Magazín

Prečítaj si z knihy: Moc ženských slov - S. Jaynes

Magazín Ver.sk 06.03.2025 10 minút na prečítanie

1
Zmiešané posolstvá

Rozvážnosť v reči je viac ako výrečnosť.
FRANCIS BACON

     Spolu s Catherine, mojou blízkou priateľkou, sme sa vybrali na po-
malú letnú prechádzku po okolí. O chvíľu sa objavili svetlušky
a začali svoj večierok. My sme sa zatiaľ rozprávali o výchove chlap-
cov, o našich pracujúcich manželoch a dilemách pri zariaďovaní domu.
Keď sme sa vrátili k jej domu, pozvala ma ďalej: chcela, aby som si pozrela
vzorky látok na jej nový gauč. Ani som sa nenazdala a z niekoľkých minút
sa stalo niekoľko hodín. „Prepánajána!“ vykríkla som. „Veď je už desať.
Som preč z domu viac než dve hodiny! Stavím sa, že Steve sa o mňa veľmi
bojí. Ani nevie, kde som. Radšej mu hneď zavolám.“
     Keď som vytočila naše číslo, ozval sa záznamník. Po tom, čo som si vy-
počula svoj sladký južanský pozdrav, zanechala som na ňom trpký odkaz.
„Steve, volala som, aby som ti oznámila, že som u Catherine. Mys-
lela som si, že sa budeš báť, ale očividne ťa to vôbec nezaujíma, lebo mi
ani nedvíhaš telefón!“ Klik. Rozlúčila som sa s Catherine a s pocitom
skľúčenosti som odišla. „Túlam sa po tme úplne sama a jeho to ani nezau-
jíma,“ zamrmlala som si sama pre seba. „Mohla som ležať zranená niekde
v priekope alebo byť trebárs aj mŕtva! A jeho to vôbec netrápi. Myslím,
že ma ani nemá rád.“
     Keď sa moje oči prispôsobili tme, všimla som si, že sa ku mne niekto
približuje. Bol to rozprávkový princ, ktorý sa viezol na svojom tátošovi!
Môj Steve na svojom bicykli.
„Kde si bola?“ zúfalo sa opýtal Steve. „Vozil som sa bicyklom po celom
okolí a hľadal som ťa! Vieš, koľko je hodín?“
„Aha, tebe na mne záleží,“ povedala som s úsmevom a objala som ho.
„O čom to hovoríš?“
„Ach, o ničom. Poďme domov.“
Čo som urobila, keď sme prišli domov? Veď to poznáš, kamarátka;
rýchlo som vymazala správu na záznamníku – skôr než si Steve mohol
vypočuť moje štipľavé slová. Uff, pomyslela som si. To bolo tesné.
O pár dní neskôr mi Steve zavolal z práce.
„Sharon, počúvala si v poslednom čase záznamník?“ „Nie, prečo?“
„No, myslím, že je na ňom niečo, čo si musíš vypočuť.“
Keď zložil, siahla som po svojom mobilnom telefóne a vytočila som
pevnú linku. Správa na záznamníku znela asi takto:
(sladký hlas milej južanky) „Dobrý deň, dovolali ste sa k Jaynesovcom.
Momentálne nemôžeme zdvihnúť telefón...“ (do toho vstúpil hlas Cruelly
De Vil) „Volala som, aby som ti oznámila, že som u Catherine. Myslela
som si, že sa budeš báť, ale zrejme ti to je jedno, lebo ani nezdvihneš
telefón!“ (do toho opäť sladký hlas milej južanky) „Po zaznení pípnutia
zanechajte správu a my sa vám čo najskôr ozveme.“ Píp.
„Prepánakráľa!“ vykríkla som. „Ako sa to mohlo stať! Koľko ľudí si to
za posledné tri dni vypočulo?“
     Zavolala som do telefónnej spoločnosti a oni mi vysvetlili, že niekedy
počas búrky (takej, ako bola tri dni predtým) blesk zasiahne vedenie
a správy zo záznamníka sa pomiešajú. Moja správa sa vtedy akosi pripojila
k pozdravu.
Bola som z toho zhrozená. Znelo to ako akási ženská verzia Doktora
Jekylla a pána Hydea. „Pane,“ modlila som sa, „to je také trápne.“
„Áno, je,“ odpovedal.
     No v skutočnosti to nepovedal takto. Skôr takto: „[Jazykom] dobrorečíme
Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých
istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie. A nemá to tak byť, bratia moji.
Vari prameň chrlí tým istým otvorom vodu sladkú aj horkú? Vari môže, bratia
moji, figovník rodiť olivy alebo vinič figy? Ani slaný prameň nemôže dávať
sladkú vodu“ (Jk 3, 9 – 12; SSV). Ako by povedala moja babička, ktorá
býva na dedine, znamená to, že to, čo je dole v studni, natečie aj do vedra.
„Dobre, Pane, pochopila som, čo chceš povedať.“ Ale, bohužiaľ, aj
mnohí iní ľudia.
     Žasnem, ako rýchlo dokážeme my ženy prepínať medzi požehnávaním
a znevažovaním, chválením a zhadzovaním, povzbudzovaním a kritizo-
vaním – dokážeme to v priebehu pár sekúnd. Boh nám dal neuveri-
teľnú moc v našej sfére vplyvu a tá sa začína slovami, ktoré vyslovujeme.
Máloktorá sila má väčší vplyv ako výroky, ktoré vychádzajú z našich
úst. Naše slová môžu podnietiť dieťa k veľkým výkonom, povzbudiť
manžela, aby dobyl svet, znovu zapáliť umierajúce uhlíky priateľkiných
zničených snov, povzbudiť iného veriaceho, aby pokračoval vo svojom
behu životom, a pritiahnuť stratenú dušu ku Kristovi. Slová začínajú voj-
ny alebo prinášajú mier – po celom svete aj priamo v našich rodinách.
Som veľmi rada, že ste sa ku mne pridali na tejto ceste vedúcej k jednému
z najmocnejších darov, ktoré Boh dal každému z nás – slová. Zistíme, ako
svojimi slovami formujeme životy druhých – ako naše slová vnášajú do
ľudskej duše život alebo ho z nej vysávajú. Okrem toho, že sa pozrieme
na to, ako naše slová ovplyvňujú tých, s ktorými prichádzame do kon-
taktu každý deň, pozrieme sa aj na rôzne ženy v Biblii a na to, ako ich
slová ovplyvnili nasledujúce generácie. Preskúmame bližšie silu, ktorú má
každá z nás k dispozícii – aby sme tak túto silu využili na dobro. No, a čo
je najdôležitejšie, spojíme ruky a srdcia a zistíme, ako zmeniť slová, ktoré
hovoríme, aby sme sa stali ženami podľa Božieho srdca.
     Majú slová moc? Áno! A akú moc majú? Naučíme sa to spoločne. Poz-
rieme sa na jeden z najneuveriteľnejších Božích darov ľudstvu a zamys-
líme sa nad potenciálom, ktorý máme priamo pod nosom... naše slová.

2
Neuveriteľný Boží dar

Biblia veľa hovorí o našich ústach, perách, jazyku.
Naša reč nás totiž prezrádza.
To, čo je dole v studni, sa načerpá aj do vedra.
VANCE HAVNER

Boh nám dal vzácny poklad – dar slova. No s týmto veľkým bohat-
stvom prichádza aj veľká zodpovednosť. Tento dar nebol určený na
to, aby sme ho zneužívali na sebecké uspokojenie, ale na to, aby
sme ním budovali druhých. Slová života nemenia len jedného človeka,
ktorému sa prihovárame, ale môžu ovplyvniť aj nasledujúce generácie.
Slečna Thompsonová, učiteľka, ktorá učila v piatej triede, na vlastnej koži
zakúsila, ako môže povzbudivé slovo zmeniť priebeh dňa... no aj priebeh
celého života. Uvádzam príbeh, ktorý napísala Elizabeth Ballardová:

TRI LISTY OD TEDDYHO *1

List od Teddyho prišiel dnes. Po tom, čo som si ho prečítala, uložila som
si ho do svojej cédrovej truhlice k ostatným veciam, ktoré sú pre mňa
veľmi dôležité.
„Chcel som, aby ste sa to dozvedeli ako prvá.“
Usmiala som sa, keď som si prečítala slová, ktoré napísal, a srdce sa
mi rozbúchalo hrdosťou, ktorú som nemala právo cítiť. Teddy Stallard.

*1 Elizabeth Silance Ballard, Three Letters from Teddy, Home Life, March 1976. Použité s dovo-
lením.

Teddyho Stallarda som nevidela, odkedy bol ako piatak mojím žiakom.
A to už bolo dávno – pred pätnástimi rokmi.
     Hanbím sa to priznať, no pravda je taká, že Teddyho som nemala rada
už od prvého dňa, keď vstúpil do mojej triedy. My učitelia sa snažíme
nemať žiadnych obľúbencov, a ešte viac sa snažíme neprejaviť nesympatiu
akémukoľvek dieťaťu.
     Napriek tomu sa každý rok nájde jedno alebo dve deti, ku ktorým
sa nedá neprilipnúť – pretože aj učitelia sú len ľudia a pre človeka je
prirodzené, že má rád bystrých, pekných a inteligentných ľudí, či už
majú desať alebo dvadsaťpäť rokov. A niekedy, aj keď sa to, našťastie,
nedeje príliš často, sa nájde jeden alebo dvaja žiaci, ku ktorým si učiteľ
jednoducho nedokáže vytvoriť vzťah.
     Myslela som si, že v tomto smere dokážem držať na uzde svoje osobné
pocity... No potom mi do života vstúpil Teddy. V jeho ročníku nebolo
dieťa, ktoré by mi nejako zvlášť prirástlo k srdcu, ale Teddy rozhodne
patril medzi deti, ktoré som nemala rada.
     Bol to malý špinavý chlapec. A to nielen občas, ale stále. Mal dlhé vlasy
nad ušami aj dlhú ofinu – pri písaní previerok si ju musel držať, aby mu
nepadala do očí. (A bolo to ešte predtým, ako to prišlo do módy!) Okrem
toho mal zvláštny zápach, ktorý som nikdy nedokázala identifikovať.
     Áno, mal veľa chýb, ale veľmi biedny bol aj jeho intelekt. Už po prvom
týždni som vedela, že bude beznádejne zaostávať za ostatnými. Bol jed-
noducho strašne pomalý! Ostatní sa mu okamžite začali vzďaľovať.
     Každý učiteľ vám povie, že učiť bystré dieťa je príjemnejšie. Určite to
prináša väčšie uspokojenie pre učiteľské ego. No každý skúsený a dobrý
učiteľ sa dokáže zamerať na bystré dieťa, udržať ho v napätí a vo vyučo-
vacom procese, zatiaľ čo hlavné úsilie venuje pomalším deťom. To dokáže
každý učiteľ. Väčšina učiteľov to robí, ale ja som to nerobila. Nie počas
tohto roka.
     V skutočnosti som sa sústredila na svojich najšikovnejších žiakov a os-
tatných som nechala dobiehať tých najlepších – nech si poradia najlepšie,
ako vedia. A hoci sa to veľmi hanbím priznať, mala som zvrátenú radosť
z používania červeného pera; a vždy, keď som prišla k Teddyho previerke,
krížiky (a bolo ich veľa) boli stále o niečo väčšie a o niečo červenšie, ako
bolo potrebné.
„Úbohá práca!“ písala som vo švungu.
     Hoci som sa tomuto chlapcovi v skutočnosti nevysmievala, môj postoj
bol zjavne celkom zrejmý celej triede, pretože sa rýchlo stal triednym
„bláznom“ a vyvrheľom – nemilovaným a neobľúbeným spolužiakom.
     Vedel, že ho nemám rada, ale nevedel prečo. Ani ja som to netušila
– ani vtedy a neviem to ani teraz. Netuším, prečo som k nemu cítila
takú silnú averziu. Viem len, že to bol malý chlapec, o ktorého sa nikto
nestaral, a ja som sa nijako nesnažila pomôcť mu.
    Dni sa míňali. V čase Vďakyvzdania sme mali jesenný festival...
a ja som spokojne ďalej značkovala červeným perom. Blížili sa vianočné
prázdniny, a ja som už vtedy vedela, že Teddy ostatných žiakov nedo-
behne – nie do takej miery, aby mohol postúpiť do šiestej triedy. Prepadol
by.
     Aby som sa sama pred sebou ospravedlnila, z času na čas som nazrela
do jeho zložky. Prvé štyri roky mal veľmi slabé známky, no nikdy v žiad-
nom predmete neprepadol. Netušila som, ako sa mu to podarilo. Zatvr-
dila som si srdce a nebrala ohľad na osobné poznámky predchádzajúcej
učiteľky, ktoré stáli pri jeho mene:
Prvá trieda: „Teddy je sľubný žiak – pracuje a je usilovný, no doma
nemá dobré prostredie.“
Druhá trieda: „Teddy by sa mohol zlepšiť. Jeho mama je nevyliečiteľne
chorá. Doma sa mu dostáva málo pomoci.“
Tretia trieda: „Teddy je milý chlapec. Je ochotný, ale príliš vážny. Po-
maly sa učí. Matka koncom roka zomrela.“
Štvrtá trieda: „Veľmi pomalý, ale správa sa dobre. Otec neprejavuje
žiadny záujem.“
Nuž, štyrikrát ho nechali prejsť, ale piatu triedu bude určite opakovať!
Bude to preňho lepšie! povedala som si.
     A potom nastal posledný deň pred zimnými prázdninami. Na našom
malom stromčeku položenom na konferenčnom stolíku sa vynímali pa-
pierové girlandy a ligotavé reťaze. Pod ním sa hromadilo množstvo darče-
kov, ktoré čakali na svoju veľkú chvíľu.
     Učitelia u nás vždy dostávajú na Vianoce pár darčekov; no moje
darčeky v ten rok vyzerali väčšie a prepracovanejšie než kedykoľvek
predtým. Nebolo žiaka, ktorý by mi nepriniesol nejaký darček. Každé
rozbalenie vyvolalo radostný piskot a hrdého darcu som zahrnula hojnou
vďakou.
     Tedddyho darček nebol posledný, ktorý som si vybrala. Vlastne ležal
v strede kôpky. Bol zabalený do hnedého papierového vrecka, na ktorý
farebnými pastelkami nakreslil vianočné stromčeky a červené zvončeky.
Bol zlepený lepiacou páskou a stálo na ňom: „Pre pani učiteľku Thomp-
sonovú – od Teddyho.“
     Skupina úplne zmĺkla a ja som sa cítila rozpačito a trápne, pretože
všetci stáli a sledovali, ako ten darček rozbaľujem. Keď som odstránila
posledný kúsok lepiacej pásky, na stôl mi vypadli dva predmety. Krikľavý
kamienkový náramok, v ktorom niekoľko kamienkov chýbalo, a malá
fľaštička voňavky z obchodného domu – napoly prázdna. Počula som
chichotanie a šepot a nebola som si istá, či sa dokážem pozrieť na Ted-
dyho.
„No nie je to krásne?“ spýtala som sa a nasadila som si náramok na
zápästie. „Teddy, pomohol by si mi ho zapnúť?“
     Placho sa usmial, keď mi upevňoval sponu, a ja som zdvihla zápästie,
aby ho všetci obdivovali. Ozvalo sa niekoľko váhavých ó a ách, no keď
som si nastriekala voňavku za uši, všetky dievčatká sa postavili do radu,
aby sa ňou navoňali aj ony.
     Pokračovala som v otváraní darčekov, až kým som sa nedostala na
koniec hromady. Občerstvenie sme jedli až dovtedy, kým nezačal zvoniť
zvonček. Potom sa deti s výkrikmi „Dovidenia v novom roku!“ a „Veselé
Vianoce!“ rozišli von, ale Teddy čakal za svojím stolom.
     Keď všetci odišli, vykročil ku mne a na hrudi zvieral svoj darček
a knihy.
„Voniaš presne ako mama,“ povedal ticho. „Aj jej náramok ti veľmi
pristane. Som rád, že sa ti páčil.“
     Rýchlo odišiel a ja som zamkla dvere, sadla si za stôl a rozplakala som sa.