Magazín

Prečítaj si z knihy II.: Sára - J. E. Smith

Magazín Ver.sk 17.07.2024 9 minút na prečítanie

2

     Abram položil svoju palicu na zem a kráčal bližšie k okraju útesu.
Zdvihol ťažký kameň a odniesol ho späť na trávnatý pahorok. Srdce
ho bolelo pri každom kroku. Každý kameň, ktorý položil na vytvorenie
obetného miesta, ho priblížil o krok bližšie k zabitiu zvieraťa. Ktoré
zviera by mal obetovať? Jeho obľúbené? Alebo Saraino? Dobrú ovcu
alebo vzdorovitého barana?
    Tieto myšlienky ho trápili, keď kládol posledný kameň na miesto
zápalnej obety. Na vrch kameňov položil drevo na podpálenie. Obety
neboli pre Abrama nové. Jeho otec Táre obetoval zvieratá, okrem iného
aj bohom mesta Ur. A jeho brat Aran prehral stávku a kráľ ho prinútil
obetovať syna ako náhradu za kráľov život v každoročnej obete, ktorú
bohovia vyžadovali, aby zabezpečili úrodnosť krajiny. Krátko nato zo-
mrel aj Aran pre nesmierny zármutok z tohto činu.
     Abram sa zachvel. Zabiť človeka a myslieť si pritom, že sa môže vrá-
tiť k životu, bol čistý mýtus. Bludy, ktorým ľudia stále verili. Vymysleli
si, že to bohovia vyžadujú a že dokážu človeka oživiť. Ale žiaden človek,
ktorého zabili pri obetovaní, už znovu nechodil po zemi.
     Slnko ani mesiac nemali takú moc. Ale Adonaj Elohim nevyžadoval
ľudskú obetu. Preliať sa musí len krv zvieraťa.

     Táto myšlienka ho posilnila. Abram vedel, že to, čo musí urobiť,
nemôže odložiť. Odišiel od oltára a vrátil sa k dvom zvieratám. Mohol
by ísť k svojmu stádu, ktoré sa páslo v diaľke a vybrať si iné, menej do-
konalé zviera. Takmer počul Lotov hlas, ktorý by mu to určite navrhol.
Jeho praktický synovec by našiel východisko z tohto ťažkého rozho-
dovania. Abram by sa potom určite necítil tak utrápene. A neskorší
rozhovor so Sarai o tomto všetkom by bol menej bolestivý.
     Ale v jeho duši stále rezonovala spomienka na ten hlas. Adonaj
ho o to nežiadal, ale ako by mohol začať cestu bez toho, aby prejavil
ochotu poslúchať svojho Boha? Ako by mohol urobiť krok dopredu
bez pokánia za svoju vlastnú vzdorovitosť?
     Položil si ruku na hruď a od dvoch dokonalých zvierat vzhliadol
k nebu. Mal by obetovať to, ktoré sa mu najviac podobá. To, ktoré
predstavovalo jeho vlastný sklon k blúdeniu. Rozhodol sa. Vytiahol
z boku dýku a podrezal zvieraťu hrdlo. Potom ho rozrezal, spálil jeho
mäso na oltári a uctieval svojho jediného Boha.

     Sarai stála na prahu dverí medzi miestnosťou na prípravu jedla
a nádvorím svojho domu. Pohrávala sa so svojou šerpou, pohľadom
blúdila medzi služobníctvom a vzdialenou cestou. Abram mal byť už
dávno doma. Vôňa cibule a cesnaku sa miešala s vôňou pečeného kur-
čaťa a naplnila dom. Služobníctvo sa zhováralo, misky cinkali. V túto
hodinu to bolo zvyčajné a veľmi blízke. Toto známe prostredie jej po-
mohlo rozptýliť spomienky na popoludnie. Popoludnie, na ktoré tak
skoro nezabudne. Ľútosť na tým, čo urobila, v nej pretrvávala a bolela
ju s každým úderom srdca.
     Pohladila prázdne vrecko na boku, v ktorom predtým schováva-
la vyrezávaný obraz. Hodila ho do ohňa ihneď, ako sa vrátila domov
z chrámu. Teraz bola od tejto veci oslobodená. Sľúbila si, že sa už nikdy
viac nepriblíži k cudziemu chrámu. Prečo sa teda stále cítila nepokojne
a niesla v sebe ťarchu viny?
     Hnevala sa sama na seba. Obrátila sa a pozorovala služobníctvo, ako
pripravuje večernú hostinu. Začula vzdialené klopkanie palice, ktoré
sa približovalo. Bol to jej otec. Pri chôdzi používal palicu. Objavil sa
na prahu dverí v kuchyni.

     „Zase mešká?“ Táre ustúpil o krok a naznačil jej, aby ho nasledovala
na nádvorie. Pomaly si sadol na kamennú lavicu a poklepal na miesto
vedľa seba. „Sadni si, dcéra. Nesmieš si robiť také starosti. Určite príde.“
     „Samozrejme, príde.“ Sarai podišla na kraj dvora a zahľadela sa
na cestu, ktorou Abram vždy chodieval od ovčích ohrád, potom sa pri-
pojila k otcovi. „Muselo sa stratiť nejaké zviera alebo sa opäť rozpráva
s Lotom.“ Jej synovec sa často zhováral s Abramom o Jedinom Bohu.
Pravdepodobnejší scenár však bol, že sa jahňa zachytilo v ostružinách
alebo ho zo stáda ukradol lev, či líška. Ak by ho Abram hľadal, mohol
sa objaviť až na súmraku.
     Usmiala sa, keď si v duchu predstavila svojho silného manžela, ako
vedie svoje ovce. Zachraňuje stratené a vychováva tie, čo zablúdili. Jej
najobľúbenejšie ovečky boli vždy tie, ktoré sa zatúlali. Možno jej pripo-
mínali Abramove dni mladosti, a to, aký bol pred tým, než ich navštívil
ich predok Eber a on sa dozvedel o El Echadovi. A tiež čas predtým,
než si ju vzal za ženu a jeho neposedný duch skrotol.
     „Prečo sa usmievaš, Sarai? Už prichádza?“
     Takmer zabudla na otcovu prítomnosť. Znovu sa pozrela na cestu
a, naozaj, Abram sa po nej blížil. Na pleciach niesol ovečku. Bezpo-
chyby to bola jeho obľúbená ovečka. Choval sa k nej ako k domáce-
mu zvieraťu, dokonca jej dovolil jesť pri ich stole. Ďalšia pripomienka
toho, ako veľmi potrebuje synov.
     Pri spomienke na chrám znova klesla na duchu. Obraz bohyne sa jej
akoby vysmieval. Teraz však na to nechcela myslieť.
     Otočila sa tvárou k otcovi. „Už ide.“ Pohladkala ho po kolene, po-
tom vstala, vyhrnula si sukne a ponáhľala sa cez bránu, aby sa stretla
s Abramom na ceste.
     Zastavila sa na niekoľko krokov od neho, zarazil ju napätý vý-
raz v jeho tvári. „Čo sa deje?“ Rukou ozdobenou šperkami sa chytila
za hrdlo. „Niečo sa stalo. Povedz mi to, prosím.“
     Abram zostal stáť, a keď na ňu hľadel, oči mu žiarili. Jahňa postavil
na zem vedľa seba, pohladil ho po hlave a potom vzal Saraine ruky
do svojich. „Adonaj Elohim ku mne dnes prehovoril.“ V bradatej tvári
mal pohľad plný úžasu a pokory. Zatúžila ho pohladiť po tvári a pre-
niesť tak radosť z jeho očí do svojich.
     „Ako to vieš? Hovoril nahlas?“ Zachvela sa. Vedela, že tento Abra-
mov Boh je skutočný a to ju desilo.
     Abram prikývol, pevnejšie jej stisol ruky a tmavé oči mu žiarili
vzrušením. „Zavolal moje meno. Povedal mi, aby som odišiel zo svojej
krajiny, rodiny, z domu môjho otca a aby som išiel do krajiny, ktorú
mi ukáže. Povedal, že urobí moje meno veľkým, zo mňa urobí veľký
národ, a že vo mne budú všetky rody zeme požehnané. Sľúbil, že po-
žehná tých, ktorí budú mňa požehnávať a prekľaje tých, čo budú mňa
preklínať.“ Pohľadom sa zaboril do jej očí, potom mu pohľad zmäkol.
Uvoľnil jednu ruku a pohladil jej líce. „Aby zo mňa urobil veľký národ,
to znamená, že mi bude musieť dať syna, Sarai. My budeme mať dieťa.
Adonaj to sľúbil.“
     Sarai zovrelo žalúdok, keď ju pritiahol do náručia. Zažmurkala, aby
sa zbavila sĺz. Bola nesmierne šťastná, že nepočúvla radu Edit a utiekla
od bohov svojho ľudu. Abramov Boh mu dá dediča. Nakoniec predsa
len porodí dieťa!
     Cítila, ako jej Abram hladí chrbát. „Pôjdeš so mnou, Sarai?“ zašep-
kal otázku, akoby si zrazu nebol istý.
     Odtiahla sa od neho a dotkla sa jeho tváre. „Samozrejme, drahý
manžel. Som k tebe pripútaná vo všetkých smeroch. Kde by som teraz
bola bez teba?“ Usmiala sa naňho, potešená tým, ako sa do jeho poh-
ľadu vracia radosť.
     Sklonil hlavu a pobozkal ju vášnivým, dlhým bozkom, ktorý prebu-
dil jej zmysly. Možno jej tento Boh naozaj dopraje syna, ak Abramova
náhla vrúcna náklonnosť niečo naznačovala.
     Zasmiala sa vlastným myšlienkam, keď sa Abram od nej odtiahol.
„Čaká ťa večera, môj pán. Jedine, že by si plánoval dopomôcť k splne-
niu Adonajovho prísľubu skôr, ako naplníš svoj žalúdok.“
     Ako odpoveď mu zaškvŕkalo v bruchu a obaja sa zasmiali. Potľapkal
sa po bruchu a zároveň ju jednou rukou objal okolo pása. „Zvádzaš ma,
drahá manželka,“ zašepkal jej do ucha.

     Znova sa zľahka zasmiala a potom si všimla, ako ich otec pomaly
prichádza k nim. „Nemyslím si, že by na nás otec chcel čakať.“ Poboz-
kala ho na líce. „Ešte nejedol, lebo vyčkával na teba, hoci je jedlo už
hotové. Ale, samozrejme, nevedel, že sa tak nepredvídane zdržíš.“
     Urobila dva kroky dopredu a očakávala, že sa k nej Abram pridá.
Keď sa jeho nohy nepohli, zastavila sa, nechcela ho pustiť z objatia.
V hlave jej vírili myšlienky o všetkom, čo sa stalo. Bola to pravda? Na-
ozaj by mohla porodiť zasľúbeného syna?
     „Ten hlas ma dlho nezdržal. Ale obetovanie áno.“ Abramove slová
boli nežné. Počula v nich však aj ľútosť.
     Opäť sa k nemu obrátila, chrbtom k otcovi. „Aká obeť? Vyžadoval
tvoj Boh väčšiu obeť ako tú, ktorú už žiadal? Nestačí, že opustíme našu
rodinu, nášho otca, dedičstvo a priateľov? Čo viac by mohol El Echad
chcieť?“
     Abram ju znova pohladil po líci. Skúmal jej tvár, potom sa zahľadel
akoby do neznáma. „Krvavá obeť bola odovzdávaná od Noemových
čias, aby sa ňou odčinili naše hriechy. Naši predkovia Eber a Nachor
ma to naučili, hoci náš otec to nerobil. Adonaj Elohim to odo mňa
nežiadal, ale ja som vo svojom vnútri cítil, že je to správne. Obetoval
som mu jedného baránka.“
     Sarai odvrátila zrak a jej pohľad zachytil Abramovo zviera, nepo-
škvrnené jahňa, ktoré si obľúbil. V stáde mali len niekoľko dokona-
lých oviec. Jediný bezchybný, ktorého poznala... Znovu sa mu pozrela
do tváre a prekvapilo ju, keď sa jeho pohľad stretol s jej pohľadom tak
intenzívne.

     „Ktorý baran?“ Potrebovala to počuť, hoci to už vedela. Vzal jej
ruku do svojej a kráčal s ňou k Táremu. Prinútila ho zastaviť. „Ktorý to
bol, pán môj? Musíš mi to povedať, ak ťa mám nasledovať.“
     Jeho pohľad mierne potemnel. „Nepovedala si mi práve, že si
ku mne viazaná vo všetkých smeroch? To, či ma budeš nasledovať, by
nemalo súvisieť s tým, ktoré jahňa bolo položené ako obeť.“
     Zarazila sa, náhle podráždená pri jeho slovách a tóne jeho hlasu.
Nepáčilo sa jej, že by mal použiť jej vlastný sľub proti nej. Nemusel
jej to pripomínať. Vari vždy neposlúchala jeho príkazy? Neposlúchla
ho dnes, keď neobetovala iným bohom? Nepotrebovala, aby jej to pri-
pomínal. Chcela len, aby jej povedal, že nevybral barana, ktorého si
obľúbila.

     „Vybral som to zviera, ktoré sa mi najviac podobalo,“ povedal na-
koniec. „Boli tam len dve jahňatá a toto reprezentovalo moje hriechy
lepšie ako to druhé.“
     „Takže si ušetril svojho obľúbenca a obetoval môjho.“ Slová z jej úst
vyzneli trpkejšie, než očakávala. Sebecký muž! Ktorý muž by sa staral
o ženu viac ako o seba? Odvrátila sa od neho a chystala sa odísť.
     Chytil ju za ruku. „Sarai.“ Jeho hlas bol jemný, no zároveň pevný
a rozhodný. Vyzval ju, aby sa zastavila. Dovolila mu, aby ju pomaly
otočil tvárou k nemu. Opäť chytil obe jej ruky do svojich. „Ušetril som
toto zviera.“ Pozrel na svojho miláčika a potom sa opäť zahľadel na ňu.
„Pre teba. Ak sa chceme usilovať o Pánovu priazeň, musíme mu obaja
ponúknuť to najlepšie, čo máme. Obe zvieratá prelejú krv, aby zakryli
naše hriechy. Vezmem ťa k oltáru hneď ráno.“
     Jeho slová prenikli jej svedomie a pokorili ju. Sklopila pohľad, cítila
sa nehodná. „Je mi to ľúto, pán môj. Zle som ťa odhadla.“
     Zodvihol jej bradu. „Musíme sa rozlúčiť so všetkým, čo milujeme.
Okrem toho druhého.“ Pobozkal ju, potom ju vzal za ruku a zavolal
na ovcu, ktorá ráno položí život za Sarai.