Prečítaj si z knihy: Najšťastnejší ľudia na zemi - D. Shakarian

Magazín Ver.sk 03.07.2024 6 minút na prečítanie

1
Posolstvo spoza vrchov

     Raz v noci sme sa s Rose vracali domov ulicami Los Angeles, a tu som
náhle pocítil vnuknutie, aby som odbočil z diaľnice a prešiel okolo domu,
kde žil môj starý otec Demos, keď prvýkrát prišiel do Ameriky.
     Po štyridsiatich dvoch rokoch manželstva bola Rose natoľko zvyknutá
na takéto impulzy, že hoci bola jedna hodina v noci, nepovedala vôbec nič,
keď som odbočil do štvrte zvanej „Los Angeles Flats“. Hranatý štukový
dom však na Boston Street 119 už dávno nestál. Chvíľu sme sedeli v aute
a pozerali sa dokola na novú štátnu zástavbu, ktorá nahradila pôvodnú
štvrť. Potom som auto otočil a vrátili sme sa na obchvat.
     No spomienky na starého otca ma v onú teplú kalifornskú noc už neo-
pustili. Bolo mi jasné, prečo som musel urobiť tú zachádzku – kvôli pro-
roctvu, ktoré sme obaja v ten večer počuli. Vracali sme sa zo stretnutia
Obchodníkov plného Evanjelia v Beverly Hills, kde niekto v mene Božom
predpovedal, že na mnohých miestach sveta, vrátane Spojených štátov
amerických, onedlho nastane veľké prenasledovanie kresťanov.
     Čo by sme mali na základe takýchto slov urobiť? A čo mala urobiť moja
rodina asi pred sto rokmi, keď u nich zaznelo čosi podobné? Pretože takéto
proroctvo bolo vyrieknuté aj vtedy. Všetko, čo sa odvtedy udialo v živote
môjho starého otca, a potom aj udalosti v živote môjho otca a udalos-
ti v mojom vlastnom živote, boli výsledkom toho, že oni to proroctvo
vzali vážne.

     Keď som odbočil na príjazd k nášmu domu v Downey, boli dve hodiny
ráno, no na spánok bolo príliš pekne. Všetko sa kúpalo v žiari mesačného
svitu a ja k Roseinmu zúfalstvu, ktorá šla hneď do postele, som si ako noč-
ná sova pritiahol k oknu obývačky naše staré kreslo. Sedel som tam v tme,
hľadel som pred seba a myseľ mi zablúdila do rokov minulých.
      Starého otca Demosa som nikdy nepoznal – zomrel skôr než som sa na-
rodil – no príbehy o ňom som počul aspoň tisíckrát. Každý detail mi bol
taký známy, že ma teraz pohľad ponad pomarančovníky lesknúce sa vo svet-
le mesiaca, preniesol akoby do inej krajiny, kdesi ďaleko do minulosti. Pre
Arménca to nie je nič nezvyčajné. My sme ľudia Starého zákona a v našich
mysliach je minulosť a prítomnosť tak prepletená, že to, čo sa dialo pred sto,
tisíc alebo dvetisíc rokmi, je pre nás také reálne, ako dnešný dátum.
     Našu malú dedinku Kara Kala mi popísali toľkokrát, že som ju teraz
takmer videl na skalnatom úpätí hory Ararat – práve tej, o ktorej sa v Bib-
lii píše, že na nej pristála Noemova archa. Zavrel som oči a videl som ka-
menný domec, stajne a chlievy, usadlosť s jednou izbou na bývanie, kde žil
môj starý otec Demos. V tom dome sa narodilo všetkých jeho päť dcér –
no nemal ani jediného syna. To však bola medzi Arméncami práve taká
hanba, ako medzi starovekými Izraelitmi.
     Predstavil som si ho, ako každú nedeľu ráno kráča so svojimi piatimi
malými dievčatami na zhromaždenie. Hoci väčšina Arméncov patrí k pra-
voslávnym, moja rodina, ako aj mnohí ďalší v Kara Kale, boli presbyteriá-
ni. Videl som ho, ako schádza cez dedinu do domu, kde sa v to nedeľné
ráno stretla ich cirkev, s hlavou vztýčenou navzdory svojej pohane.
     Práve pre túto jeho veľkú ťažobu ma vždy prekvapovalo, že starý otec
nedokázal bez predsudkov prijať to zvláštne posolstvo, ktoré k nim pre-
nikalo spoza vrchov už takmer päťdesiat rokov. Prinášali ho Rusi, a hoci
ich mal starý otec celkom rád, bol príliš uvážlivý na to, aby proste uveril
ich rozprávaniam o zázrakoch. Prichádzali v dlhých karavánach vozov
prikrytých plachtami. Boli oblečení rovnako, ako naši ľudia – v dlhých
farebných tunikách, prepásaní šnúrami so strapcami, ženatí muži s dlhý-
mi bradami.
     Arménci sa s nimi ľahko dohovorili, pretože väčšina našich ľudí vie aj po
rusky. Načúvali ich príbehom o tom, čo Rusi nazývali „vyliatie Ducha Svä-
tého“ na stovky tisíc ruských pravoslávnych kresťanov. Rusi prichádzali
ako ľudia prinášajúci dary; dary Ducha, o ktoré sa chceli podeliť. Akoby
som ešte dnes počul rozhovor starého otca so starou mamou neskoro do
noci po jednej z takých návštev. „Jeden musí uznať,“ povedal starý otec, „že
všetko, o čom Rusi hovoria, je v Písme.“
     „Chcem povedať, že uzdravenie v Biblii je. Takisto aj hovorenie v jazy-
koch. Ako aj proroctvá. Ide len o to, že celá tá vec neznie akosi... armén-
sky.“ Čím myslel dôveryhodne. Prakticky. S nohami pevne na zemi.

     Tu sa ozvala stará mama a so srdcom obťaženým dlhou bolesťou sa spý-
tala: „Keď hovoríš o proroctvách a uzdraveniach, myslíš tým, že sa môžu
stať zázraky?“
     „Áno, myslím to tak.“
     „A keby sme prijali Ducha Svätého, ako to oni vravia, myslíš že aj my by
sme mohli požiadať o zázrak?“
     „Chceš povedať, aby sme mohli mať syna?“ spýtal sa starý otec.
     Po týchto slovách sa stará mama rozplakala. Či to všetko prebehlo práve
takto, to neviem, je však isté, že v jedno slnečné májové ráno 1891-ho roku
sa stará mama utápala v slzách.
     V priebehu najbližších rokov prijalo niekoľko rodín žijúcich v Kara Kale
posolstvo ruských letničných kresťanov. Magardich Mushegan, švagor sta-
rého otca, bol jedným z nich. Prijal krst Duchom Svätým a pri svojich
častých návštevách na Shakarianovej farme vždy hovoril o novonadobud-
nutej radosti do života.
      V tento deň, teda 25. mája 1891, sedela stará mama a niekoľko ďalších
žien v rohu ich jedinej izby a čosi šili. Vlastne, stará mama sa snažila čosi
šiť, ale látku na kolenách jej máčali padajúce slzy.
     Krížom cez izbu sedel pri okne, kde bolo dobré svetlo, Magardich
Mushegan a na kolenách mal otvorenú Bibliu. Náhle ju prudko zatvoril,
vstal a vykročil do rohu miestnosti. Postavil sa pred starú mamu a dlhá
hustá brada sa mu triasla vzrušením.
     „Goolisar,“ povedal Magardich, „...práve ku mne prehovoril Pán!“
     Stará mama sa prekvapene vystrela. „Áno, Magardich?“
     „Dal mi pre teba odkaz,“ povedal. „Goolisar, presne do roka a do dňa od
dneška porodíš syna.“
     Keď sa starý otec vrátil z poľa, stará mama ho už vo dverách privítala so
zvesťou o tomto úžasnom proroctve. Hoci bol tým potešený a rád by tomu
uveril, bol skeptický a nepovedal nič. Iba sa usmial, pokrčil plecami a za-
značil si ten deň v kalendári.
     Prešlo pár mesiacov a stará mama znovu otehotnela. Za ten čas už každý
v Kara Kale o proroctve vedel a celá dedina žila v napätí očakávania. 25. mája
1892, presne rok odo dňa prorokovania, porodila stará mama chlapca.
     Bolo to po prvýkrát, čo sa naša rodina takto osobne stretla s Duchom
Svätým. Každý v dedine súhlasil s tým, že meno dané chlapcovi bolo pri-
liehavé: volal sa Izák, pretože rovnako ako Abrahámov dlho očakávaný syn,
bol dieťaťom zasľúbenia.

     Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100064539/najstastnejsi-ludia-na-zemi a dočítať do konca. Príjemné, inšpiratívne a povzbudivé čítanie.