Prečítaj si z knihy: Dcéra Edenu - J. E. Smith

Magazín Ver.sk 14.12.2023 9 minút na prečítanie

Chladný vánok rozvial niekoľko prameňov vlasov

okolo tváre ženy, ktorá sedela v tráve pri Adonajových

nohách.

„Božie kráľovstvo je ako toto horčičné zrnko,“ povedal a vložil

jej do ruky najmenšie semienko, aké videla. Ukázal na neďaleký

veľký ker. „Napriek tomu, keď vyrastie, je také veľké, že v ňom

môžu hniezdiť vtáky.“

Pozrela sa na vtáky na stromoch, každý z nich mal na sebe

pestré farby, od malého vrabca až po väčšie holubice, sojky a iné

vtáky, ktoré nevedela pomenovať, každý z nich trilkoval inú melódiu.

„Ale, nie je Božie kráľovstvo tam, kde žije Boh? V najvyšších

nebesách nad nami, s anjelmi, ktorých niekedy vidíme?“ opýtal sa

ho Adam. „Viem, že sú tam tróny, mocnosti a panstvá, ale ako by

sa to mohlo podobať tomuto stromu?“

Žena sa najskôr pozrela do Adamových spýtavých očí a potom

pátrala v láskavých očiach Adonaj Elohima.

„Božie kráľovstvo je spravodlivosť, pokoj a radosť,“ vysvetľoval.

„Je to miesto odpočinku, na ktorom je uctievaný Boh.“

„Znie to, ako by to bolo na tomto mieste,“ povedala a oprela

sa o Adamov bok, v Adonajovej prítomnosti bola spokojná. „Je to

podobné ako Eden?“

Podľa toho, ako sa súhlasne usmial, vycítila, že to tak je, aj

keď nie až tak úplne. Mohli by ľudia prebývať v nebeskom kráľovstve,

keď žili na zemi a príbytok Stvoriteľa bol tak vysoko nad

nimi? Prichádzal k nim každý večer, sedával s nimi, ale nezostával

v Edene. Mohli ho vidieť iba v noci, keď fúkal vánok a on sa

s nimi prechádzal alebo im rozprával o veciach, ktoré sa snažili

pochopiť. Bolo jej jasné, že ich miluje a chce byť s nimi. Láska,

ktorú jej dával Adonaj, bola dokonalá a úplná, nie taká, akú jej

preukazoval Adam.

Čistá. To cítila v jeho prítomnosti. Čistá láska, ktorá by za ňu

dala všetko. Nevedela si predstaviť, čo viac by im mohol dať, ako

tento krásny život, ktorý im už daroval. Ale tušila, že má oveľa

viac, čo im jedného dňa môže dať. Jedného dňa budú účastní

na niečom, čo je oveľa veľkolepejšie a úžasnejšie ako to, čo by si

dokázala predstaviť.

Čo je to? Hľadela na neho, skúmala, túžila, ale nemala žiadnu

schopnosť porozumieť jeho myšlienkam. Samozrejme, bola len

jeho stvorenie, nebola mu rovná. Poznal jej myšlienky a ona v duchu

vycítila, že to, čo od neho žiada, nemá vedieť. Povzdychla si

a naklonila hlavu, aby na pokožke zachytila posledné slnečné lúče.

A v tej chvíli jej zmizol z dohľadu. „Priala by som si, aby sme

mu lepšie rozumeli,“ prehovorila a posadila sa so skríženými

nohami tvárou k Adamovi. „Priala by som si, aby vždy zostával

s nami.“

„Chce, aby sme vytvorili život bez jeho neustálej prítomnosti,

aby sme sa rozmnožili a podmanili si zem, ako prikázal. Napriek

tomu si myslím, že nás v skutočnosti nikdy neopúšťa.“ Adam vzal

jej ruku do svojej.

„Takže, myslíš si, že je s nami stále, len ho nemôžeme vidieť?

Nevracia sa späť do svojho kráľovstva v nebesiach?“ Zdvihla obočie,

bola zmätená.

„Mám pocit, že je všade odrazu. Nikde pred ním nemôžeme

uniknúť, ani by sme to nechceli.“ Pomohol jej na nohy a kráčal

s ňou smerom k jednému z ovocných stromov. Odtrhli si niekoľko

zrelých fíg, navzájom sa kŕmili a smiali sa, keď sa jednu pokúšali

jesť obaja naraz.

„Nikdy nechcem od neho odísť,“ vyhlásila, stále cítila Adonajovu

lásku, ktorá bola podobná ako teplo Adamovho náručia.

„Nikdy od neho nemusíme odísť, pokiaľ ho budeme poslúchať.“

Adam ukázal na strom poznania dobra a zla, ktorý stál

v strede záhrady. „Nesmieme sa ho ani dotknúť, aby sme nezomreli.

Potom by sme ho stratili. A stratili by sme aj jeden

druhého.“

Striasla sa a zvážnela. „K tomu stromu sa ani nepriblížim.“

Dokonca aj strom života sa jej zdal priveľmi blízko, kým bol Adonaj

pri nich. Z toho stromu mohli jesť, ale bolo to riskantné, lebo

strom života stál až príliš blízko pri zakázanom strome. Boh povedal

Adamovi, že z toho stromu nesmú jesť a ona bola rozhodnutá,

že urobí, čo jej Adam povedal.

Lucifer sedel zamyslený v zhromaždení Večného. Zo svojho

miesta pozeral na pozemskú horu, na záhradu, ktorú mal strážiť.

Prečo Stvoriteľ chcel, aby strážil miesto, ktoré bolo pod ním?

A dohliadať na nižšie stvorenia, ktoré nemali žiadnu moc, ho urážalo,

lebo patril k vyššej mocnosti.

Čo na nich Adonaj Elohim vidí? Každý večer sa rozprával

s tými, ktorých stvoril z prachu, a žena sedávala pri jeho nohách,

hľadela na neho s takou úctou a obdivom, až Lucifer cítil, ako

sa v ňom hromadí odpor. Tento pocit nebol pre neho nový.

Cítil to isté, keď chodieval po zemi a pozoroval tých z prachu,

ako sa hrajú s tvormi a šantia vo vode. Dokonca vzal na seba

podobu niekoľkých zvierat a raz sa s tou ženou rozprával. Ani

si nevšimla, že zvieratá nevedia rozprávať, správala sa, akoby

to bolo úplne normálne, keď k nej hovoril z tela obrovského

hada. Samozrejme, urobil to tak, aby z jeho zvieracej podoby

žiarila časť jeho slávy, takže ho možno považovala za jedného

z anjelov, ktorých stretla. Zmýšľala príliš jednoducho a bola

úplne nevinná. Lucifer mal pocit, že muž je v porovnaní s ňou

oveľa múdrejší.

Bol stále viac podráždený. Skúmal svoje myšlienky a rýchlo sa

pozrel na Večného, ktorý svojím ohnivým pohľadom tiež pozoroval

Syna, ako sa zhovára s ľuďmi. Jeho Duch sa vznášal nad

zemou. Zdalo sa, že Boh je na jednom mieste, ale v skutočnosti

bol všade naraz. Prečo len on jediný dokázal urobiť takúto úžasnú

vec? Prečo nedal aj svojim stvoreniam, najmä niekomu takému

múdremu ako Lucifer, schopnosť robiť to isté?

Mal istú moc a dokázal by s ňou urobiť veľa.

Pozastavil sa nad tým, o čom premýšľal. Takéto myšlienky mu

nič dobré neprinášali. Boh sa z neho určite teší a určite sa o neho

stará viac ako o ľudí. Nepotrebuje túžiť po väčšej moci.

Ale tešilo by ho, keby sa žena pozerala na neho s takým istým

obdivom ako na Stvoriteľa. Jej pokožka bola určite pružná a príjemná

na dotyk. Keby bol jej pánom, prikázal by jej toľko veľa

vecí. Takmer sa začal usmievať, ale znovu si uvedomil, že nerobí

dobre, keď na sebe zacítil pohľad Všemohúceho.

Predstieral záujem o diskusiu na zhromaždení a počúval, ako

serafíni znovu a znovu volajú: „Svätý, svätý, svätý.“

Unavovalo ho, keď neustále počúval chválu Všemohúceho.

Slová, ktoré nikdy nekončili, mu v mysli zneli ako nechcený refrén.

Čo je na Bohu také úžasné, že si zaslúži toľko pozornosti

a náklonnosti? Keby takto chválili jeho…

V mysli sa mu sformovala myšlienka, ktorá okamžite utlmila

všetky ostatné zvuky okolo neho. Potreboval odísť. Chcel premýšľať.

Ale kam by mohol ísť, aby ho Všemohúci nevidel?

Rozhliadol sa po veľkej miestnosti, ktorá bola plná anjelov, žiariacich

v rôznych farbách, a všetci zdanlivo uctievali Všemohúceho.

Zachytil pohľad jedného anjela, potom druhého. Tu si všimol

malé mračenie, tam kúsok nevôle. Cítil, že rovnaká nespokojnosť

stúpa aj v ďalších anjelských bytostiach. Tí, ktorí boli vyššie ako

ľudia, by mali vzbudzovať väčšiu pozornosť u toho, ktorý sedel na

tróne, a tiež by ich mohol viac rešpektovať.

Obrátil pohľad naspäť k trónu. Uľavilo sa mu, lebo Večný stále

upieral pozornosť na Syna, ktorý sa rozprával s ľuďmi. Bol v bezpečí

so svojím pozorovaním aj so svojimi vzdorovitými myšlienkami.

Musí si však dávať pozor. Bude musieť nájsť miesto, kde by

mohol s niektorými spoluanjelmi prediskutovať tieto nápady,

ktorými by určite Boha podráždil. Nájde miesto, kde bude sám.

Ale kde by to mohlo byť?

Zamýšľal sa nad konkrétnym, ideálnym miestom, kam by mohol

ísť. Ak by ho podporilo dosť anjelov, dočkal by sa úcty, o akej

doteraz iba sníval.

Jeho myšlienky akoby ticho kričali a jeho srdce jasalo: To je

ono! Vystúpim do neba a postavím svoj trón nad Božie hviezdy. Tam,

na vrchu, ďaleko na severe, budem predsedať zhromaždeniu. Vystúpim

na najvyššie nebesia a budem ako Najvyšší.

Ešte raz sa pozrel na ústredný trón a potom pomaly vstal, aby

nevzbudil rozruch. Krídlami sa vznášal nad podlahou. Pomaly.

Nechcel vzbudzovať pozornosť. Konečne bol pri dverách a chystal

sa opustiť komnatu tak, ako to niekedy robili iní anjeli. Pretože

všetci mohli slobodne prichádzať a odchádzať.

Zrazu, bez varovania, ho jeho krídla prestali držať a on cítil,

ako padá, padá, ako sa mu všetko vymyká spod kontroly a vzďaľuje

sa od slávnych svetiel nebeského kráľovstva.

Padal nadol. Zem sa mu mihla pred očami ako rozmazaná guľa,

keď sa pokúšal mávať krídlami, snažil sa dať nejako dokopy a letieť

hore! Potom mu zem zmizla z dohľadu spolu aj s hviezdami nad

ňou. Uzatvorila ho taká hlboká tma, hlbšia než tá, ktorá kedysi

zahaľovala zem v chaose. Nakoniec dopadol. Vyhasli na ňom všetky

tie žiarivé farby, ktoré sa kedysi mihali na jeho tele, ktoré bolo

akoby obsypané drahými kameňmi. Nevidel nič, len tmu.

V diaľke počul, ako niečo neustále naráža na tvrdý povrch, na

ktorom teraz sedel ako omráčený.

Z tmy zaznel hlas Večného. „Ako si spadol z neba, žiariaca

hviezda, syn rána. Bol si zvrhnutý na zem. Pretože si sa

rozhodol: ‚Vystúpim do neba a postavím svoj trón nad Božie

hviezdy. Budem predsedať zhromaždeniu na vrchu, ďaleko na

severe. Vystúpim do najvyššieho neba a budem ako Najvyšší.‘

Namiesto toho ťa zniesli dolu, na miesto mŕtvych, do jeho najnižších

hlbín.“

Niekde za ním počul Lucifer výkriky iných bytostí, ktoré tu

pristáli s ním. Sú to anjeli, ktorých pohľad horel rovnakou žiarlivosťou

a ktorí mali rovnaké myšlienky a hnev ako on?

Toto mal Boh na mysli, keď povedal ľuďom, aby nejedli zo stromu

poznania dobra a zla, lebo inak zomrú? Toto bola smrť?

Prečo potom stále cítil a premýšľal? Bola smrť miesto, kde stratil

všetko, čo predtým poznal? Určite toto miesto môže opustiť.

Musí ho opustiť!

Kňučanie, ktoré prichádzalo spoza neho, ho veľmi hnevalo.

Chcel by do všetkých tých bytostí vliať rozum. Musí predsa existovať

spôsob, ako sa dá znovu získať Božia priazeň.

Božia priazeň. Naozaj ho zaujíma to, čo si Boh myslí? Prečo by

sa mal pred Všemohúcim plaziť a prosiť ho o odpustenie? Určite

by neodpustil tomu, kto išiel proti jeho vôli. Vedel, že to tak je,

hoci to nikdy neskúšal. Ak už teda niet cesty späť do nebeskej ríše,

musí existovať spôsob, ako sa odtiaľto dostať a prinútiť Boha, aby

za to zaplatil.

Ale ako by sa niekto mohol postaviť proti Všemohúcemu, ktorý

vidí všetko, pozná všetko, dokonca aj myšlienky a úmysly srdca?

Ako by mohol ublížiť Bohu?

Premýšľal nad rôznymi spôsobmi, ako to urobiť. Uvažoval, že

svoje plány prediskutuje s ostatnými, ktorých zrejme postihol ten

istý osud. Ale on bol predsa Lucifer, syn rána, strážca Božej záhrady!

Nepotreboval rady od menších anjelov.

Pomaly sa pohyboval a vytvoril si cestu v malom kruhu. Jeho

zrak sa tme neprispôsobil. Tma bola silnejšia. Ale ak by sa odtiaľto

dostal a mohol by sa voľne túlať po zemi, presne vedel, čo by urobil,

aby sa odplatil Bohu. Lákal by ľudí. Išiel by za ženou a ona by

presvedčila muža, aby zjedol ovocie.

Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100076970/dcera-edenu  a dočítať do konca. Príjemné a povzbudivé čítanie.