Od nenávisti k Ver.sk

Magazín Ver.sk 22.10.2018 21 minút na prečítanie

        Predstavujeme vám Richarda Štefáka, manažéra e-shopu Ver.sk a vydavateľstva Christian Project Support, s. r. o. Rišo má jednu dcéru a žije pri Trnave. Je spätý so Spoločenstvom pri Dóme sv. Martina približne 16 rokov, počas ktorých sa venoval evanjelizácii, formácii v Spoločenstve, ale aj produktom s kresťanskou tematikou. Vo Ver.sk je teda od začiatku jeho fungovania.

Ako sa máš?

Vcelku dobre, som zdravý, rodina je tiež ok, máme čo jesť a kde bývať, sme pojazdní, mobilní a vlastne máme všetko čo je nutné, možno aj niečo navyše. Vďaka Bohu.

Odkiaľ pochádzaš?

Narodil som sa v Bratislave, do 19-tich rokov som žil v Petržalke, vtedy som odišiel z domu bývať do Rače na faru a neskôr som býval u môjho deda v Ružinove.

...a teraz Leopoldov.

Áno, teraz Leopoldov.

Väčšinou ľudia idú do Bratislavy. Ty si išiel naopak?

Presne tak, z Bratislavy opačným smerom. Budúca manželka bola odtiaľ, bol tam nejaký pozemok, tak sme sa dohodli, že budeme tam.

Zvykol si si?

Úplne v pohode. Bratislava mi veľmi nechýba, možno občas, má viac možností, ale mnohé mínusy to vyvážili. Tak som si zvykol.

Mínusy?

Presne tak. Veľa hluku, veľa zhonu, ľudí, tlačenica, plné nákupné centrá... toto mi fakt nechýba. Prvá vec po príchode do Leopoldova, ktorú som si uvedomil bola, že je tu ticho. Žiadny trolejbus, dobré parkovanie, úrady 10 min. autom a bez tlačenice, všetko na jednom mieste. Vlakový uzol. No nebývaj v Leopoldove!

Ale dochádzaš...

Áno, niekoľkokrát do týždňa. Ale trvá to tak dlho ako kolegovcom, ktorí idú MHD. Takže to nie je také hrozné.

Ok, poďme po poriadku. Dôležité momenty tvojho života v študentských časoch?

Stredná škola – gymnázium sv. Uršule, kde som v druhom ročníku spoznal, že Boh existuje a dokonca mu na mne veľmi záleží.

Počkaj, toto mi vysvetli!

Spolužiačka ma zavolala na mládežnícku omšu do Lamača. Bývala v stredu o 19.30. V kostole bolo zhasnuté, vpredu na oltári svietili iba sviečky a na ľavej strane hral počas omše Braňo Letko s kapelou. Atmosféra bola pre mňa veľmi silná. Celú omšu som prekľačal na kolenách v kostolnej lavici a počul som, ako mi Boh povedal: „Rišo, milujem ťa takého, aký si.“ Táto veta ma v dobrom odrovnala. Nepočul som ho fyzickým sluchom, ale veľmi silno v mojom vnútri a bolo to také reálne, akoby stál niekto vedľa mňa, koho vidím a kto ku mne hovorí. Boha som nevidel, ale prežil som toto stretnutie s ním veľmi intenzívne.

Nenahováraš si, že si niečo počul?

Nie. A v každom prípade to, čo sa mi stalo, mi začalo meniť život. Viac som sa začal zamýšľať nad tým, ako žijem, čo sú dôležité hodnoty a čo nie, čo je dobré zmeniť a podobne.

A čo si mal zmeniť?

Mal som 16 rokov, partiu skinheadov, počúval som hudbu plnú nenávisti a čítal časopisy plné nenávisti. Chodil som do krčmy na pivo a tiež na Slovan.

Krčma a futbal sú zlé veci?

Nie, samé osebe sú ok, ale nechodíš tam sám. Buduje sa tam partia, podporujete sa v rôznych názoroch, rozprávate o politike, občas niekto navrhne, aby sme niekoho išli zbiť, prípadne dali na hubu fanúšikom súpera. A očakáva sa, že sa zapojíš.

Zapojil si sa?

Naša užšia skupina sa skôr venovala politike a nie pouličným bitkám. Pouličné bitky pre nás neboli riešením. Chceli sme ísť neskôr do politiky a riešiť to touto cestou. V tom období boli pre niektorých z nás nepriateľom dlhé vlasy, čo bolo často symbolom feťáka. To však nebol náš spôsob. Mal som spolužiakov punkáčov a vychádzali sme veľmi dobre. Našťastie, počas strednej školy nedrogovali, tak tie priateľstvá boli fajn. Ide o to, že skupina ťa veľmi dokáže ovplyvniť. Dokáže z teba vychovať človeka, ale aj zviera. Pokiaľ nie si osobnosť, tak ťa zomelú názory ľudí, s ktorými sa často stretávaš. Keby ma Boh neoslovil v 16-tich rokoch, tak asi by som ešte chodil stále do krčmy a zostal vo svojich vtedajších názoroch. Niektorí spolužiaci takto dopadli. Dlhé roky poznali iba krčmu.

Čo sa dialo ďalej?

Začal som chodiť každý týždeň v stredu na omše a veľa mi to dávalo do života. Po vyučovaní sme sa modlievali na povale školy. Vlastnými slovami. Učil som sa vysloviť nahlas chválu alebo poďakovanie Bohu. Vtedy mi to spôsobovalo dosť stresu. Spolužiačka, ktorá ma na omše zavolala, odišla o pár mesiacov na nejakú dobu do zahraničia, čo bolo pre mňa veľmi ťažké obdobie. Pokazili sa vzťahy aj v rámci školy, bol to taký prechod púšťou. Veľa vecí a životných otázok som si musel riešiť sám. Nemal som veľmi ľudí, s ktorými by sa dalo porozprávať. Neboli mobily, emaily… iba listy, tak sme si občas napísali so spolužiačkou. Nahrávali sme jej kázne zo stredajších omší a posielali do Nemecka.

Neskôr ma zavolali z vedľajšej triedy na nejaké spoločné malé stretnutia kresťanov. Bolo nás tam iba pár, čítali sme z Biblie, modlili sa a rozprávali o živote. Bolo to presne to, čo som potreboval. Pravidelnú „kresťanskú krčmu“. Stretávali sme sa v byte niektorého z nás. Zaujímali sme sa o svoje životy, modlili sa za seba a učili sme sa rozpoznávať Boží hlas.

Naučil si sa to?

Stále sa učím. Ale veci, ktoré som sa naučil, som už x-krát aplikoval a prinieslo to veľmi dobré výsledky pre môj život. V tomto období som sa dostal na modlitebné stretnutia Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, ktoré prebiehali v Quo Vadis v Bratislave. Tu mi veľmi pomohli praktické prednášky o tom, ako majú žiť kresťania.

Prepáč, ale znie to akoby si mal haluze s tým počúvaním Božieho hlasu…

Áno, znie to tak hlavne pre tých, čo s tým nemajú skúsenosť, ale keď sa do toho dostaneš, už nechceš ísť naspäť. Poznám mnoho kresťanov, ktorí tak žijú. Pýtajú sa Boha – Boh im odpovedá a konajú podľa toho. Znie to možno divne, ale nie je to uletené. To vidíš na ich životoch, že sú vyrovnané, bez nezmyslov, žijú správne hodnoty, sú verní jednému partnerovi, pomáhajú ľuďom okolo, snažia sa neubližovať druhým.

Tak žije každý slušný človek, či nie?

Určite áno, kresťania sú možno iní v tom, že ich k tomu motivuje vzťah s osobným Bohom, ktorý im dal príklad v živote Ježiša Krista. Iný slušný človek nemá možno napr. jasno v tom, čo po smrti. Má zmysel, keď teraz urobím dobro? Prečo by som si teraz neukradol? Má zmysel, keď sa teraz obetujem? Prečo práve môj partner schytal úraz? Prečo umierajú nevinné deti vo vojne? Pokiaľ sa máme dobre, tak životné otázky veľmi neriešime, naše motivácie a istoty sa preveria hlavne ťažkosťami.

Ty si mal nejaké základy viery od detstva?

Áno. Starí rodičia aj otec ma viedli k Bohu, na omše, ale neskôr som sa musel rozhodnúť sám, či tomu verím, alebo nie. To som však už spomínal. U mňa to bol taký mix nenávistného nacionalizmu a kresťanskej viery, ktorý som sa snažil žiť naplno. Po istom čase, ako som sa stretol s Bohom, mi začal On ukazovať, že tieto veci nejdú skĺbiť dokopy a buď robím jedno, alebo druhé. Pred stretnutím s Bohom som si myslel, že to môže fungovať vedľa seba. Bol som o tom fakt presvedčený a úprimne som to žil. Stretnutie s Bohom však strhlo závoj z mojich očí a už som to videl inak. Pochopil som, že si musím vybrať, ktorou cestou chcem ísť. Spočítal som si, čo všetko mi dáva nenávisť a čo mi dáva Boh. Víťaz bol jasný. Od toho momentu som postupne začal vyčleňovať zo svojho života veci, ktoré moje rozhodnutie nepodporovali. Najprv hudbu a časopisy, neskôr partiu.

Čo bolo po strednej škole?

Hlásil som sa do seminára za kňaza. Bola to jediná škola, na ktorú som si podal prihlášku.

Prijali ťa?

Nie, napriek tomu, že mali dostatok miest. Nejak sa mi zdalo, že Boh mi hovorí, že mám tú prihlášku podať a napriek tomu, že som to veľmi nechcel, (chcel som žiť v manželstve a nie byť kňazom), podal som ju.

Počul si teda zle?

Bolo to pre mňa veľmi ťažké, keď som zistil, že ma neprijali. Nechápal som to a myslel som si, že som to niečím pokazil. S odstupom času to však hodnotím tak, že sa to malo takto stať. Boh mi nehovoril, že budem prijatý, iba že si mám podať prihlášku. To, že ma príjmu, som si domyslel ja. V každom prípade som na stretnutí pred prijímačkami urobil niekoľko vecí, podľa ktorých si ma možno „zaradili”. Pred samotnými pohovormi sme išli spolu s predstavenými seminára na tri víkendovky, kde mali spoznať budúcich bohoslovcov. Ja som tam prišiel v koženej bunde. Tiež tomu nepridalo, že som do prázdneho taniera položil predstavenému Bibliu, keďže predtým hovoril, že človek nežije iba z jedla, ale hlavne z Božieho slova. No a do tretice – kúpil som si tam pivo. Toto boli veci, ktoré keď máte 19 rokov, tak ich robíte, dnes by som to samozrejme neurobil.

Ako to teda hodnotíš?

Celé sa to vyvinulo tak, že raz som počul oznamy v Spoločenstve pri Dóme, ktoré sa stretávalo v Quo Vadis v Bratislave, že farár stavia niekde faru a potrebuje pomoc. Tak som tam zavolal a o týždeň som už býval na fare a pomáhal v pastorácii a s mládežou. Tento čas (dva a pol roka) bol veľmi podstatný pre môj rast v kresťanskom živote. Vnímam to tak, že Boh mi ho daroval a tento dar stál za to.

Prečo sa na to tak pozeráš?

Úplne som sa prestal kontaktovať s partiou skinheadov. Prakticky som začal akoby odznova. S novými ľuďmi, s novými možnosťami. Chodil som často do kostola na omšu, veľa sa modlil a veľa čítal Bibliu. Rozprávali sme sa často s mladými o Bohu. Pripravovali sa na birmovku. Viacerí fetovali a fajčili trávu, mnohí pochádzali z rozbitých rodín. Nejak mi na nich záležalo. V tom čase som začal diaľkovo študovať náboženskú a etickú výchovu a náboženstvo som začal v Rači aj učiť. Spoznal som mnoho mladých, ktorí riešili životné otázky, niečo také, čo som zažil pred pár rokmi ja. Miestny farár vytvoril na fare skvelé prostredie, kde vznikla komunita ľudí, ktorí pracovali s mladými. Kúpili sme unimobunky a opravili faru, aby sa mali mladí kde stretávať. Kúpili sme aj starý autobus, s ktorým sme chodili na víkendovky, a učili tam mladých o Bohu. Počas dva a pol roka, čo som tu žil, som bol svedkom mnohých zmenených životov mladých ľudí, ktorí sa stretli s Bohom. Farára však biskup preložil a celá partia sa rozpadla, nakoľko nový farár si predstavoval fungovanie inak.

Nebolo škoda, že to všetko skončilo?

Úplne všetko neskončilo, niektorí pokračovali ďalej, ale už to nebolo tak intenzívne. Mnohí z toho obdobia, ktorí na fare spoznali Boha, žijú s ním naďalej. Väčšina v rodinách, už aj s deťmi a vedú aj svoje deti k Bohu, aby sa v živote nestratili.

Kto nie je pri Bohu, ten sa v živote stratí?

Myslím to tak, že Boh dáva tvojmu životu určitý rámec, v ktorom funguješ. Je to niečo ako oporný múr, o ktorý sa môžeš oprieť, alebo kotva, ktorá ťa drží v bezpečí, aby si neodplával do oceána. Ak odplávaš, ocitneš sa v oceáne názorov, rôznych prúdov, v ktorých sa ťažko vyznať a môže ťa to zaviesť niekde úplne inde ako si plánoval.

Kde si potom pôsobil?

Stretávali sme sa naďalej v Rači v menších skupinách a tam som bol ďalších asi 6 rokov. Popri tom som začal pracovať v Spoločenstve pri Dóme sv. Martina na fundraisingu.

Čo to je presne za organizáciu?

Ide o občianske združenie, ktoré poskytuje vzdelávanie o Bohu, priestor na chodenie do kresťanského spoločenstva, snaží sa ľudí spojiť s Bohom. Niekedy rozprávajú o Bohu okoloidúcim na ulici, niekedy to prebieha v kostole alebo kultúrnych domoch.

To je nejaká menšia skupina?

Celkovo ide približne o 270 dospelých a 100 detí. Toľko má členov.

To nie je až tak málo. Ako sa ti darilo vo fundraisingu?

Pre mňa to bola úplne nová oblasť. Začal som sa s ňou oboznamovať. Postupne som sa však viac sústredil na výrobu kresťanských tričiek a predaj kníh. Toto nám začalo prinášať časť peňazí na fungovanie Spoločenstva. Chodili sme predávať tričká na kresťanské festivaly, prípadne knihy cez formulár v našom časopise.

Dalo sa na tom zarobiť?

Vtedy sa celkom dalo, kým neprišiel rok 2009 a s ním svetová finančná kríza. Tržby nám klesli o 60% a ja som si uvedomil, aké to v podnikaní dokáže byť rozkolísané. V tom čase nám už “bežal” e-shop na našej megakatastrofickej adrese – shopa.chps.sk. Bol to malý obchod s kresťanským tovarom, ale veľmi sa nedarilo a ja som nevedel čo s tým. Tá kríza bola pre mňa úplne nová skúsenosť a doliehalo na mňa aj to, že som bol platený zo zisku a toho veľa nebolo.

Z čoho si žil?

Z usporených peňazí. Niečo som mal od Spoločenstva, keďže som pracoval aj pre občianske združenie, ale v princípe som žil z úspor. Mal som tiež usporené peniaze z doktorandského štúdia.

Z doktorandského štúdia?

Znie to divne, ale je to tak. V tom čase niekedy vyšiel zákon, že doktorandi dostávajú štipendium v plnej výške ceny práce. To mi vtedy dosť pomohlo a tiež som veľa nemíňal.

Štúdium si dokončil? Akú si mal tému?

Áno, v roku 2008. Licenciát bol o cirkevných hnutiach a spoločenstvách na Slovensku počas totality a doktorát Nová evanjelizácia v náuke a chápaní Jána Pavla II.

Dá sa využiť takéto štúdium na niečo?

Pre finančné zabezpečenie určite nie. Ale ak chce niekto učiť ďalších v tomto odbore, tak áno. Tiež sa to dá využiť v cirkvi pri rôznych pastoračných príležitostiach. Ja to u nás využívam pri vydávaní kníh, evanjelizácii a prípadne nejakých seminároch o tom, ako byť kresťanom.

Poďme teraz na tvoje ďalšie obdobie. Ako začalo Ver.sk?

S e-shopom nám to veľmi nešlo. Na začiatku nám dosť pomohol kamarát, ktorý má úspešný internetový obchod. Kúpil nám doménu ver.sk a platil profesionálneho grafika a svojho programátora, ktorý pracoval aj pre nás. Ver.sk sme spustili v apríli 2010. Fungovali sme 3 roky, ale veľa nám to neprinášalo. Bola to nová oblasť a nevedel som ako to celé pohnúť. Bolo to dosť depresívne, nakoľko sme išli s firmou do mínusu a nevyzeralo to na obrat.

Ale nastal obrat...

Chvála Bohu, áno. Prišla myšlienka vydať Bibliu pre mladých. Vedeli sme však, že k prekladu Biblie sa nie je ľahké dostať. Poznal som však z doktorandského štúdia pátra Jána Ďuricu SJ od jezuitov a cez neho sme sa skontaktovali s vydavateľstvom Dobrá kniha, ktoré malo preklad biblického textu od katolíckeho kňaza Antona Boteka. Nakoniec sme zistili, že manželka má vo vydavateľstve aj nejakú širšiu rodinu a takto sa začali budovať mosty. Z môjho pohľadu bol zázrak, že sa to podarilo zrealizovať v pomerne krátkej dobe. Dá sa o tom prečítať na http://martindom.sk/index.php?id=463&type=&t=436.

Bibliu sme začali prezentovať, promovať a predávať pred kostolmi po nedeľných omšiach. Mnoho kusov sme rozdali ako podporu pri evanjelizácii. A finančne nám to veľmi pomohlo.

Boli aj ďalšie nápady?

Veď práve o to ide, že Boh dáva nápady, alebo vedie kresťanov, aby išli a napr. niečo konkrétne urobili. Tak to bolo aj s jednou členkou nášho Spoločenstva, ktorá priniesla ďalší nápad na knihu od Sheri Rose Shepherd – Milovanej Princeznej. Zo začiatku sme váhali, či do toho ísť alebo nie. Vďaka Bohu sme sa rozhodli vydať ju. Táto kniha prevalcovala trh a patrí medzi najúspešnejšie knihy na celom slovenskom trhu. Vydali sme od tejto autorky neskôr aj ďalšie knihy, pre deti. Toto nás posunulo na nový level a získali sme kapitál na ďalšie tituly.

Ako je to s vydávaním kresťanskej literatúry? Predáva sa viac, alebo menej ako v minulosti?

Ja sa pohybujem okolo kníh ako predajca od roku 2002, ako vydavateľ od roku 2013 a keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorí sú oveľa dlhšie na trhu tak hovoria, že to klesá. Iná vec je, že kedysi bolo menej titulov a predalo sa viac kusov kníh z jedného titulu, teraz je ich veľmi veľa a predáva sa menej z každého. Veľa mení aj internet. Dnes si už vydavatelia vedia predať časť nákladu, čo im zvyšuje podiel na zisku z titulu. Niektorí vizionári hovoria o tom, že sa bude zužovať počet medzičlánkov medzi výrobcom a koncovým spotrebiteľom. Vidieť to už aj na najväčších e-shopoch na Slovensku. Zdá sa, že budú predávať úplne všetko, nielen to s čím začali.

Všimol som si, že e-knihy na kresťanskom trhu veľmi nevidieť. Nie sú budúcnosťou?

Slovensko je vcelku malý trh a e-knihy sú určitá nadstavba. Ľudia, pokiaľ nepracujú v tomto odbore, majú predstavu, že keď tlačená kniha stojí 10 EUR, tak e-kniha by mala stáť 5 EUR. Asi najdrahší je preklad. Iba pre predstavu. Tak napr. preklad je 1.200 EUR, licencia za preklad zahraničnému vydavateľovi 600 EUR, jazyková korektúra 500 EUR, tlač 700 EUR. Teda, keď si to dáme do pomeru, tak tlač je 23% nákladov na vydanie. Avšak musíme zarátať DPH 10% a maržu pre distribúcie, ktoré sú od 40-50% z koncovej ceny knihy. E-knihy potrebujú tiež zalomenie, ktoré je tak do 150-200 EUR. Teda znížime tlač o 70%. Ale napr. licencie do zahraničia sa zvyšujú na e-knihy, tak sa dostávame na tú istú koncovú cenu. To je asi v skratke dôvod, prečo e-knihy a ich vydanie nie je lacnejšie a prečo ani koncové ceny na e-knihy nemôžu byť lacnejšie.

Pozitíva trhu?

Ľudia na Slovensku vo veľkej miere kupujú knihy ako darčeky na sviatky a Vianoce a vtedy nepozerajú až tak na peniaze. To je inak zaujímavá, pozitívna vlastnosť Slovákov, že keď obdarúvajú, až tak v globále neriešia, či to stojí 5 alebo 10 EUR. To drží knižný trh nad vodou. Čo stratí obchodník počas roka, to dobieha od septembra do januára.

Máte skúsenosti aj s inými trhmi?

Česká republika, niečo Poľsko a začíname v Chorvátsku.

Aké to je na trhu s knihami tam?

V Čechách sa dosť rieši cena na zákazníckej úrovni a zákazníkom sa zdajú knihy drahé. Preto hľadajú čo najnižšiu cenu. Okrem toho, že nám to hovoria aj naši obchodní partneri z ČR, mali sme aj skúsenosť s predajom na CAMPFEST-e. Príde Slovák k nášmu stánku, vytiahne 10 EUR a kúpi si tričko. Príde Čech, pozrie – odíde, štyrikrát sa vráti, potom zjednáva zľavu a či nakoniec kúpi alebo nie, nie je nikdy isté. Je zaujímavé, ako sa to líši podľa národov. V Poľsku sú kresťanské knihy zase o 50% lacnejšie ako knihy podobných parametrov na bežnom trhu. A zase čím ideme južnejšie, tým sú ľudia ochotní dať viac peňazí za knihu.

Sú nejaké anomálie na trhu s kresťanskými knihami?

Presne tak, sú. Napríklad sekulárne vydavateľstvá si pozrú na webe kresťanské bestsellery v USA a potom ich vydávajú na Slovensku. Preklad je – čo sa týka kresťanskej terminológie – katastrofálny. Berú to ako čistý biznis.

To sa o kresťanských vydavateľoch nedá povedať. Každý sa snaží priniesť nejaké témy, na ktorých mu záleží, o ktorých si myslí, že by bolo dobré v nich vzdelávať ľudí.

Nemali by sa kresťanskí vydavatelia učiť od sekulárnych ako tvoriť zisk?

V niečom áno, v niečom nie. Určite áno v tom, ako robiť marketing a ako promovať veci. Kresťania však nemajú v prvom rade vyrábať peniaze. Majú nasledovať Ježiša Krista a ísť tam, kde ich vedie Boh a to nemusí byť vždy o zisku.

Nie je to len výhovorka, že to nemusí byť vždy o zisku?

Kedysi som nad tým veľa premýšľal, čo je úlohou kresťanského podnikateľa. Nedospel som k ničomu inému, ako k tomu, že rovnako ako každý iný kresťan, mal by aj kresťanský podnikateľ naplniť Boží plán so svojím životom. V rámci toho plánu môže existovať ako druhotná vec zisk. Niekedy obrovský, niekedy menší. Ale vždy je to druhotná vec. Povolanie kresťana plniť Božiu vôľu je podľa mňa nemenné, či už podnikáme alebo nie. Ak pôjdeme po Božích cestách, sme úspešní, ak nepôjdeme, sme neúspešní. To je môj pohľad na vec.

Dobre to vidieť vo filme o zakladateľovi firmy McDonald`s. Chlapík to celé zobral dvom bratom, nechutne ich podviedol a zároveň vybudoval z pohľadu zamestnanosti a financií úspešnú firmu. Takýmto spôsobom nás nevedie Boh v našich životoch, aby sme úspech postavili na podvádzaní druhých.

Aké sú vaše najbližšie aktivity?

Stabilizovať a zlepšiť e-shop, nájsť ďalšie dobré tituly a samozrejme zvýšiť obrat a zisk, to je cieľom každej firmy, aj s kresťanským pozadím. Viac sa etablovať na Slovensku. Dať viac o sebe vedieť, v marketingu máme rezervy, ale riešime to. S týmto bude práce viac než dosť. A postupne sa dostávať na ďalšie trhy mimo Slovenska.

Ďakujeme za rozhovor a nech sa vám darí.