O pôste, rebélii a Božej láske

Michaela Karabinošová 21.02.2023 3 minúty na prečítanie

      „Bude pôst,“ napadne mi pri prišívaní chvosta na mačičkovský karnevalový kostým. Aké si dám predsavzatie? Keď som bola ešte dieťa, predsavzatia do adventu aj pôstu boli pre mňa vopred vyriešené. Moja mamka, s najlepším úmyslom vybudovať v nás základy sebaovládania a silnej vôle, nám na tieto dni vždy zakázala jesť sladkosti, koláče a maškrty akéhokoľvek druhu. Nenávidela som to. Ale bola som poslušné dievča, a tak som pravidelne, rok čo rok, odovzdávala svoj mikulášsky balíček s vedomím, že po Vianociach už tak dobre chutiť nebude. A pôst bol ešte horší, bol dlhší a končil sa doslova kalváriou Veľkého Piatku, keď sme jedli len na obed, no vypekali na sviatky celý deň.

      Rebelovať som začala na strednej škole. Na internáte sa predsa nedalo skontrolovať, či maškrtím. Začala som vnímať pre mňa nový rozmer predsavzatí a pýtať sa, aký to má vlastne zmysel. Nevedela som pochopiť, prečo by som to mala robiť. Veď Ježiš ma miluje, preto sa rozhodol zomrieť a zachrániť ma, však? Nemusím mu tu teraz dvakrát ročne za to prinášať obetu vo forme nezjedených sladkostí. Či musím? Bude ma mať stále rád, ak to neurobím? Bude ma Ježiš milovať, keď na Popolcovú stredu zjem mäso alebo sa najem dosýta viac než raz? Moja zmätená a hľadajúca tínedžerská dušička potrebovala počuť, že áno.

...čo urobil tento môj milujúci Ježiš, aby ma zachránil od duchovných pút: priniesol obetu

      Prvýkrát som zmysel pôstu pochopila až v manželstve. Uvedomila som si, že veci, ktoré sa medzi nami a okolo nás dejú, majú duchovný základ. A znovu som sa pozrela na to, čo urobil tento môj milujúci Ježiš, aby ma zachránil od duchovných pút: priniesol obetu. A tak som začala experimentovať v dňoch mimo predpísaného pôstu (predsa len, rebelka vo mne neumrela) s mojím ponímaním obety a pôstu. Niekedy to znamenalo nedať si v ten deň kávu, ponúkaný koláč či kúpiť tú úžasne lákavú zmrzku len dcérke. Bolo to náročné, no bolo to dobré. Bolo to dobrovoľné.

      Slečna Mačička prišla skontrolovať môj progres a pohľad do tých čistých modrých očiek ma opäť raz donútil zastaviť sa. Čo chcem, aby ona vedela o pôste, premáhaní sa a sebazapieraní? Výchova tohto malého zázraku ma núti konfrontovať veci vo vlastnom vnútri ako doteraz nič iné. Lebo ak ju chcem naučiť, že pôst je dobrý, že nielen buduje jej charakter, ale aj dáva príležitosť dobrovoľnou obetou prekonávať duchovné prekážky, musím si to uvedomiť ja sama. Ak chcem, aby vedela, že obeta nevyzerá navonok rovnako pre nás všetkých, že musí byť k sebe láskavá a úprimná zároveň, rešpektovať svoje schopnosti, zranenia, možnosti, ale mať aj primerané nároky, musím to robiť aj ja. Musí to na mojom živote vidieť viac, než o tom iba počuť.

      A tak sa už nejdem trápiť tým, že sú rôzne pôstne výzvy pre moju dušu teraz jednoducho priveľa, že potrebujem niečo iné. Neznamená to, že som slabá. Mojím pôstom nech je tentokrát dobrovoľná obeta meraná úprimnosťou a zrkadlom v rukách toho, ktorý ma miluje za každých okolností. Dnes to už viem.