On nečaká na tvoju bolesť, ale na tvoje áno

Alexandra Tinková 23.01.2025 4 minúty na prečítanie

     Moje svedectvo je, že Boh ma zdvihol z trosiek môjho života. Keď som bola na konci so silami, nieto ešte s nejakými túžbami, zmyslom, cieľmi, nádejou...

     Keď sa mi všetko zrútilo, spoznala som Ťa a Ty si mi dal nový život.

     Raz padla taká otázka – „A to Boh teda čaká, kým sa človek celkom „nezmáruje“, nezničí si život na drobné kúsočky, a až potom zakročí a vstúpi do príbehu človeka? Až keď je zle, má záujem, zasiahne?“

Boh je skôr „všetko za nič“

Nie, nie, a ešte raz nie! Boh nečakal, kým celkom padnem na hubu, Boh nevyrobil všetky moje problémy, nemädlil si ruky s tým, že – „dobre, dobre, nech sa tá popáli, a potom uvidí, kto a aký som ja...“

Netešil sa tomu. Neteší sa žiadnemu utrpeniu svojho stvorenia. A už vôbec nie je Jeho zásada – spoznať ma môžeš až v ukrutnej bolesti, keď všetko pokazíš a stratíš.

     Boh nie je Bohom „niečo za niečo“. Boh je skôr „všetko za nič“ („Počuj, ty mi daj všetky svoje omyly, chyby, hriechy, minulosť, choroby, trápenia, straty, slzy, a ja ti dám lásku, prijatie, slobodu, cestu, večnosť!“)...

     Boh sa nezačal o mňa zaujímať, až keď som bola na dne a nebola to Jeho podmienka, že sa stanem Jeho. To ja som „dovolila“ Jemu dotknúť sa ma, až keď som stratila sily. Až keď som sa o nič nepokúšala z vlastnej „múdrosti“ (to mal byť vtip), z vlastných skúseností, východísk, vzorcov. Až keď už som uverila, že „na túto svoju situáciu veru nemám a vzdávam sa“, tak som mohla pocítiť Jeho prítomnosť. Niekoho Vyššieho. Nad mojím životom, nad mojou múdrosťou, nad mojou skazou. Princípom spoznania Boha je ODOVZDANIE SA. A ja – z rodu tvrdohlavých, z rodu tých – ja sama, ja sama! – som sa nikdy a nijako dobrovoľne nevedela ničomu a nikomu odovzdať. Jednoducho bola to moja zásada, presvedčenie, skúsenosť. Že aj tak na všetko sama naozaj som. A všetko musím zvládať. A všetko musím vyrobiť vo vlastnej hlave. A všetko, čo si neurobím, to ani nemám. A nikdy nič od nikoho aj tak nedostanem... Možno som rada tliachala dve na tri o všelijakých vyšších energiách a vyššom dobre, ale v skutočnosti som tomu nikdy neverila. Lebo to pre mňa nebolo nič osobné. Nedokázala a nemohla som sa odovzdať, lebo som nevedela – Komu. Nemôžete sa skrátka odovzdať vyššej energii. Viete čo, nemôžete sa odovzdať ani vesmíru

     .... On vás nechytí, lebo vás nepozná, a je takisto stvorený, ako ste stvorení vy. Niekým... Spoločne. Vy a vesmír. Ste niekým stvorení. Niekomu patríte. Niekam patríte. Do niekoho srdca. Do niekoho túžby. Do niekoho myšlienky. Do niekoho plánov. Do niekoho lásky ... Až keď toto viete, až do takýchto rúk sa môžete a viete a chcete naplno odovzdať.

On čakal na moje odovzdanie

     Boh nečakal na moje pohromy. On čakal na moje odovzdanie. Keď som konečne zastala, klesla na kolená a v zúfalstve, únave, slzách, bolesti pripustila, že keď teda nie ja – keď ja nie som schopná zachrániť svoj život, nech to je niekto lepší a múdrejší... Ak niekto taký je, nech to vezme do rúk... Toto nebola žiadna moja niekoľkodňová intelektuálna úvaha. Bol to moment. Záblesk. Odovzdania sa v úplnej slabosti a zároveň prijatia nádeje, lásky, svetla. Prijatia poznania, že k niekomu patrím. Pod niekoho krídla. Že už konečne môžem zastať a nevedieť. Plakať a zrútiť sa. Vysypať pred Ním všetko zo svojich rúk. A zo srdca. Už to nemusím nosiť sama...

Najväčšia úľava na svete. Najväčšia sloboda na svete. Najväčšie spočinutie, po ktorom duša celý život túžila...

     Boh ku mne nepristúpil až potom, keď videl, že trpím. Bol pri mne a okolo mňa celý čas. Dnes to viem. Viedol ma k sebe. No počkal, kým zastanem. So samospasiteľským snažením. Kým vydýchnem. Všetky hrôzy, stony, horkosti... A bude počuť konečne iba tlkot srdca. Ktoré chce žiť. Ale už inak. Pripustí to...

     Boh čakal, kým Mu otvorím svoje srdce. Iná pravda nie je. V bolesti a zúfalstve? Áno, môj príbeh bol taký. Ja som ho tak dokočírovala. Ale dnes aj tak viem, že Boh nemal záujem o moju bolesť. Mal záujem o moje odovzdanie sa...