Prečítaj si z knihy II.: Princ a márnotratník - J. E. Smith

Magazín Ver.sk 12.08.2024 4 minúty na prečítanie

     Jozef čakal na tróne, ktorý faraón používal len zriedka. Jeho slu-
hovia zapaľovali ohne vo svietnikoch na stĺpoch pozdĺž steny. Na
stenách vyšších ako niekoľko mužov boli obrazy a rezby egyptských
symbolov, slov a obrazy bohov, ktorých uctievali. Sála bola dlhšia
ako vzdialenosť od veľkých vstupných dverí paláca k Nílu. Všetky
sochy a obrazy mali zastrašovať tých, ktorí prešli cez veľké dvojité
dvere.
     Budú sa tieto obrazy zdať zastrašujúce aj jeho bratom? Jeho
netrpezlivosť rástla, hoci vedel, že cesta z Putifarovho panstva
k tomuto veľkolepému palácu je dosť dlhá. Napriek tomu bub-
noval prstami po okraji kresla. Chcel na nich čakať s chladnou
hlavou. Nechcel vyzerať tak, že sa ich nevie dočkať.
     Nadýchol sa a snažil sa donútiť svoje srdce, aby spomalilo. Po-
čul, ako sa otvorili dvere na ťažkých pántoch. Hamid viedol desať
mužov po dlhej chodbe priamo k nemu. Keď sa k nemu blížili,
skúmal ich tváre a videl v ich očiach strach. Dobre. Keď sa ho
boja, ľahšie splnia jeho rozkazy. A on zúfalo potreboval, aby ho
poslúchali, ak chcel ešte niekedy vidieť Benjamína.
     Hamid vystúpil po schodoch na trón a uklonil sa. Jeho bratia
kľačali na kamenných dlaždiciach so sklonenými hlavami.
     „Povedali niečo na ceste sem?“ spýtal sa Jozef.
     Hamid pokrútil hlavou. „Zdalo sa, že boli prekvapení, keď
som ich prepustil, a trochu sa im uľavilo. Ale majú strach z toho,
čo príde. Aké posolstvo máš pre nich?“
     „Povedz im: ‚Urobte to, čo poviem, a budete žiť, lebo ja sa bo-
jím Boha. Ak ste čestní muži, nechajte jedného zo svojich bratov,
aby zostal tu vo väzení. Za ten čas vy ostatní pôjdete a vezme-
te obilie pre svoju hladujúcu rodinu. Svojho najmladšieho brata

však musíte priviesť ku mne, aby sa vaše slová potvrdili a aby ste
nezomreli.‘“ Jozef naklonil hlavu k Hamidovi, ktorý sa potom
obrátil k jeho bratom a zopakoval jeho slová.

     „Určite sme teraz potrestaní pre nášho brata,“ povedal Simeon
ostatným a zalomil rukami.
     Júda prikývol. „Videli sme, ako sa trápil, keď nás prosil o život,
ale my sme ho nepočúvali. Preto na nás prišlo toto utrpenie.“
     „Nepovedal som vám, aby ste nehrešili proti chlapcovi?“ pove-
dal Ruben. „Ale vy ste nepočúvali! Teraz musíme skladať účty za
jeho krv.“
     Jozef vstal a odišiel z miestnosti, premožený emóciami. Odišiel
dostatočne ďaleko, aby nepočuli jeho hlboký plač, ktorý už nedo-
kázal v sebe udržať. Ó, Adonaj. Nezabudli na mňa. Aj po toľkých
rokoch si pamätajú svoju zradu. Ale bolo im to naozaj ľúto? Veď
ho mohli hľadať. Mohli ho vykúpiť späť...
     Znova sa mu tisli slzy do očí. Rýchlo zavrel za sebou dvere do
malej miestnosti, kde klesol na podlahu. Telo sa mu nekontrolo-
vateľne triaslo vzlykmi. Och, Adonaj. Čo mám robiť? Až do tejto
chvíle si neuvedomoval, akú veľkú bolesť v sebe nosí. Myslel si,
že mu Boh pomohol zabudnúť na jeho rodinu, ale oni boli stále
v pozadí jeho mysle. A v jeho srdci.
     Asi sa teraz všetci čudovali, čo sa mu stalo. Ani nedal Hami-
dovi pokyn, aby ich prepustil. Musí sa k nim vrátiť, ale už sa mu
zmyl kohel z očí. Pomaly vstal, dal sa dokopy, ako najlepšie vedel,
a zavolal strážcu, ktorý ho sledoval všade, kam sa pohol.
     „Okamžite priveďte môjho sluhu a nech prinesie nádoby s lí-
čidlami,“ prikázal a otočil sa nabok, aby zakryl svoje dojatie.
     „Áno, pán môj,“ odpovedal muž a ponáhľal sa splniť jeho prí-
kaz. Nahradil ho ďalší strážca a čakal pri ňom, kým sa prvý strážca
nevrátil s jeho sluhom.
      Keď sa sluha pozrel na Jozefa, doširoka otvoril oči. Ale nepo-
vedal nič, len sa jednoducho pustil do práce. Rozmazanú tvár
mu umyl mokrými kúskami ľanového plátna a naniesol mu nové

líčenie na oči a tvár.
     „Vyzerám primerane?“ spýtal sa Jozef, keď sa sluha k nemu
naklonil a obzeral si ho.
     „Presne tak dobre, ako aj dnes ráno,“ odpovedal a odložil štet-
ce späť na podnos.
     Jozef sa pozrel do strieborného zrkadla, potom vyšiel z miest-
nosti a vrátil sa do prijímacej siene. Teraz za ním kráčali dvaja
strážcovia. Ukázal na Simeona a niečo povedal Hamidovi. Hamid
zavolal stráže, ktoré odviedli Simeona od jeho bratov, ruky mu
zviazali za chrbtom a na nohy mu nasadili putá. Jozef opäť preho-
voril k Hamidovi a gestom naznačil bratom, že Simeon zostane
vo väzení.
     Strach, ktorý videl v ich pohľadoch pri svojom príchode, sa
teraz zmenil na hrôzu. Prostredníctvom Hamida povedal svojim
bratom, aby išli a vzali si svoje vrecia s obilím. Nasledovali strážcu
na miesto, kam Jozef nechal uložiť ich vrecia.
     „Každému z nich vlož jeho striebro späť do vreca a daj im zá-
soby na cestu domov,“ pošepkal Jozef Hamidovi. „Choď bočným
vchodom, aby si sa tam dostal skôr ako oni.“
     Hamid sa nechápavo pozrel na Jozefa, ale povedal len: „Áno,
pán môj.“
     Jozef sa oprel o pozlátené sedadlo a zhlboka si vydýchol. Teraz
počká a uvidí, či urobia to, čo im prikázal. A striebrom ich vyskú-
ša, či sú z nich ešte stále nečestní, podlí ľudia alebo či sa zmenili
na mužov, ktorým sa dá veriť.

Knihu si môžete objednať tu https://www.ver.sk/produkt/1100075516/princ-a-marnotratnik a dočítať do konca. Pokojné, povzbudivé a inšpiratívne čítanie.