Magazín

Prečítaj si z knihy: Rebeka - J. E. Smith

Magazín Ver.sk 22.07.2024 9 minút na prečítanie

2

     Na druhý deň skoro ráno uvidel Laban v diaľke mestské brány. Pri-
tiahol si plášť, aby sa chránil pred chladom na svitaní. Pri každom
kroku cítil, ako sa mu nervy napínajú viac a viac.
     Nebude ťažké presvedčiť starších, že jeho dokumenty sú prav-
divé. Otcova pečať na pergamenoch bude dostatočný dôkaz, ak
bude Batuel držať jazyk za zubami... Opäť si pritiahol plášť a po-
zrel sa za seba na otcovho správcu – teraz už jeho správcu. Tento
muž ho určite podporí. Všetci sluhovia uprednostňovali jeho ve-
denie pred bratovým. Nikto nepochyboval o tom, že otcov me-
novec bol príliš pomalý. Nebol vyslovene hlúpy, ale jeho jediné
schopnosti spočívali v starostlivosti o ovce.
     Laban pevnejšie zovrel pergameny, akoby to, že ich bude držať
pevnejšie, mohlo pomôcť ochrániť jeho majetok. Uveria tomu, čo
im povie? Samozrejme, že uveria.
     Zachvel sa, keď okolo neho prešli mladé dievčatá, ktoré mali
na pleciach džbány a kráčali smerom k studni za mestom. Spozo-
roval medzi nimi Rebeku so svojou slúžkou Selimou a uľavilo sa
mu, keď sa nezastavila ani sa nepokúsila konfrontovať ho. Ona
jediná trvala na tom, že prvorodený Batuel mal niesť právo prvo-
rodeného aj požehnanie ich otca. Snažila sa presvedčiť Batuela aj
jeho, že má pravdu. Našťastie sa už prestala vyhrážať, že ho odhalí
pred staršími. Jej osud bol teraz v jeho rukách a ona to vedela.
     Pokrčil ramenami a snažil sa zabudnúť, ale pocit viny naňho
stále doliehal. Samozrejme, bolo to hlúpe. Veď predsa neurobil
nič zlé. V skutočnosti urobil tú najrozumnejšiu vec, aby ochránil
svoju rodinu.
     Priblížil sa k bráne a pozoroval Rebekinu ladnú postavu, ako
kráča k studni. Jej krása prevyšovala krásu všetkých dievčat v Ha-
rane. Už dostal viacero žiadostí od mužov, ktorí boli ochotní za-
platiť za privilégium vziať si ju za ženu. Usmial sa. Bol rád, že sa
ich otec nepoddal hrnčiarovej žiadosti, ktorý ju chcel pre syna
Navída. Rebekina krása patrila do kráľovského paláca.
     Ale plány so sestrinou budúcnosťou musia počkať. Vzdychol
si, pozrel na svojho správcu a vošiel do brány, aby sa stretol so
staršími.
     „Zdravím ťa, Laban, syn Batuela. Prišiel si, aby si zaujal miesto
svojho otca medzi nami?“ Hlavný správca paláca ukázal na mies-
to, ktoré zvykol používať jeho otec, keď zastával miesto predsedu
kupeckého cechu.
     „Som pripravený, Kenan.“ Dokumenty podal vodcovi starších
a zaujal ponúknuté miesto. „Všetky listiny nájdeš v poriadku.“
Oprel sa presvedčený, že dokumenty, ktoré podpísal jeho brat
spolu s otcovou pečaťou, vyzerali ako pravé aj pre to najpozor-
nejšie oko.
     Člen rady študoval pergameny a prstami prešiel po pečati
v spodnej časti. Laban čakal a zo všetkých síl sa snažil zachovať
pokoj a normálne dýchať, aby nedal najavo svoju úzkosť. Ak by
ho prichytili, ako klame týchto ľudí, mohol by stratiť svoje čestné
miesto alebo, ešte horšie, skončiť vo väzení za podvod. Nemusia
však poznať celú pravdu. Každý z nich by na jeho mieste urobil
to isté.
     „Zdá sa, že všetko je v poriadku,“ povedal napokon muž. Zno-
vu zvinul pergameny a vložil ich späť do vrecúška.
     Laban s úľavou podal vrecúško svojmu správcovi. Usadil sa
a počúval, ako sa začínajú preberať denné záležitosti.
     Keď slnko vystúpilo vysoko a blížilo sa poludnie, stretnutie
konečne skončilo. Muži sa rozišli, aby sa venovali iným záleži-
tostiam. Laban sa vybral ku schodom, ktoré viedli do ulíc pod
mestskou bránou. Zrazu sa ho niekto dotkol a on sa otočil.
     „Laban, syn Batuela.“ Pristúpil k nemu jeden zo starších.
     „Áno, pán môj,“ odpovedal Laban.
     „Chcel by som sa s tebou porozprávať.“
     Labanovo srdce sa rozbúšilo a pocítil príval neistoty. Ale keď sa
pozrel mužovi do tváre, uvoľnil sa a kráčal so starším cez mestskú
bránu k hlavnej ulici v Harane.
     „Je mi ľúto, že si stratil svojho otca, nech odpočíva v pokoji.“
Muž sklonil hlavu, aby vyjadril svoj smútok.
     „Ďakujem ti, pán môj. Jeho prítomnosť nám veľmi chýba.“
Laban sa uklonil, aby ukázal, že poslušne súhlasí s mužovým vy-
jadrením.
     Chvíľu kráčali mlčky. Prešli okolo pekára, ktorý niesol drevený
podnos s pečivom. Smeroval ku svojmu stánku. Okolo neho sa
preháňali uličníci a takmer prevrátili mužovi podnos. Laban sa
pozrel na oblohu a bojoval s nutkaním povedať mužovi, aby sa
poponáhľal.
     „S tvojím otcom sme hovorili o tom, že by sa tvoja sestra moh-
la zasnúbiť s mojím synom Dedanom.“ Muž si odkašľal. Laban
mu pozrel do očí, ale muž odvrátil pohľad.
     „Čo na to povedal môj otec?“ spýtal sa Laban, ale podľa výzoru
na mužovej tvári dopredu poznal odpoveď. Jeho otec ho prav-
depodobne považoval za klamára a podvodníka. Nikdy by nedal
Rebeku synovi takéhoto človeka.
     „Tvoj otec zvažoval viacero ponúk.“ Muž sa nakoniec zastavil
a postavil sa pred Labana. „Som ochotný ponúknuť toľko, koľko
budeš žiadať. Myslím si, že toto manželstvo bude prospešné pre
tvoj aj môj dom.“ Zdalo sa, že jeho predchádzajúce znepokoje-
nie zmizlo a nahradila ho náhla istota. „Môj syn sa nevie dočkať,
kedy bude môcť stretnúť tvoju sestru.“
     Laban si pohladil rukou bradu. Ak by konal v tejto záležitosti
príliš rýchlo, Rebeka aj Batuel by pravdepodobne kládli odpor.
Zdvihol obočie a predstieral neistotu. „Ak mi odpustíš, pán môj,
obávam sa, že sa v týchto veciach zatiaľ nevyznám tak dobre, ako
by som mal. Ešte nemám usporiadané všetky záležitosti môjho
otca. Musím sa najskôr poradiť so svojím starším bratom až po-
tom vám budem môcť dať odpoveď.“
     „Myslel som, že v dokumentoch je uvedené, že tieto rozhod-
nutia sú odteraz v tvojej kompetencii.“ Mužov výraz zostal skep-
tický a Labanovo srdce začalo biť rýchlejšie.
     „Áno, je to tak, ako si povedal. Ale môj otec mal veľa ponúk
a ja som ešte nemal príležitosť všetky preskúmať.“ Na čele pod
turbanom mu vyrazil pot.
     Muž prikývol. Zdalo sa, že ho odpoveď uspokojila. „Samoz-
rejme. Rozumiem.“ Obrátil sa opačným smerom a Laban si vy-
dýchol. „Ale nenechaj ma dlho čakať,“ pozrel na Labana ostrým
pohľadom. „Nepatrím medzi trpezlivých ľudí.“

     „Koncom týždňa sa budeme sťahovať.“ Laban sa naklonil cez
vchod medzi miestnosťou na varenie a priestorom, kde stolo-
vali a zabávali sa. V tejto miestnosti Rebekin otec predsedal ro-
dinným stretnutiam a vykonával naliehavé záležitosti rady. Ale
len niekoľko dní po tom, ako otcovo telo spočinulo v rodinnej
hrobke, Laban prevrátil jej svet naruby. „Vezmi si všetko, čo
budeš potrebovať na presťahovanie do Nachorovho mesta Aram
Naharaim.“
     Dom ich starého otca v Nachorovom meste Aram Naha-
raim bol oveľa väčší ako ich dom v Harane. V Harane žilo viac
ľudí na menšom priestore, bol tu kráľovský palác, kde sídlil
kráľ a vláda.
     Rebeka sa otočila od stola, pri ktorom miesila cesto. Pozrela sa
na Labana a potom na svoju matku, ktorá sedela pri stole a krá-
     „Prečo by sme sa mali sťahovať? Haran je náš domov.“ Rebeka
udrela päsťou do mäkkého cesta, ale nepomohlo jej to uvoľniť
náhle napätie v srdci.
     „Ak si tvoj brat myslí, že by sme sa mali presťahovať, má na
to dobrý dôvod.“ Matkina výčitka ju zabolela. Rebeka sa háda-
la s Labanom celý svoj život. Nechcela ho slepo poslúchať bez
otázok. Silno stláčala cesto a pritom cítila veľkú bolesť, pretože
myslela na svojho otca.
     „Všetci nepôjdeme. Vlastne nepôjdeme všetci naraz,“ povedal
Laban Nurii, akoby Rebeka ani nebola v miestnosti. „Ale chcem,
aby si vzala Rebeku a jej slúžky a odišla z mesta. Fara tu zostane
so mnou. Ľudia pochopia, že prežívame obdobie smútku.“ Laban
už bol niekoľkými krokmi na odchode, no potom si to akoby
rozmyslel. Vrátil sa a oprel sa jednou rukou o veraje. Rebeka sa
otočila k nemu s múkou na rukách aj na sukni a povedala: „Ne-
môžeš ma len tak vyhodiť zo svojho života a poslať preč, až kým
mi nezabezpečíš riadne zasnúbenie.“ Ak by odišla, mohol by za-
budnúť na svoju zodpovednosť voči nej.
     „Ty s nami nepôjdeš?“ Nuria zvraštila husté obočie a pevne
stisla pery.
     „Budem vás často navštevovať a prídem čoskoro. Keď tu dám
veci do poriadku, Fara a ja prídeme za vami.“
     Rebeka vložila cesto do hlinenej misky a prikryla ho handrič-
kou. Odmietala sa pozrieť na brata. „Ešte stále si neodpovedal na
moju otázku.“ Podišla ku stolu, pri ktorom sedela jej matka, a do-
nútila sa na neho pozrieť. „Prečo mám odísť?“ Ak to bude nutné,
pôjde za Batuelom a požiada ho o pomoc, aby tu mohla zostať.
V Harane žila celý svoj život. Mala tu priateľov.
     „To miesto je pre teba bezpečnejšie. Kým sa mi nepodarí vy-
riešiť mnohých nápadníkov, ktorí požiadali o tvoju ruku, bude
lepšie, ak nezostaneš v meste,“ odpovedal jej Laban.
     Na vonkajšie dvere niekto zaklopal, preto nestihla protestovať.
Laban odišiel do obývacej miestnosti a sluha šiel pozrieť, kto pri-
šiel. Rebeka sa pozrela na svoju matku. Matka pokrútila hlavou
a naznačovala Rebeke, aby zostala tam, kde je. Ale Rebeka ju ig-
norovala. Potichu prešla pozdĺž steny a nakukla za roh, aby mohla
pozerať a počúvať.
     „Baruch, vitaj, priateľ môj. Poď ďalej. Občerstvi sa.“ Laban ob-
jal hrnčiara, pobozkal ho na každé líce a pokynul mu, aby si sadol
na vankúše.
     „Nie, nie. Nechcem zneužívať vašu pohostinnosť tak nesko-
ro večer.“ Hrnčiar si prešiel po brade roztrasenou rukou, pričom
upieral pohľad výlučne na svoje nohy. „Len som chcel vedieť...
teda... môj syn Navíd sa nevie dočkať tvojej odpovede.“ Muž
zdvihol zrak a Rebeka si všimla, že má v očiach záblesk nádeje.
Navídov otec ju požiadal o ruku, skôr ako jej otec zomrel, a teraz
bolo na Labanovi, aby mu dal odpoveď. Zatajila dych a čakala.
     Laban prikývol a položil mužovi ruku na plece. „Je mi ľúto, že
som ťa nechal čakať, priateľ môj. Tvoj syn je vážený a čestný muž,
za ktorého by bola každá žena vďačná.“
    Každá žena, sammozrejme. Ale určite nemáš na mysli svoju sestru
Laban, pomyslela si Rebeka. Laban si povzdychol. Rebeka vedela,
že by ju nikdy nedal za ženu hrnčiarovmu tretiemu synovi, ktorý
zdedí len málo a pravdepodobne bude mať len skromné, možno
dokonca chudobné živobytie po zvyšok svojho života.
     „Obávam sa však, že mnoho ďalších otcov požiadalo o Rebeki-
nu ruku a všetci čakajú odpoveď. Ponúkajú za ňu viac, ako je celý
tvoj majetok.“
     Hrnčiar zostal sklamaný. Pomaly pokrútil hlavou a povedal:
„Ponúkol som ti všetko, čo som dokázal ušetriť. Obávam sa, že
budem musieť svoju žiadosť stiahnuť.“ Uklonil sa a odchádzal
k dverám. Potom sa ešte obzrel. „Ďakujem vám za pohostinnosť,“
povedal a vyšiel von z domu, skôr ako Laban stihol zareagovať.
     Rebeke neunikol mužov sarkazmus ani náznak hnevu namie-
rený na jej brata. Koľko mužov z Haranu urazí, ak bude za neves-
tu pýtať príliš vysokú cenu? Preto chcel, aby opustila mesto? Aby
mohol obchodovať bez jej vedomia a ona nemusela čeliť dobrým
ľuďom, ktorých urazil, kým sa konečne vydá?