Prečítaj si z knihy: Princ a márnotratník

Magazín Ver.sk 02.11.2023 4 minúty na prečítanie

ÚVOD

MAMRE 1842 PRED N. L.

      Jakub sa zastavil na kopci neďaleko Mamre pri Hebrone. Hľadel na známe kopce a polia, kde strávil rané roky svojho života. Spomienky sa mu vrátili a spolu s nimi ho naplnila bolesť kvôli matke, ktorá už dávno odišla do Šeolu. Prečo bol nútený zostať tak ďaleko od domova už takmer tridsať rokov? Privrel oči pred žiarou zapadajúceho slnka. Spomínal na matkinu nehu, jej reč, jej úsmev. Keby len dokázal vrátiť čas. Nikdy nemal dovoliť svojmu strýkovi Labanovi, aby ho zdržal tak dlho. Mal tu byť pre ňu.

      Stislo mu srdce, spomienky v ňom vyvolali úzkosť. Privíta ho otec teraz, po toľkých rokoch? Jeho otec Izák strávil dlhé rokysám, bez manželky a synov, len so svojimi sluhami, ktorí sa starali o jeho stáda, polia a o jeho potreby. Jakub tu mal byť pre oboch. Mal si naplánovať návrat domov, hneď ako sa oženil s Ráchel. Ale Laban ho klamal znova a znova. Vtedy cítil ľútosť, ktorá sa neskôr zmenila na hnev, ale napokon svoj osud prijal. Nakoniec urobil to, čo musel urobiť. Nemalo zmysel trápiť sa nad minulosťou, pretože sa nedala zmeniť.

      Opieral sa o svoju palicu a pomaly sa približoval k táboru, ktorý sa pred ním rozprestieral doďaleka, čo bolo svedectvom o bohatstve jeho otca.

     „Otec, si v poriadku?“

      Jakub sa otočil a usmial sa, keď začul Jozefov hlas. Jozef bol prvorodený syn jeho ženy Ráchel, mal sedemnásť rokov. Ako často ďakoval Bohu za Ráchelinho najstaršieho syna. Každý deň mnohokrát. Rovnako často spomínal na svoju matku Rebeku, pretože Jozef mu ju veľmi pripomínal. Veľmi sa na ňu podobal svojím vzhľadom aj duchom. Bol iný ako jeho bratia. Tento syn bol lepší a múdrejší.

      Jakub pohladil Jozefa po ruke, ktorú mu Jozef položil na rameno. „Som v poriadku, syn môj. Uplynulo veľa času, odkedy som nevidel svojho otca. Neuvidí nás, ako prichádzame, ale bude nás počuť. A spozná môj hlas.“ Aspoň pevne dúfal, že to tak bude. „Môj otec sa s vami rád stretne. Poďte. Neodkladajme to, aby sme neprišli po západe slnka a aby si sluhovia nemysleli, že sme cudzinci, ktorí im prišli ublížiť.“

      Jozef sa obzrel za seba a Jakub urobil to isté. Ich karavána s Jakubovými synmi, ich ženami, deťmi a zvieratami bude potrebovať viac miesta, ako mal teraz Izák. Jakub urobí najlepšie, ak Izáka začlení do ich domácnosti, aby mu opäť poskytol rodinu.

      Napriek obavám zrýchlil tempo a pohol sa ku stanom z kozej srsti. Zbadal najväčší z nich, ktorý stál uprostred, presne na tom istom mieste ako pred rokmi, keď odchádzal do Aram Naharaim, do Nachorovho mesta. Boh mu sľúbil, že bude s ním, keď odchádzal, a teraz ho opäť priviedol domov. Aké výstižné.

      Tá myšlienka ho potešila viac, než očakával. Rovnako ho stále napĺňalo úžasom, že konečne napravil vzťah so svojím bratom. Boh naozaj dokáže robiť nemožné veci.

      Ešte raz sa pozrel na Jozefa a opäť žasol nad tým, že ho Ráchel porodila po toľkých rokoch márnej túžby. Ale prečo si ju Boh vzal pri Benjamínovom narodení? A prečo Jozefovi bratia tak často s nevôľou pozerali na jeho obľúbeného syna?

      Jakub tieto myšlienky odohnal bokom. „Poď,“ ozval sa znova. „Tam je stan môjho otca. Je čas, aby si sa stretol so svojím starým otcom.“

      Jozef poslušne nasledoval Jakuba. Jakub viac neprehovoril, až kým neprišli k stanu, na ktorom boli zdvihnuté bočné plachty. Izák sedel pri vchode do stanu na vankúšoch, vedľa neho stála mladá slúžka.

      „Otec.“ Jakub ledva dokázal vysloviť to slovo, zrazu ho premohlo dojatie. Pre svoju boľavú nohu si kľakol len s ťažkosťami, prisunul sa bližšie k Izákovi a opatrne sa dotkol jeho kolena. „To som ja, Jakub.“

      Izák otočil hlavu k Jakubovi, bol slepý. „Si to naozaj ty, Jakub, môj syn?“

      „Áno, otec. Som to naozaj ja. Prišiel som so ženami, deťmi a stádami, ktoré mi dal Pán, tvoj Boh. Prišiel som, aby ťa všetci spoznali, otec.“ Odmlčal sa, prehltol a pocítil, ako mu otec silne stisol ruku. „Prišiel som domov,“ zašepkal a tentoraz nezadržal slzy.

      Naklonil sa bližšie a potom sa s otcom objali tak silno, akoby sa už nikdy nechceli rozlúčiť. Izák slzami zmáčal Jakubovo rúcho a spoločne plakali nad všetkým, pre čo sa ich životy museli rozdeliť. Plakali pre stratu, ktorú utrpeli. A tiež od radosti z návratu domov.

Knihu si môžete objednať tu https://www.ver.sk/produkt/1100075516/princ-a-marnotratnik a dočítať do konca. Pokojné a povzbudivé čítanie.