Magazín

Prečítaj si z knihy II.: Srdce nám hovorí o Bohu - Pápež František

Magazín Ver.sk 03.10.2024 5 minút na prečítanie

3. Prvky rozlišovania: Dôverný vzťah s Pánom

Generálna audiencia, 28. septembra 2022

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

     Pokračujeme v katechéze na tému rozlišovania, pretože rozli-
šovanie je veľmi dôležitá téma, aby sme vedeli, čo sa v nás deje.
Pocity a myšlienky – musíme rozlíšiť, odkiaľ prichádzajú, kam
ma vedú, k akému rozhodnutiu. A dnes sa zameriame na prvý
zo základných prvkov rozlišovania, a to na modlitbu. Aby sme
mohli rozlišovať, je potrebné byť v určitom prostredí, v stave
modlitby.
     Modlitba je neodmysliteľnou pomocou v duchovnom rozlišo-
vaní, najmä ak sú do nej zapojené city. Umožňuje nám obrátiť sa
k Bohu jednoducho a dôverne, ako by sme sa rozprávali s priate-
ľom. Ide o to, aby sme dokázali ísť poza myšlienky, vstúpiť do dô-
verného vzťahu s Pánom v spontánnosti plnej lásky. Tajomstvom
života svätých je ich dôverný vzťah s Bohom, ktorý v nich rastie
a umožňuje im ľahšie rozpoznať, čo sa mu páči. Pravá modlitba,
to je dôverný vzťah s Bohom. Nie je to recitovanie modlitieb ako
papagáj, bla bla bla, určite nie. Pravá modlitba spočíva v spontán-
nosti a v náklonnosti k Pánovi. Takáto dôvernosť prekonáva
strach alebo pochybnosti o tom, že jeho vôľa nie je pre naše dob-
ro, prekonáva pokušenie, ktoré niekedy prechádza našimi myš-
lienkami a spôsobuje, že naše srdcia sú nepokojné a zatrpknuté.
     Rozlišovanie si nenárokuje absolútnu istotu – nie je to nejaká
chemicky čistá metóda –, pretože ide o život. Život nie je vždy
logický, má mnoho aspektov, ktoré nemožno uzavrieť do jednej
myšlienkovej kategórie. Chceli by sme presne vedieť, čo by sme
mali urobiť, ale aj keď sa tak stane, nie vždy podľa toho koná-
me. Koľkokrát sme aj my mali skúsenosť, ktorú opisuje apoštol
Pavol: „Nerobím dobro, ktoré chcem, ale zlo, ktoré nechcem“
(Rim 7, 19). Nie sme len rozum, nie sme stroje, nestačí nám pri-
jímať pokyny, aby sme ich plnili. A tak prekážky, ako aj pomoc,
keď sa rozhodujeme pre Pána, sú predovšetkým emocionálne,
týkajú sa srdca.
     Je príznačné, že prvý zázrak, ktorý Ježiš v Evanjeliu podľa Mar-
ka vykonal, je exorcizmus (porov. 1, 21 – 28). V Kafarnaumskej
synagóge vyslobodzuje človeka od diabla a oslobodzuje ho od
falošného obrazu Boha, ktorý mu satan podsúva od počiatku:
od obrazu takého Boha, ktorý nechce naše šťastie. Posadnutý
človek zo spomínaného úryvku evanjelia vie, že Ježiš je Boh, ale
to ho nevedie k tomu, aby v neho uveril. V skutočnosti hovorí:
„Prišiel si nás zničiť“ (v. 24).
     Mnohí ľudia, dokonca aj kresťania, si myslia to isté: Ježiš je
síce Boží Syn, ale pochybujú, že chce naše šťastie; ba niektorí
sa obávajú, že keby sme to, čo nám Ježiš navrhuje, brali vážne,
znamenalo by to zničiť si život, umŕtviť svoje túžby, svoje naj-
väčšie ambície. Niekedy sa nám vnucujú tieto myšlienky, že Boh
od nás žiada príliš veľa. Máme strach, že Boh od nás žiada príliš
veľa, že nás v skutočnosti nemiluje. Naopak, pri našom prvom
stretnutí sme videli, že znakom stretnutia s Pánom je radosť. Keď
stretám Pána v modlitbe, stávam sa radostným. Každý z nás má
radosť. Úžasné! Na druhej strane, smútok alebo strach sú zna-
kom, že sme sa od Boha vzdialili: „Ak chceš vojsť do života, za-
chovávaj prikázania,“ hovorí Ježiš bohatému mladíkovi (Mt 19,
17). Nanešťastie pre tohto mladého muža, niektoré prekážky mu
nedovolili uskutočniť túžbu, ktorú mal v srdci, aby bližšie na-
sledoval „dobrého učiteľa“. Bol to podnikavý mladý muž, ktorý
sa zaujímal o veci, inicioval stretnutie s Ježišom, ale zároveň bol
veľmi rozpoltený vo svojich náklonnostiach. Bohatstvo bolo pre
neho príliš dôležité. Ježiš ho nenúti, aby sa rozhodol, ale text
poznamenáva, že mladík sa od Ježiša vzdialil „smutný“ (v. 22).
Kto sa vzďaľuje od Pána, nie je nikdy spokojný, hoci má k dispo-
zícii hojnosť statkov a možností. Ježiš ťa nikdy nenúti, aby si ho
nasledoval, nikdy. Ježiš ti dáva poznať svoju vôľu, z celého srdca
ti dáva poznať veci, ale necháva ťa slobodným. A to je na mod-
litbe s Ježišom to najkrajšie: sloboda, ktorú nám necháva. Keď
sa však od Pána odvraciame, ostávame v akomsi smútku, s čímsi
nedobrým v srdci.
     Rozlišovanie toho, čo sa v nás odohráva, nie je ľahké, preto-
že zdanie klame. No dôverný vzťah s Bohom môže jemne rozptýliť
pochybnosti a obavy, čím sa náš život stáva stále vnímavejším na
jeho „jemné svetlo“, ako to krásne vyjadril sv. John Henry New-
man. Svätí žiaria odrazeným svetlom a v jednoduchých gestách
svojho dňa ukazujú láskyplnú prítomnosť Boha, ktorý robí ne-
možné možným. Hovorí sa, že dvaja manželia, ktorí spolu žijú
dlhý čas a milujú sa, sa nakoniec začnú podobať jeden na druhé-
ho. Niečo podobné možno povedať aj o precítenej modlitbe.
Postupným, ale účinným spôsobom nás čoraz viac uschopňuje
uznať to, čo sa ráta k prirodzenosti, ako niečo také, čo vyviera
z hĺbky nášho bytia. Modliť sa to neznamená hovoriť slová a slo-
vá. Nie. Modliť sa znamená otvoriť svoje srdce Ježišovi, priblížiť
sa k Ježišovi, nechať Ježiša, aby vstúpil do môjho srdca a dal mi
pocítiť svoju prítomnosť. A tam môžeme rozlíšiť, kedy je to Ježiš
a kedy sme to my s našimi myšlienkami, ktoré sú mnohokrát
ďaleko od toho, čo chce Ježiš.
     Prosme o túto milosť: žiť v priateľskom vzťahu s Pánom, tak
ako sa priateľ rozpráva s priateľom.1Poznal som jedného staršie-
ho rehoľného brata, ktorý bol vrátnikom v istom kolégiu, a vždy,
keď mohol, zašiel do kaplnky, pozrel na oltár a povedal: „Ahoj“,
pretože cítil blízkosť Ježiša. Nemal potrebu hovoriť „bla bla bla“.
Nie! „Ahoj, som blízko pri tebe a ty si blízko pri mne.“ Takýto
vzťah musíme mať v modlitbe: blízkosť, citovú blízkosť ako bra-
tia, blízkosť s Ježišom. Úsmev, jednoduché gesto, a nie odrecito-
vanie slov, ktoré sa nedostanú k srdcu. Ako som povedal, hovorte
s Ježišom tak, ako hovorí priateľ s priateľom. Je to milosť, ktorú
si musíme jeden druhému vyprosovať: vnímať Ježiša ako nášho
priateľa, nášho najväčšieho a najvernejšieho priateľa, ktorý nás
nevydiera a predovšetkým nás nikdy neopustí, aj keď sa od neho
odvraciame. On ostáva pri dverách srdca. „Nie, nechcem s te-
bou nič mať,“ hovoríme my. On mlčí, ostáva na dosah ruky, na
dosah srdca, pretože je stále verný. Pokračujme v tejto modlitbe,
povedzme mu tú „ahoj“ modlitbu, modlitbu pozdravu Pána so
srdcom, modlitbu náklonnosti, modlitbu blízkosti iba niekoľký-
mi slovami, ale s gestami a s dobrými skutkami. Ďakujem.