Magazín

Prečítaj si z knihy: Zmena osudu - J. Turano

Magazín Ver.sk 29.11.2024 7 minút na prečítanie

1 NEW YORK 1880

     Slečna Eliza Sumnerová obrátila stránku knihy, ktorú
čítala nahlas. Pri nezvyčajnom pohľade na svoje dve
zverenkyne, Grace a Lily, ktoré ju pozorne počúvali,
si zahryzla do pery. Opäť pozrela na stránky knihy
a pokračovala v čítaní, pričom dramaticky zvýšila hlas, lebo sa do-
stala k strhujúcej pasáži o skupine drsných pirátov.
     „Tu ste, slečna Sumnerová,“ ozval sa hlas od dverí.
Eliza odložila knihu a rýchlo sa postavila, keď jej zamestnáva-
teľka, pani Cora Watsonová, vstúpila do miestnosti.
     „Všade som vás hľadala,“ oznámila jej pani Watsonová.
     Eliza bežne trávila večery v učebni, preto bola trochu zmätená
z tohto vyhlásenia pani Watsonovej. Vedela však, že bude najlep-
šie, ak si svoje myšlienky nechá pre seba.
     „Tu,“ povedala pani Watsonová a podala jej zväzok hodvábu.
„Potrebujem, aby ste si to okamžite obliekli.“
     „Prepáčte, pani Watsonová, ale mám tomu rozumieť tak, že ste
si zrazu vzali na starosť moje oblečenie?“
     „Určite nie. Vaše šaty sú prijateľné do tejto učebne, ale ja od
vás potrebujem službu pri večeri.“
     „Chcete, aby som podávala jedlo?“
     „Nebuďte smiešna,“ odvetila pani Watsonová.
     Eliza sa pozrela na množstvo zloženej látky a opatrne šaty na-
rovnala. Nedokázala potlačiť chvenie, keď sa jej pred očami rozví-
jal kus odevu ohavnej farby. „To sú... šaty na večeru?“
     „Áno, sú,“ odpovedala pani.
     „Mama, určite neočakávaš, že si to slečna Sumnerová oblečie,“
povedala Grace a ponáhľala sa k Elize. „Prečo si vybrala ten naj-
odpornejší odtieň...“ odmlčala sa a pozrela na Elizu. „Ako by si
nazvala túto farbu?“
   „Myslím, že správny výraz by bol hnedofialová,“ doplnila Eliza.
     „Ja si myslím, že správny výraz by mal byť jednoducho škare-
dá,“ ozvala sa Lily a pridala sa k svojej sestre s pokrčeným nosom.
„K jej červeným vlasom sa tá farba absolútne nehodí, bude to
hrozné, mami.“
     „Ja viem,“ priznala pani Watsonová, „ale sú to jediné šaty,
ktoré mám momentálne po ruke.“ Obrátila sa k Elize. „Prosím,
neurazte sa, slečna Sumnerová, ale máte dosť pevnú postavu a je-
diný člen mojej rodiny, kto má podobnú postavu, je moja teta
Mildred, ktorá tú náhodou nechala tieto šaty, keď nás naposledy
navštívila.“
     Elizina „pevná“ postava bola výsledkom vrstiev ľanového plát-
na, ktoré si ovíjala okolo trupu, a preto sa vôbec nepohoršila nad
poznámkou pani Watsonovej. Skôr než stihla sformulovať vhod-
nú odpoveď, Grace si odfrkla.
     „Teta Mildred tu nechala tieto šaty len preto, lebo vedela, že
majú príšernú farbu a vôbec nie sú ušité podľa súčasnej módy. Úbo-
há slečna Sumnerová nebude môcť ani chodiť v takej dlhej sukni.“
     „Jednoducho sa bude musieť snažiť, aby vyzerala čo najlepšie aj
v týchto šatách, keďže nemá svoje vlastné spoločenské šaty.“
     Eliza si zahryzla do pery. V skutočnosti mala dostatok večer-
ných šiat, ale tie sa momentálne nachádzali v Anglicku. Bolo zby-
točné o nich vôbec premýšľať. Nemohla predsa teraz dovoliť, aby
pani Watsonová objavila pravdu, že v skutočnosti je lady Eliza
Sumnerová a nie len obyčajná slečna. A už vôbec nemohla pre-
zradiť, že jej otec je gróf zo Seftonu. Odkašľala si. „Je mi ľúto, ale
skutočne nemám k dispozícii žiadne formálne oblečenie.“
     „Hmm, škoda,“ povedala pani Watsonová. „Budete si musieť
obliecť šaty tety Mildred.“
     „Môžem byť taká smelá a opýtať sa, čo odo mňa budete poža-
dovať pri večeri?“ spýtala sa Eliza.
     „Ach, prepáčte, že som to nespomenula,“ povedala pani Wat-
sonová a neprítomne si utrela čelo. „Agáta má zdravotné problé-
my. Musíte zaujať jej miesto pri stole.“
     Eliza potlačila ston. Hlavný dôvod, prečo si našla miesto gu-
vernantky bol ten, že mohla zostať nenápadne v úzadí. Keď prijala
túto pozíciu, nepredpokladala, že by sa musela zúčastniť na večeri,
ktorú organizovala budúca elita spoločnosti mesta New York.
     „Ale, pani Watsonová,“ začala Eliza, „určite si nemyslíte, že...“
     „Pri stole nemôže byť nepárny počet osôb,“ prerušila ju pani
Watsonová. „Konečne som dostala súhlas od Trumanovcov a pán
Watson by sa nepotešil, keby som urobila niečo, čo by ho mohlo
zahanbiť. Napríklad, ak by som servírovala večeru pre nepárny
počet hostí.“
     „Otec chce predať pánovi Trumanovi obrovské množstvo myd-
la,“ vyhlásila Grace.
     „Grace, nepatrí sa, aby mladá dáma diskutovala o obchodoch,“
napomenula ju pani Watsonová. Potom sa obrátila späť k Elize.
     „O tridsať minúť vás očakávam dolu.“
     „Nemyslíte si, že vaši hostia budú považovať za nevhodné, aby
som sa zúčastnila vašej večere?“ spýtala sa Eliza. Zarazilo ju, že vo
vlastnom hlase počula tón zúfalstva.
     Pani Watsonová zúžila oči. „Neuvádzal váš odporúčajúci list
informáciu, že sa vyznáte v oblasti etikety?“
     „To určite áno, ale...“
     „A neuvádzalo sa v ňom aj to, že vaši vzdialení príbuzní sú aris-
tokrati?“
     Eliza prikývla, pretože dobre vedela, že jej „vzdialení aristokra-
tickí príbuzní“ neboli až takí veľmi vzdialení.
    „Potom teda musím predpokladať, že v minulosti ste sa už zú-
častnili na podobnej udalosti.“
     „To áno, ale na slávnostnej večeri som sa nezúčastnila už veľmi
dlhý čas,“ odpovedala Eliza.
     „A preto ste zabudli, aké spôsoby sa vyžadujú pri večeri?“ spý-
tala sa pani Watsonová.
     „Nie, nezabudla som.“
     „V tom prípade nemáte absolútne žiadny dôvod, aby ste nevy-
hoveli mojej žiadosti. Musím teda len veriť, že dokážete dostatoč-
ne dobre používať strieborné príbory.“
     „Som guvernantka,“ zašomrala Eliza.
     „O tom nikto nemusí vedieť, drahá.“
     „Určite sa niekto pri stole opýta na moje meno,“ obávala sa
Eliza.
     „Jednoducho sa predstavíte ako slečna Sumnerová.“
     „A čo ak mi budú klásť ďalšie otázky?“
     Pani Watsonová si vzdychla. „Moja drahá, nechcem vás zarmú-
tiť, ale úprimne povedané, nie ste typ ženy, s ktorou by sa človek
chcel pri večeri pustiť do rozhovoru.“
     Eliza prehltla smiech. Svoj pokus prestrojiť sa a zamaskovať
svoju pravú identitu mohla považovať za úspech.
     „Naozaj sa musím vrátiť dolu,“ pokračovala pani Wat-
sonová. Zjavne si neuvedomovala, že Elize udelila urážku aj
kompliment v jednej vete. „Musím doriešiť množstvo detailov
a chcem, aby bolo všetko dokonalé.“ S Elizou sa rozlúčila kýv-
nutím hlavy. „Pokúsim sa nájsť slúžku, ktorá vám pomôže do
tých šiat.“

     Eliza sledovala, ako pani Watsonová vyšla von z dverí, a pozre-
la na Grace a Lily. „Náš príbeh bude musieť počkať. Dočítame ho
inokedy.“
     „Práve sme sa dostávali k tej dobrej časti,“ posťažovala sa Gra-
ce. „Mrzí ma, že je moja matka taká náročná. Voľakedy bývala
oveľa zábavnejšia.“
     „Nepamätám si, že by bola niekedy zábavná,“ poznamenala
Lily.
     „To preto, že si sa narodila až po tom, ako sa ocko stal úspešný
v podnikaní,“ povedala Grace. „Mama nemusela organizovať tak
veľa večierkov a myslím si, že to bola výhoda.“ Vzdychla si. „Agá-
ta si pamätá časy, keď bola zábava aj s otcom.“
     „Keď už hovoríme o Agáte,“ začala Eliza, „aké zdravotné prob-
lémy môže mať? Mali by sme poslať po lekára?“
     „Nemyslím si, že by potrebovala lekára,“ povedala Grace s ús-
mevom. „Agáta nemá skutočné vyrážky, len vzdoruje, lebo matka
dnes večer pozvala pánov, ktorých pre ňu vybrala ako vhodných
nápadníkov.“
      „Mám tomu rozumieť tak, že jej nič nie je?“ spýtala sa Eliza.
     „Je trochu bláznivá, ale úprimne povedané, Agáta bola vždy
taká,“ konštatovala Grace.
     Elize sa skrútili kútiky úst nahor. „Možno by som mala Agátu
navštíviť a povedať jej, že som prekukla jej úskok. Potom by som
si nemusela obliecť tieto šaty, v ktorých budem vyzerať ako torta.“
     „Niekedy hovoríš tak smiešne,“ povedala Lily.
     „Asi je to preto, lebo som Britka.“
     „Tvoj prízvuk je očarujúci,“ vzdychla Grace. „Stavím sa, že
keby som hovorila tak ako ty, všetci chlapci by sa do mňa zami-
lovali.“
     „Si príliš mladá na to, aby si o chlapcoch čo i len uvažovala.
Máš iba jedenásť rokov. Vráťme sa radšej k pôvodnej téme. Kde je
tvoja sestra?“ spýtala sa Eliza.
     „Niekde sa schováva a objaví sa až po večeri,“ povedala Grace.
     „Nádhera,“ zamrmlala Eliza, vzala odloženú knihu a podala ju
Grace. „Môžeš pokračovať a ďalej čítať túto knihu svojej sestre.
Ale keď sa o dva dni stretneme, budeš mi musieť porozprávať,
o čom ste čítali. Zajtra je nedeľa, mám voľný deň, ale budem ča-
kať so zatajeným dychom na to, čo sa stane s pirátmi.“
     Otočila sa, vyšla na chodbu a zamierila do svojej izby. Zavrela
dvere, uvoľnila ramená a zhlboka si vzdychla nad situáciou, v kto-
rej sa ocitla.
     Toto bola doslova katastrofa.