Prečítaj si z knihy: Vízia kresťanského Slovenska - kol. autorov

Magazín Ver.sk 22.07.2024 10 minút na prečítanie

Ján Buc

je katolícky kňaz. Pochádza spod Tatier zo
Spišskej Teplice, kde vyrastal ako najstarší z
troch synov. Kňazskú vysviacku prijal v roku
1997 v Spišskom Podhradí. Svoju pastoračnú službu začínal ako
kaplán v Žakovciach a následne ako predstavený Charitného domu
sv. Jána Boska v Spišskej Kapitule. Dlhodobo sa venoval službe
mladým v Spišskej diecéze a zároveň ako tajomík Rady pre mlá-
dež a univerzity pri Konferencii biskupov Slovenska. Doktorát z
teológie obhájil na Katolíckej univerzite v Ľubline a rigoróznu prácu
na Trnavskej univerzite. Pôsobil ako riaditeľ TV LUX a 14 rokov
bol predsedom Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže.
Dlhodobo sa venuje pastorácii mládeže na celom Slovensku, je
pozývaný prednášať na rôzne podujatia. Stál pri zakladaní projektu
GODZONE a stále s ním aktívne spolupracuje. Dlhé roky pôsobil v
špeciálnej pastorácii, bol farárom v podtatranskej obci Východná a
aktuálne pôsobí vo Važci a v Bratislave.

Narodili ste sa a celú mladosť ste prežili v totalite,
ako si spomínate na obdobie detstva a mladosti?

     Pre mňa bola totalita niečo, čo som začal naplno vní-
mať až neskôr, v detstve a mladosti veľmi nie. Akýsi zá-
blesk stretnutia s realitou vtedajšieho politického režimu
som mal v druhom ročníku na základnej škole, keď raz
prišli moji rodičia domov zo školy nahnevaní. Nevedel
som, čo sa stalo, no neskôr nám vysvetlili, že ma po pr-
vom svätom prijímaní chceli prihlásiť ďalej na nábožen-
stvo, no riaditeľ školy so zástupkyňou ich od toho nejako
odhovorili. Naši sa vlastne nechali zlomiť, a tak som na
náboženstvo ďalej nechodil. Uvedomil som si, že to nie je
celkom v poriadku, a to bol taký záblesk, ktorý mi zostal
z detstva.

Ktoré životné okolnosti v detstve a mladosti boli
pre váš život najviac formujúce?

     Moje detstvo na dedine pod Tatrami bolo pre mňa na-
ozaj famózne, nádherné, dobré. Nič z toho by som nevy-
menil a je mi len ľúto, že dnes deti nemajú také detstvo,
ako sme mali my. Bol som neustále vonku. Keď sme uro-
bili niečo zlé a nemohli sme von, bol to ten najhorší trest.
Ak sa dalo, stále sme hrali futbal, v zime zasa hokej; mali
sme svojpomocne pozvárané bránky, stretávali sme sa
tam chlapci z celej ulice, niekedy aj z celej dediny, konali
sa tam turnaje – dolniaci proti horniakom.
     My sme traja bratia a viem, že rodičia žili pre nás
a veľmi veľa nám toho dali. Spätne si uvedomujem, koľko
času otec do nás investoval. Chodil každý deň do práce,
domov sa vracal niekedy pred treťou a potom pracoval
v dielni alebo robil niečo v garáži. My sme sa motali okolo
neho, robili sme spolu veľa vecí, skrátka cítil som, že sa
nám venuje.

Aké miesto mal vo vašom detstve a mladosti du-
chovný život?

     Naša rodina bola vždy zvonku vnímaná ako veriaca. Aj
keď sme sa doma nemodlili, rodičia sa nám snažili do ži-
vota vštepiť hlboké kresťanské charakterové rysy. Počas
puberty som však uletel trochu ďalej od viery v Boha. Mal
som svoju partiu, počúvali sme tvrdú hudbu, začal som
nosiť dlhšie vlasy, bundu som mal povybíjanú cvokmi.
Jazdili sme na motorkách a chodili do krčmy. Žil vo mne
taký rebel. V kostole sme sedávali na schodoch, ktoré
viedli na chórus, tam sme dokonca niekedy hrávali počas
svätej omše karty... Nerozumel som jej, stala sa pre mňa
prázdnou povinnosťou...
     Raz som si nešťastnou náhodou na cirkulári odrezal
z kolena. Ako som tam tak sedel, otec bežal volať zá-
chranku, starý otec mi doniesol pohár vody, bolo mi veľmi
zle, no vládal som sa spýtať otázku: „Bože, prečo?“ Oslo-
vil som, možno prvýkrát, takto priamo Boha. Vtedy som
ešte nepoznal odpoveď, ani som žiadnu nepočul. Musel
som do nemocnice, kde ma dávali dokopy. Dostal som sa
na izbu s jedným mužom. Opýtal sa ma, či som veriaci.
A ja, keďže som spieval v spevokole, chodil už pravidel-
nejšie do kostola, skrátka, zdalo sa mi, že spĺňam všetko,
čo by veriaci mal, smelo som mu odpovedal: „Hej, som
veriaci!“ A on mi položil ďalšiu otázku, ktorú sa ma nikto
dovtedy nespýtal – či sa modlím. Vtedy som mu zakla-
mal: „Hej, hej, modlím sa!“ A on na to: „Tak sa budeme
spolu večer modliť!“ Bol to pre mňa šok, pretože mimo
kostola a spevokolu som sa nikdy s nikým nemodlil. Toto
naše večerné modlenie mi dodnes utkvelo v pamäti. Keď
som sa vrátil z nemocnice, sám od seba som sa začal
modliť. Aj som trochu miništroval, chvíľu som robil kos-
tolníka. No stále som mal svoju partiu, s ktorou sme robili
všelijaké blbosti. Stávalo sa, že som po skončení zábavy
zatvoril sálu a rovno odtiaľ som šiel otvoriť kostol. Bol to
dvojstranný život plný kompromisov.

Čo vás nakoniec presvedčilo opustiť tento dvoj-
stranný život a naplno sa rozhodnúť pre vieru
v Boha?

     Písal sa rok 1990, do Prahy a do Bratislavy prišiel na
návštevu pápež Ján Pavol II. Jeden môj kamarát ma oslo-
vil: „Poď, ideme na pápeža do Prahy!“ Tak sme šli. Hneď
po prílete mal Svätý Otec prvé stretnutie v Chráme sv.
Víta. Povedali sme si, že sa tam chceme stoj čo stoj dostať, no hneď pri
vstupe nás zastavili policajti. Nemali sme lístky. Vtom na nás zavolala jedna
pani: „Kluci, kluci, já viděla, že vás vyhodili od brány. Tady máte lístky!“
A tak sme sa dostali dnu. Keď pápež prechádzal okolo, obidvom nám podal
ruku, jeho sekretár nám dal ruženec. Bol to pre mňa veľmi silný moment,
Boh sa ma kdesi hlboko vo vnútri dotkol. Neskôr som odišiel do stredu kos-
tola, tam som si kľakol a veľmi som plakal. Zrazu som počul, ako mi Boh
povedal: „Aj ty budeš mojím služobníkom...“ Tento moment, keď ma Boh
oslovil, považujem za moment svojho obrátenia a spoznania toho, že je živý.

Vám toto stretnutie s dnes už svätým Jánom Pavlom II. zmenilo po-
hľad na budúcnosť...

     Celkom som vtedy nerozumel, čo znamená – byť Božím služobníkom.
Vtedy som Bohu na to povedal iba: „Dobre!“ Vedel som len toľko, že slúžiť
Bohu sa dá ako kňaz alebo rehoľník. To ma významne nasmerovalo ďalej
na mojej ceste. Učil som sa modliť, začal som čítať rôzne knihy, viac tráviť
čas s Bohom. Opustil som svoju kapelu, postupne prestal robiť veci, ktoré
neboli správne. Stále viac ma to ťahalo smerom k Bohu.

Obdobie života v seminári a príprava na kňazstvo nebývajú skoro nik-
dy jednoduché. Seminaristi v mladom veku si prejdú aj ťažkými rozhodnu-
tiami, osobnými bojmi ohľadom povolania ku kňazstvu. Je to čas intenzív-
nej formácie a spoločného života s ostatnými adeptmi na kňazstvo
a predstavenými v seminári. Ako to bolo u vás?

     V tom v období som spoznal Maroša Kuffu, spriatelili sme sa, začal sa
pomaly rodiť celý projekt Žakoviec a to bolo určite niečo, čo mi pomohlo
toto náročné obdobie v seminári ustáť. S otcom Marošom som sa mohol
porozprávať o rôznych veciach, spolu sme sa modlili. Veľmi mi to pomoh-
lo. Aj v mojom štúdiu a pobyte v seminári. Bol to jeden z najlepších časov
v mojom živote. Veľa som pracoval s Rómami, chodil do polepšovní, staral
som sa o mentálne, telesne postihnutých. Keď sa ma pýtali pred kňazskou
vysviackou, či som pripravený stať sa kňazom, povedal som, že ja nie som,
ale Boh je.

Pôsobíte v Cirkvi ako kňaz už niekoľko rokov, pozorujete za ten čas
nejaké významné trendy? Mení sa v niečom Cirkev a veriaci? Ak áno,
akým smerom? Aký dopad má súčasná situácia na Slovensku na vieru
v Boha?

     Súčasné trendy v spoločnosti neprajú hlbokým duchovným hodnotám,
dochádza k ochladzovaniu viery a vnútorného vzťahu s Bohom. Mnohí ľu-
dia, ktorí majú slabo zakorenenú vieru, takto o ňu veľmi ľahko prichádzajú.
Viera sa pre nich stáva len akýmisi zadnými dvierkami.
     Je tu prítomná obrovská miera subjektivity. A tá na nás útočí práve mimo
pevných vzťahov, ktoré máme, či už v rodine alebo v Cirkvi. Dnešné poníma-
nie slobody a liberalizácia hodnôt nás uvoľňujú práve do toho, aby sme žili
veľkú mieru subjektivity, a je to nebezpečné – pre rodiny, pre spoločenstvá.
Žijeme v zvláštnej postmodernej dobe, kde si ľudia akoby sami vytvárajú
svoje pravidlá, všetko začína byť subjektívne.
     Som veľmi prekvapený, keď sa dnes rozprávam s mladými ľuďmi a na
otázku: „Prečo si sa to rozhodol urobiť takto?“ mi veľakrát nevedia odôvod-
niť svoje rozhodnutie. Jednoducho nejaké rozhodnutie vystrelili. Vtedy rea-
gujem: „Vieš, že mám k tebe úctu a rešpektujem ťa, ale ja by som v tomto
prípade viac rozmýšľal, išiel do hĺbky rozhodnutia pred tým, než urobím ne-
jaký krok.“ Subjektivizácia práve prináša, že sa rozhodujeme všelijako, na
základe hocičoho, a to je veľmi nebezpečné. V našich životoch sú dôležití
duchovní otcovia alebo skúsení starší ľudia, za ktorými môžeme prísť a pý-
tať sa: „Myslíš si, že toto je správne?“
     Raz sa arcibiskup Tkáč na svätej omši prihovoril mladým takto: „Všetci
potrebujete mať spoločenstvo, bez spoločenstva neprežijete!“ Povedal to
preto, lebo počas jeho služby pre Slovákov v zahraničí v Anglicku zažil a vi-
del, ako spoločnosť dokáže zomlieť človeka a on potom stratí smerovanie
v živote. Máme byť bratia a sestry, potrebujeme mať ľudí, s ktorými niečo
spolu zdieľame, prežívame.

Ako kňaz ste zapojený priamo do pastorácie, ale komunikujete aj
s inými kňazmi, biskupmi. Aké najväčšie výzvy vidíte v Cirkvi? Kde sa
potrebujeme zmeniť, na čo sa lepšie zamerať?

     Spomínam si, ako to veľmi presne a jednoducho pomenoval náš diecéz-
ny biskup, už nebohý Štefan Sečka. Keď som sa ho pýtal, kde vidí priority
v diecéze, pomenoval dve oblasti: kňazi a rodina. A myslím, že to vystihol
veľmi dobre. My kňazi potrebujeme prežívať akési obnovenie nášho kňaz-
stva. Vedieť, aký má byť kňaz v súčasnosti. Spoločnosť okolo nás sa mení
veľmi prudko, prichádza k oveľa rýchlejšej výmene generácií a my potrebu-
jeme vedieť na to reagovať. Samozrejme, obsah toho, čo ponúkame, nie
je meniteľný. Evanjelium zostáva, Biblia zostáva, zásady zostávajú, ale je
veľmi dôležité, aby sme v súčasnosti našli správny spôsob pristupovania
k dnešnému človeku.

Čo to vyžaduje, aby si kňaz bol vedomý, kým a aký má byť? Ako kon-
krétne by mal obnovovať svoje kňazstvo?

     Aj ja pri svojom obyčajnom farárskom živote vo
Východnej potrebujem rozmýšľať – čo je teraz kľúčo-
vé, dôležité? Môžem sa tu veľmi ľahko stať záhradní-
kom, ktorý celý čas venuje úprave okolia kostola, fary,
trávnikov, kvetov atď. Veď vždy je čo robiť. Koľko času
do toho chcem investovať? A koľko času chcem ve-
novať vzťahu s ľuďmi a budovaniu môjho vzťahu s Bo-
hom? My kňazi sme obyčajní ľudia. Aj ja potrebujem
pomôcť, pri rozhodovaní, v obyčajných veciach, ktoré
prežívam; potrebujem zdieľať s inými, čo prežívam.
Preto je veľmi dôležité mať v živote priateľa, spoločen-
stvo veriacich ľudí.

V nemalej miere sa spomína potreba spolupráce
kňazov, laikov, farností a spoločenstiev. Aká je
v tomto ohľade situácia medzi kňazmi na Slovensku?

     Skúsim na to odpovedať z môjho pohľadu. Na Sloven-
sku je aj pre nás kňazov veľmi dôležité mať otcov, ktorí
nám na jednej strane ukážu, ako žiť kňazstvo, na dru-
hej strane nám budú oporou v tom, čo robíme a máme
robiť. No určitý druh individualizmu sa dostal aj medzi
nás. Sme viac zatvorení na svojich farách, chýba nám
bratstvo, ktoré by sme ako kňazi mali žiť. Len z počutia
starých kňazov viem, ako sa stretávali, chodili spolu do
prírody, ako si spolu hocikedy sadli, len tak sa rozprá-
vali a mali spoločný čas. Bolo to pre nich niečo veľmi
dôležité. Stále pri tom myslím na Jána Kováča, ktorý
dostal ako svoju prvú faru práve vo Východnej a zostal
tu slúžiť 55 rokov. S Jankom Silanom, ktorý slúžil v su-
sednom Važci, mali veľmi silné priateľstvo. Na obe fary
chodilo veľmi veľa významných ľudí, boli to miesta stre-
távania kňazov. Nám to dnes chýba. Tam, kde sú kňazi
vo väčších farnostiach, kde sú aj kapláni, tvoria určitú
komunitu, ale aj tak chýba určitá prepojenosť, ešte väč-
šie, tesnejšie žitie bratstva. Kňazi by mali byť nositeľ-
mi vízií toho, čo sa bude vo farnosti robiť, ako sa bude
pracovať, aké budú pastoračné plány, smerovania... No
často my sami vo vnútri prežívame veľmi veľa strachov.
A myslím, že toto je niekedy našou brzdou. Sám to nie-
kedy zažívam, bojím sa neprijatia, odmietnutia, nepochopenia, toho, že
nebudem vedieť zareagovať.

Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100066469/vizia-krestanskeho-slovenska a dočítať do konca. Príjemné, inšpiratívne a povzbudivé čítanie.