“Ja….neviem…a ľutujem, že…” nevedel som zo seba vytisnúť slová.
“Chápem,” povedala pokojne a chlácholivo sa mi dotkla predlaktia. Mohli sme byť približne v rovnakom veku, no mal som pocit, akoby ma tíšila moja vlastná matka.
“Ani ja neviem,” pokračovala. “Mám pocit, že cez tú bolesť neviem ani dýchať. No nepripadá mi to ako koniec. Akokoľvek bláznivo to teraz znie, toto mi nepríde ako koniec.”
     Nevedel som, čo na to povedať, tak som len ticho kráčal vedľa nej a ponáral sa do jej pokoja.

      Dohodli sme sa, že s Jozefom opäť prídeme na tretí deň, po sviatkoch.
Kráčali sme ticho uličkami Jeruzalema a bolesť a pokoj nás sprevádzali ako dvaja nepravdepodobní, no nerozluční spoločníci.

      Neviem, čím to je, no toto staré mesto zrazu vyzeralo inak. Akoby čakalo, kedy nastane ráno a bude Svetlo.