Magazín

Prečítaj si z knihy: Chytiť Vianoce - T. Blackstock

Magazín Ver.sk 08.12.2023 7 minút na prečítanie

Finn

      Nie som žiaden násilník, ale mal som tucet dôvodov na to,
aby som zastavil taxík a vyhodil von muža, čo sedel na
zadnom sedadle. Mohol za to aj jeho gýčový vianočný kostým.
A jeho láska k aplikácii Uber bola ďalším dôvodom.
      „Nesnažím sa vás uraziť ani nič podobné,“ povedal muž.
„Ale nechápem, prečo ešte stále pracujete pre taxislužby. Sys-
tém Uber je zvuk budúcnosti, nemyslíte? Hovorím vážne, pre
zákazníkov je to veľmi pohodlné. Aplikácia vám presne vyráta
cenu, ktorú zaplatíte, aby ste sa dostali na miesto, kam chcete
ísť. Potom nemusíte pozerať na ten trápny taxameter, ktorý člo-
veka znervózňuje...”
     Pozrel som sa na muža v spätnom zrkadle. „Máte peniaze
alebo nie?“
      „Samozrejme, že mám. Čo ste tým mysleli?“
      „Pripadáte mi, akoby ste mali problém podať reálnemu
človeku svoju kreditnú kartu alebo hotovosť. Radšej používa-
te aplikácie, ktoré vezmú vaše dáta a uložia ich niekde v Indii
alebo Číne.“
      Muž sa zasmial, no jeho úsmev bol obranný a neprirodzený.
„Koľko máte rokov?“ spýtal sa. „Nevyzeráte až taký starý, aby
ste nemali porozumenie pre internet. A viete, že sa podobáte
tomu Lukovi z Gilmorových dievčat? Moja žena by vás milova-
la. Asi vám to hovoria často.“
      „O tom chlapovi som nikdy nepočul,“ odpovedal som,
hoci pravdou bolo, že ľudia ma k nemu prirovnali minimálne
raz za týždeň.
     „Vyzeráte ako Luke na konci seriálu,“ povedal muž.
Samozrejme. Tá staršia verzia. Vždy sa cítim starší, hoci som
tridsiatku oslávil len pred mesiacom.
     Priblížil som sa k cieľu, kde mal chlap vystúpiť. Nemusel
som sa ani pozerať na GPS navigáciu, lebo St. Louis dobre po-
znám. Nestál mi za to, aby som reagoval na jeho poznámky.
      Ale ten chlap sa zjavne rád počúval: „Dnes som si zavolal
taxík len preto, lebo prší a je dopravná špička. Uber presne v ta-
komto čase zvyšuje svoje ceny. A navyše ste boli presne tam, kde
sa konalo moje stretnutie...“
     Na toto som musel odpovedať: „Takže by ste sa radšej viezli
s nejakým frajerom, ktorý nemá toľko skúseností ako ja, ktorý
nemusí platiť rovnaké licenčné poplatky a dane, tvári sa, že vie
šoférovať, ale netuší, ako sa dostanete tam, kam chcete, pokiaľ
sa nepozerá do mobilu? Je ako niekto, kto pracuje v laborató-
riu, kde manipuluje s vírusmi, ale nepovažuje za potrebné umý-
vať si ruky...“
      „To je smiešne,“ utrúsil chlapík.
      „Väčšina vodičov, ktorí používajú Uber, sa tým neživí. Ja po-
znám skratky.“
      „Ale vy taxikári ich nevyužívate. Veď viete, taxikári si radšej
zvolia dlhšiu cestu, aby zvýšili účet. Tí, čo využívajú aplikáciu,
sa možno touto prácou neživia, ale sú v pohode. Ja zvyčajne
viem, kam idem. Môžem im povedať, ako sa na to miesto do-
staneme.“
      „Viete,“ odsekol som, „to je ďalšia vec, či ,šofér v pohode’
je to, čo naozaj chcete. A čo tak dokonalosť? Naozaj vám stačí
pozerať televíziu s priemerom obrazovky dvadsať centimetrov,
nečítať správy z novín, ale na blogoch a jesť jedlá z rýchleho ob-
čerstvenia a nie z domácej kuchyne? Nepotrebujete jedlo z kva-
litnej reštaurácie alebo z domácej kuchyne?“
      Chlapík sa naklonil dopredu na sedadle a ja som bojoval s
nutkaním pritlačiť ho späť k operadlu. „Aký máte problém?“
spýtal sa. „Čo má moja strava spoločné s jazdou taxíkom?“
      Nič, ale so mnou má spoločné všetko. Vážne sa mi to prestá-
va páčiť. Nikdy nezvládam vianočné obdobie.
      Dorazil som na miesto, kde chcel chlapík vystúpiť. Zastavil
som pri obrubníku a skontroloval taxameter. „Osem dolárov,“
povedal som mu. „Chcete potvrdenku?“
      Chlapík sa ani nepohol. „Na niečo som sa vás pýtal.“
      Otočil som sa a pozrel naňho: „Chcete, aby ten taxameter
bežal ďalej?“
      Chlap pokrútil hlavou a vytiahol peňaženku, podal mi de-
sať dolárov. „Dajte mi potvrdenku, keďže v taxislužbe nemám
možnosť stiahnuť si ju z aplikácie.“
      Bol som si istý, že chlapík nemal v úmysle zaplatiť sprepitné,
takže som vylovil z vrecka dva doláre a podal som mu ich spolu
s účtenkou. Chlapík mi ich vytrhol z ruky a otvoril dvere.
     „Chcete moju vizitku?“ zakričal som za ním.
     Ozvalo sa silné zabuchnutie dverí. Keď som odchádzal, rozo-
smial som sa. Na blbcov narazíte v každom zamestnaní. Nane-
šťastie, ja ich stretávam viac, ako by sa mi páčilo, najmä v tomto
ročnom období, keď sa každý deň konajú vianočné večierky.

      Moja vysielačka zapraskala, ozvala sa dispečerka.
      „Finn, kde si?“
      „Na severozápade,“ odpovedal som, „čo pre mňa máš?“
      „Niekto v tejto oblasti volal. Adresa je 113 Sensero Drive,“
povedala dispečerka.
      Keď som počul adresu, zastonal som: „Och, LuAnn, to je
obytná štvrť. Chcel som sa vrátiť na letisko.“
      „Si najbližšie. Mala som tento odvoz rezervovať skôr, ale za-
budla som na to. Teraz sú všetci šoféri v teréne a sú dosť ďaleko,
aby sa tam vrátili,“ vysvetľovala dispečerka.
     Prečo si ten človek nezavolal Uber? Ľudia, ktorí práve ne-
cestujú služobne alebo súkromne, len zriedka volajú taxislužbu.
Tí, čo potrebujú krátky odvoz v rámci mesta, radšej vyhľadá-
vajú službu Uber. Tam môžu pohyb svojich vodičov sledovať
na telefóne. Ja celú túto aplikáciu s odvozom považujem len za
ďalší spôsob, ako nás môže vláda kontrolovať. Stačí, aby sa člo-
vek zaregistroval na jednu jazdu touto spoločnosťou a potom
ho môžu sledovať všade, kam sa pohne.
      V poslednom čase som rozvážal len ľudí z letiska do hotela
alebo naopak. Sú to pre mňa najjednoduchší zákazníci. Isté
peniaze, isté vyzdvihnutie a hlavne nestratím príliš veľa času
vyzdvihnutím človeka na vzdialenom mieste. Je možné, že sa
im zdajú tarify taxikárov otravné, ale ak pijú, musia platiť za
odvoz.
      Len veľmi zriedka zavolá niekto zo súkromného domu. Zvy-
čajne je to niekto, kto nevie používať smartfón. Takíto zákazní-
ci sú najotravnejší.
      Hrozne sa mi do toho nechcelo, ale urobil som to. Naťukal
som adresu do GPS na palubnej doske, pretože to zo zásady
odmietam robiť na svojom telefóne. Počas jazdy sa vždy riadim
hlasovými pokynmi.
      Keď som dorazil, uvidel som biely dom v štýle ranča, kto-
rý by už potreboval novú fasádu. Tráva by sa tiež mala poko-
siť. Pravdepodobne som od toho človeka nemohol čakať veľké
sprepitné. Super.
     Ťukol som na klaksón a sledoval som dvere. Po človeku, čo
potreboval odvoz, nebolo ani stopy, ale všimol som si, že sú
pootvorené vchodové dvere. Čakal som, zapol som medzitým
rádio a nastavoval stanicu, kde hrali odrhovačky typu „Videl
som mamu, ako bozkáva Santa Clausa,“ „Santa Baby“ a Jack-
sonovu verziu „Santa Claus prichádza do mesta.“ Na každej sta-
nici hrali vianočné piesne už od Vďakyvzdania. Hrozne rád by
som zistil, či si manažéri rozhlasových staníc naozaj myslia, že
ak zahrajú pred Vianocami skladbu z Top 40, ktorá nie je práve
vianočná, ľudia ich prepnú, aby si radšej vypočuli ďalšiu verziu
Jingle Bells.
     Nechcel som ďalej strácať čas. Išiel som k dverám. Skúste si
zavolať vodiča Uberu, ktorý by toto urobil.
      Narovnal som si svoju obrátenú bejzbalovú čiapku a išiel
k predným dverám. Zaklopal som, aby som dal najavo svoju
netrpezlivosť. Nikto neotváral, a tak som nazrel dnu.
      Uvidel som starú ženu, ktorá sedela na kolieskovom kresle,
hlavu mala naklonenú dopredu. Buď spala, alebo bola mŕtva.
Skvelé.
      Obzrel som sa späť na svoj taxík. Mohol by som LuAnn
povedať, že nikto neprišiel k dverám, čo vlastne bola pravda.
Mohol by som jednoducho odísť. Ale keď sa tá žena zobudí,
zavolá späť do taxislužby a bude sa sťažovať, že nikto nepri-
šiel...?

     Znovu som zaklopal na dvere. „Haló?“ zakričal som.
     Žena sa strhla a prebudila sa: „Čo?“
     „Volal tu niekto taxík?“ spýtal som sa jej.
     Žena sa obzerala, akoby chcela zistiť, či je tam ešte niekto,
kto by mohol zavolať. „Áno... ehm... áno. Ďakujem veľmi pek-
ne.“
     „Potrebujete pomoc?“ spýtal som sa jej.
     „Áno, prosím. Bolo by to od teba veľmi milé,“ potichu od-
povedala.
      Otvoril som vchodové dvere a vstúpil do malej chodby. Ka-
belku mala položenú na stole. Ukázal som na ňu. „Potrebujete
kabelku?“
     „Áno, prosím,“ povedala.
     Podal som jej kabelku a odviezol som ju von.
     „Mám zamknúť dvere?“ spýtal som sa.
     „Áno, ďakujem.“
     Zatvoril som dvere a zamkol som.
     Tá žena mi trochu pripomínala moju vlastnú matku v jej po-
sledných dňoch a spomenul som si na horkosť, ktorá ma vtedy
pálila v žalúdku. Odviezol som ju k autu.
     „Och... môžete sa postaviť alebo dokážete aj chodiť?”
     „S malou pomocou dokážem,“ povedala pani. „Volám sa
Callie. Ako sa voláš, zlatko?“
      „Som Finn,“ odpovedal som a zložil som jej opierky na
nohy, aby sa mohla postaviť na zem. Pomohol som jej vstať.
Bola veľmi slabá. Urobila krok a potom si pomaly sadla na se-
dadlo v aute. Čakal som, kým si vytiahne nohy, ale ona sedela s
nohami stále vonku z auta. S povzdychom som sa zohol, zodvi-
hol som jej nohy a uložil ich do auta.
     Zatvoril som dvere a vozík som naložil do kufra. Sadol som
si za volant a potom naštartoval.