Prečítaj si z knihy: Meč ducha - Ako vyjsť z pasce klamstiev, zranení a strachu

Magazín Ver.sk 18.04.2024 9 minút na prečítanie

Zacelenie rán

Soňa Jančíková

Ako zaceliť svoju ranu

     Pojem vnútorné uzdravenie sa stal v Cirkvi za posled-
né roky veľmi populárnym. Vo svete a aj v našej krajine sa
konali a konajú rôzne semináre s touto tematikou. Téma sa
časom stala veľmi obľúbenou, návštevnosť seminárov toh-
to typu je vždy veľmi vysoká. Mnohí navštívia počas roka aj
niekoľko takýchto seminárov. Zatúžili sme po uzdravení na-
toľko, že sa pomaly stalo stredobodom nášho života. Túžime
byť úplne vnútorne zdraví, túžime, aby sa tak stalo aj našim
príbuzným, chceme byť oslobodení od všetkých poviazaní,
mať naše rodiny aj generačne očistené od ťažkých vecí. Popri-
tom sa pokúšame nejako prežiť náš každodenný život s jeho
povinnosťami a veríme, že keď sa všetko uzdraví, príde iný
život, kedy sa v tom lepšom prípade budeme môcť pustiť i do
služby druhým ľuďom.

     Ešte skôr, ako sa dostaneme k téme, chcem podot-
knúť, že pri duchovnom uzdravení nefungujú rovnaké prin-
cípy ako pri telesnom uzdravení. Tu na zemi chceme byť
prirodzene úplne zdraví, aby sme mohli fungovať. V Božom
slove však u sv. Pavla čítame, že keď sme slabí, vtedy sme
silní, lebo Božia moc sa najlepšie prejavuje v našej slabos-
ti. Boh zjavuje svoju moc práve vtedy, keď sa my necítime
silnými. Napríklad cítiš strach, neistotu, pochybnosti pred
tým, ako máš niečo povedať na verejnosti. Keď však túto sla-
bosť odovzdáš Bohu, on môže skrze tvoje slovo urobiť moc-
né veci v životoch druhých, hoci o tom nebudeš ani vedieť.

     Naša spása nezávisí od nášho uzdravenia alebo
neuzdravenia. Boh svoje dielo spásy raz a navždy dokonal
a nás uzdravil. Aj v Izaiášovi čítame: : „Vskutku on niesol naše
choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za
zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý
pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre
naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce,
išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás
všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako barán-
ka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom,
(a neotvoril ústa)” (Iz 53, 4 – 7).

     Ježiš nám dal všetko svojou smrťou na kríži a my
si na ceste za ním postupne berieme všetko, čo nám pat-
rí, odhaľujeme klamstvá v našich životoch, prekonávame
svoje slabosti s jeho pomocou a milosťou, otvárame sa pre
druhých ľudí stále viac, a tým sa stávame podobnými jemu
samému.

     Prvým krokom k zaceleniu našej rany je viera. Viera
v Ježiša Krista, ktorý nás svojou smrťou zbavil všetkých našich
hriechov. Na základe jeho smrti a zmŕtvychvstania veríme, že
on sám bude postupne, keď mu odovzdáme svoj život, riešiť
boľavé, neuzdravené, zranené, neslobodné veci v čase, aký on
sám si zvolí za ten najlepší pre nás. Preto sa nemusíme nasilu
snažiť v čo najkratšom čase vyriešiť všetky zranenia v našom
živote, lebo je to proces, ktorý trvá celý život.

     Naším cieľom totiž nie je dokonalé uzdravenie, ale
naše posvätenie. Byť stále viac a viac podobný Ježišovi Kris-
tovi, byť ako on, byť svätý (porov. Ef 1, 4). A to nie je vysoká
latka, ktorá by tu bola len pre nejakú elitnú skupinu ľudí, kto-
rí majú, ako to často počujem od ľudí, väčšiu vieru. Viera sa
totiž nedá merať nejakým pravítkom. Ja mám vieru 10 a ten
druhý má 50. Svätosť je naplno žitá láska v takej miere, ako
každému bolo dané. Žiť lásku v každodennosti a na miestach,
kde sa práve nachádzame.

     V knižočke 120 zamyslení so svätou Teréziou z Lisie-
ux sa hovorí o svätosti takto: „Svätosť nesúvisí so spôsobom niečej
spirituality. Je to nastavenie srdca, ktoré nás robí malými a pokornými
v Božom náručí. A hoci sme si vedomí svojich slabostí, až priveľmi dô-
verujeme jeho otcovskej dobrote. Je to vkladanie nádeje do toho, ktorý
sám je dobrý svätý. Je to on, ktorý spokojný s našimi, možno niekedy
chabými snahami, pozdvihne nás k sebe a urobí svätými.”

     Ak si uveril Ježišovi Kristovi a jeho láske voči tebe
(veľkosť tejto lásky sa prejavila Ježišovou smrťou na kríži za
teba), pôjdeš za ním každý deň, krok za krokom s milosťou,
ktorú dostávaš každý deň, kým neprídeš do neba, kde ťa
čaká. Toto kráčanie vo viere je tvoje vlastné a nedá sa porov-
nať s kráčaním niekoho iného. Boh stojí pri tebe, kráča s te-
bou a zasa ide a kráča. Ide tvojím tempom, miluje ťa, prijíma
ťa a je nekonečne trpezlivý.

     Naše kráčanie k Bohu neobmedzuje to, či sme
úplne uzdravení alebo nie. Za Kristom môžeme kráčať kaž-
dý deň, aj keď ešte nemáme uzdravené všetky bolesti a rany,
ktoré sme počas života získali. On sám uzdraví v pravý čas,
čo treba. A ak sa rozhodne, že niečo z nášho života nevezme
úplne preč (ako napríklad Pavlovi jeho osteň – 2 Kor 12, 7),
vie, prečo to robí. Ak by sme totiž boli hneď úplne uzdravení
a nemali žiadny problém, mohlo by sa stať, že by sme Boha
vytesnili z nášho života. V mojom živote i v životoch mojich
priateľov pozorujem, že vždy nám ostáva nejaká vec (ťažkosť,
bolesť, možno choroba atď.), ktorá nás núti udržiavať si vzťah
s Pánom, potrebovať ho, byť od neho závislý.

     Naše kráčanie k nemu neobmedzuje alebo by nema-
la obmedzovať ani naša bolestná minulosť. Ťažké veci, ktoré
sme prežili, nekladú stopku na našej ceste za ním. V Liste Ko-
losanom 3, 1 – 4 sa píše: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych,
hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo
je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom
ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte
s ním v sláve.” Stále môžeme ísť vpred, aj keď nemáme vyrieše-
né všetky veci z minulosti. On je stále prítomný v našich živo-
toch, je stále ten istý, čo nás každý deň vedie. Naša identita
je v Bohu, nie v našej minulosti. To, že si Boží syn a dcéra,
je fakt, aj keď si zažil/a ťažké veci vo svojej minulosti. Keď
sme uverili v Ježiša Krista, stávame sa novým človekom, to
staré sa pominulo (porov. Ef 4, 22 – 24). Každodenným kráča-
ním k nemu sme mu bližšie a bližšie a naše rany sa dostávajú
na jeho svetlo, kde sa uzdravujú. Len treba vytrvať, ísť vpred
krok za krokom, s dôverou v jeho neustálu prítomnosť. On
bude určite konať.

     Keď napríklad v svojom živote cítim, že sa z môjho
vnútra snaží niečo na povrch vydrať, teda nejaká bolesť, ne-
jaké klamstvo, nejaká nesloboda, vtedy viem, že je čas zdieľať
to s mojimi bratmi a sestrami, poprosiť ich o modlitbu, od-
pustiť, komu odpustiť treba, činiť pokánie, a tak sa otvoriť
Božiemu uzdraveniu. Čiže nie je nutné vyriešiť všetky veci
naraz. Dôležité však je modliť sa, byť s Pánom, čítať Božie
slovo, pristupovať k Eucharistii a k sviatosti pokánia, lebo to
je naším pokrmom, dýchaním, bez toho sa nám ide ťažko.
Keď to robíme, uzdravenie prichádza do nášho života samo.
Dôležitá je ale naozaj zameranosť na Pána, čas strávený s ním
každý deň. „Na neho hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie
hanbou” (Ž 34, 6).

      Diabol sa nás často snaží vracať do minulosti, ale Boh
nás vždy posúva dopredu. V Izaiášovi sa píše: „Nespomínajte
udalosti dávne, o veciach predošlých neuvažujte. Hľa, ja robím čosi
nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na
pustatine” (Iz 43, 18 – 19). Boh je Bohom zázrakov a nových
začiatkov. Boh nejde dozadu, Boh nás stále posúva dopredu,
z jedného miesta na druhé. Diabol nás vracia do minulosti,
do situácií, keď sme boli opustení, zranení, nepovšimnutí,
odmietnutí a bude sa snažiť o to, aby sme mali strach, že osta-
neme opäť sami. Nedovoľme mu, aby nás vliekol do našej
minulosti, hľaďme na Ježiša a verme tomu, čo o nás hovorí
v Božom slove.

     Druhým krokom je služba druhým. Otvoriť sa pre
ľudí okolo nás. Nehľadieť na seba, na svoje rany, na svoje bo-
lesti a čakať, kedy nás Boh uzdraví alebo oslobodí. Dôležité je
však začať myslieť na druhých, na ich potreby.

     V Božom slove sa píše: „Toto je pôst, ktorý sa mi páči:
Uvoľňovať nespravodlivo nasadené putá, rozlámať jarmo otroctva,
prepustiť utláčaných na slobodu a rozbiť každé jarmo, lámať svoj
chlieb hladujúcemu, zaviesť do domu biednych tulákov. Preto, keď uvi-
díš nahého, zaodej ho a pred svojím príbuzným sa neskrývaj. Vtedy
zažiari tvoje svetlo ako zora a tvoja rana sa rýchlo zacelí. Pred tebou
pôjde tvoja spravodlivosť a za tebou Hospodinova sláva. Vtedy budeš
volať a Hospodin ti odpovie, budeš volať o pomoc a on ti povie: ‚Tu som!‘
Ak odstrániš zo svojho stredu jarmo, ukazovanie prstom a zlomyseľ-
né reči, ak sa k hladnému štedro zachováš, ubitú dušu nasýtiš, potom
vyjde v tme tvoje svetlo a tvoja temnota bude ako poludnie. Hospodin
ťa bude neprestajne sprevádzať, tvoju dušu nasýti na vyprahnutých
miestach, spevní ti kosti a budeš ako zavlažovaná záhrada a vodný
prameň, ktorého vody ťa nesklamú” (Iz 58, 6 – 11).

      Boh hovorí, že sa nám rana rýchlo zacelí, keď budeme
robiť skutky milosrdenstva. Naša temnota (depresie, smútky,
úzkosti...) bude ako poludnie, keď odstránime hriech zo svoj-
ho života a budeme sa starať o druhých ľudí. Keď nasýtime
ubitú dušu (povzbudíme svojho blížneho, potešíme ho, po-
zdvihneme ho...), Boh nás samých pozdvihne, bude s nami
neprestajne, bude nás občerstvovať. Nie je to úžasné prisľú-
benie?

     Diabol sa vždy bude snažiť nás izolovať od druhých
ľudí a bude chcieť, aby sme sa venovali len sebe samým. Na
tom mieste izolovanosti si potom s nami môže robiť, čo chce.
Bude nás klamať, že nám nikto nerozumie, že nás nikto ne-
pozná, že nikto nevie, čo naozaj cítime.

      Boh nás stvoril tak, aby sme existovali v spoločenstve
druhých ľudí. Dary, ktoré nám dáva, sú nie pre nás, ale pre
dobro Cirkvi, jeho ľudí. Keď žijeme s druhými, pre druhých,
nestratíme sa, nikdy nezablúdime. Cez vzťahy sme boli zra-
není a cez vzťahy aj budeme uzdravení. Práve náš kontakt
s druhými bude naším uzdravením. Boh nám skrze vzťahy
doplní, čo nám chýbalo v minulosti. Preto je pre nás dôležité
žiť v spoločenstve s bratmi a sestrami.

     Jacques Philippe, známy autor mnohých kníh a člen
Komunity Blahoslavenstiev píše v knižke Keby si poznala dar
od Boha: „Rastom vo viere, nádeji a láske sa stávame stále viac slobod-
nými. Viera oslobodzuje od pochybností, omylov, klamstva, nezmysel-
nosti...Nádej oslobodzuje od strachu, znechutenia, nepokoja, obviňova-
nia...Láska oslobodzuje od egoizmu, pokrytectva, uzavretia sa do seba,
úzkoprsého života, života bez významu, hodnoty a plodnosti.”

Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100062528/mec-ducha-ako-vyjst-z-pasce-klamstiev-zraneni-a-strachu a dočítať do konca. Príjemné, povzbudivé a inšpiratívne čítanie.