Magazín
Rodinný život a služba Bohu si neodporujú, Peter Lipták
02.09.2019 9 minút na prečítanie
Ako sa z nadšeného evanjelizátora bez záväzkov stal manžel a otec dvoch detí?
Evanjelizátorom, presnejšie povedané evanjelistom (čo je jedna z piatich typov charizmatickej služby v Cirkvi, porov. Ef 4,11) som naďalej, pretože je to celoživotné povolanie. A som naďalej nadšený, ale áno, pred 8 rokmi (mal som vtedy 36 r.) som sa šťastne oženil a som v tom stále šťastnejší. Otcom som sa stal pred 3 rokmi.
Kristus zmenil môj život, keď som mal 23 rokov. Prvý týždeň som si, samozrejme, myslel, že musím ísť za kňaza, ale potom som porozumel, že som stvorený pre manželstvo. Dlhý čas sa mi ale vo vzťahoch nedarilo a tak som robil naplno to, že som slúžil Bohu v dôvere, že všetko ostatné dostanem navyše (Mt 6,33). A skutočne, počas služby Božiemu kráľovstvu som sa stretol s Nikou. Bolo to na evanjelizačnom kurze Alfa, kde ma pozvali kázať o Duchu Svätom. Po vyučovaní, ktoré som tam mal, prebiehali modlitby za naplnenie Svätým Duchom. Nika sa postavila do radu na modlitbu ku mne. Keď som sa za ňu modlil, aj ju mocne naplnil Duch Svätý, no stala sa ešte jedna vec. Vo svojom vnútri som veľmi jasným spôsobom vnímal, ako mi Boh hovorí: "Toto bude tvoja manželka a budete mať spolu mocnú službu pre Božie kráľovstvo". Samozrejme, že som jej to vtedy nepovedal, pretože by to bolo zväzujúce a manipulatívne. Toto sa nerobí, niekomu hovoriť, za koho sa má vydať/oženiť alebo že má ísť do rehole či do kňazstva. O takýchto veciach Boh hovorí priamo do srdca každého človeka osobitne. Preto, keď som sa modlil za Veroniku, modlil som sa len tú druhú časť, ktorú som jej mohol povedať, a to, že si ju Boh mocne použije v službe pre Jeho kráľovstvo, čo ju aj povzbudilo. A zároveň, dôverujúc Bohu, že ak ku mne naozaj On prehovoril, tak to dá podobne poznať aj Veronike alebo jednoducho si ju úplne prirodzene získam. Tak som nezaháľal a chcel som ju začať úplne prirodzene baliť. Malo to ešte pár zádrheľov, ale ako vidíte, podarilo sa :-). S tým poznaním, ktoré som mal o našom vzťahu, som sa jej nakoniec zdieľal až tesne pred zásnubami, keď už bola prirodzene rozhodnutá si ma vziať. Pre ňu to bolo vtedy veľkým povzbudením, pretože sa už od puberty modlila (čo som zase ja nevedel), aby muž, ktorého jej Pán pošle do cesty, mal takéto poznanie, zjavenie. Som Bohu veľmi vďačný za naše manželstvo. Ľúbime sa stále viac, láska totiž nemá “iba vydržať”, ale má rásť, a som vďačný, že to takto skutočne môžeme zažívať.
Čo sa týka otcovstva, to bola výzva. Úprimne musím priznať, že som deti nechcel, dokonca som sa toho až desil. Nevedel som, odkiaľ pramení to odmietanie detí, ale potom mi to Boh prorocky ukázal. Malo to koreň ešte v dobe, keď som bol sám počatý. Potom ako mi to Boh zjavil, (a aj som si to prirodzene overil) som sa za to modlil a Boh urobil zázrak (avšak iba čiastočný). Ak to mám dať do čísel, tak môj postoj voči deťom predtým bol mínus sto a Božím “zázrakom” sa zmenil na nulu, občas to ale aj potom kleslo na nejaké mínusové hodnoty a práve v tej dobe sme s manželkou počali. Netešil som sa, bolo to pre mňa ťažké prijať. Ale vďaka láske ku svojej manželke som veľmi pomaly začal príjmať aj naše bábätko. Úplný prielom a úplné uzdravenie však nastalo až vtedy, keď som bol pri pôrode a prvýkrát som Ninku uvidel. Táto skúsenosť mi dala tiež hlbšie porozumenie Božej láske. Moja otcovská láska je doslova láska na prvý pohľad. Boh tiež hovorí o svojom pohľade lásky voči nám “...si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem.” (Iz 43,4) ale na rozdiel od tej mojej otcovskej lásky, Boh Otec hovorí „Láskou odvekou som ťa miloval” (Jer 31,3). V Jeho očiach sme drahí, vzácni a milovaní odvekov, vždy nás chcel a nikdy nás neprestane milovať. Naše druhé dieťa, Samuelko, to už mal ľahké, keď mi manželka oznámila, že čakáme druhé bábätko, tak som bol ešte šťastnejší ako ona.
Čo je pre teba najväčšou výzvou v manželstve a čo v rodičovstve?
V manželstve asi to, čo pre každého chlapa - schopnosť hlboko sa zdieľať zo svojimi pocitmi a byť viac romantický. Rodičovstvo je pri mojej cholerickej povahe zase trenažér na ovládanie sa a trpezlivosť.
Dá sa zladiť tvoje osobné poslanie s rodinným životom? Vieš dať pár tipov ako na to?
Áno, určite, dá sa. Rodinný život a služba Božiemu kráľovstvu si nijako neodporujú. V prvotnej Cirkvi dokonca voľba biskupa alebo aj diakona (hiererchická služba) bola podmienená schopnosťou dobre viesť svoj dom a vychovávať deti (porov. 1 Tim 3,2-12). Rovnako o evanjelistovi Filipovi (charizmatická služba) je zmienka, že mal štyri dcéry, ktoré prorokovali (Sk 21,8-9). Toto dodnes vidíme v iných kresťanských tradíciách (pravoslávnej, protestantskej). Týmto však nijako nechcem spochybniť celibát ustanovený pre hierarchickú službu v rímskokatolíckej cirkvi. Nika je grécko-katolíčka, pochádza z prostredia, kde sa kňazy ženia a majú rodiny, takže pre ňu bolo prirodzené spojenie rodinný život a služba v Cirkvi.
No a tie tipy: v prvom rade musia obaja tí manželia mať to isté životné zacielnie, “nežijeme len pre seba samých, ale chceme budovať Božie kráľovstvo”. Ja väčšinou hovorím o “našej službe” nie “mojej službe”. Celkovo, štatisticky, spoločná vízia práveže manželstvo silno spája. Zaroveň ale platí to, čo som uviedol, že bolo podmienkou pre ustanovenie do služby v prvotnej Cirkvi sa dobre starať o svoju rodinu. “Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?!” (1.Tim 3,5) Takže, v prvom rade musím investovať do svojej rodiny. To nijako neodporuje slovám: “Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo…” (Mt 6,33). Božie kráľovstvo môžem efektívne budovať, len keď budem vychádzať zo silného manželstva, silnej rodiny. Prakticky teda, keď idem niekde slúžiť, najprv to konzultujem s Nikou, kde je to možné, snažíme sa cestovať spolu. Snažíme sa aspoň jeden víkend v mesiaci mať voľný a ísť si niekam oddýchnuť, navštíviť širšiu rodinu a tak… V budúcnosti chceme tiež deti viesť tak, aby sme slúžili spolu. Keď som spomenul evanjelistu Filipa o jeho dcérach, je v Božom slove poznámka, že oni zase slúžili prorockým darom. Toto je aj moja túžba (a modlitba), aby aj naše deti boli zapojené do služby s nami v tom obdarovaní, ktoré dal Boh im.
Príbeh tvojho obrátenia počulo už mnoho ľudí. Ako príbeh pokračuje? Čo v tvojom srdci a živote koná Boh dnes?
Čo sa týka charakteru a srdca: Boh vtedy, keď ma vyslobodil z drog a alkoholizmu, vyslobodil ma tiež z masturbácie a závislosti na pornografii. Toto urobil v jednom “balíku” v okamihu. To čo som ale roky “nedával”, kde som padal, boli nečisté sexuálne predstavy. Neboli to už nejaké zjavné skutky ako pred obrátením, ale vo svojej fantázii som mal niekedy riadny “svinčík”. V posledných mesiacoch (napriek tomu, že je leto, muži mi rozumejú) prežívam vnútornú čistotu. Nie je to, samozrejme, dokonalé, ale je to neporovnateľné. Ako som už spomenul, deti zase obrusujú moju cholerickosť a postupne ma celkovo zjemňujú.
Čo sa týka pomazania Duchom Svätým a mocou z Božej milosti, aj tu vidím rast. V poslednej dobe, keď niekde slúžim, často sa Duch Svätý začne dotýkať ľudí ešte skôr, ako sa začnem za nich osobne modliť. A Boh mi dáva obrovskú túžbu vidieť ľudí, dav ľudí, naplnených Duchom bez toho, aby sme na nich kládli ruky a modlili sa osobne. Ďalšia oblasť, kde ma Boh vedie, je uzdravovanie Božou mocou. Aj keď som mohol vidieť pár uzdravení, ktoré urobil Duch Svätý počas našej služby, zatiaľ v tejto oblasti nemám prielom. To čo ale dostávam do srdca, je túžba a očakávanie. Veľa ohľadom toho študujem, modlím sa, postím.
Ďalšia oblasť je dôvera v Božie zaopatrenie. Ja nie som služobník na plný úväzok,chodím do práce, mám robotnícky plat a Nika dostáva rodičovský príspevok. Takže to nie je veľa. V tom ale zažívame, že bez toho, aby sme spomenuli naše potreby (napr. keďže najazdím stovky kilometrov kvôli službe, dosť veľa penazí potrebujem aj na servis auta) rôzni ľudia nám vždy pošlú potrebné peniaze. Toto ma potom učí dôverovať Bohu aj v ďalších oblastiach.
Niekedy sa o kazateľoch hovorí, že vodu kážu, víno pijú. Darí sa ti žiť v plnosti to, čo ohlasuješ?
Ja osobne pijem radšej pivo ako víno :-). Ale samozrejme, rozumiem tomuto prísloviu a otázke. V prvom rade ja nekážem nejakú morálku alebo nejaký zákon. To bolo úlohou Starej zmluvy, tzv. “Mojžišových kazateľov”, ako to hovorí Písmo: “Mojžiš má totiž od dávnych pokolení v každom meste kazateľov po synagógach, kde ho každú sobotu čítajú.“ (Sk 15,21). Kazatelia Novej zmluvy sú ale povolaní k službe, ktorú výborne definuje apoštol sv. Pavol, ktorý hovorí: “…aby som dokončil svoj beh a službu, ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti." (Sk 20,24) a apoštol sv. Peter píše “…teraz zvestujú hlásatelia evanjelia v Duchu Svätom, zoslanom z neba, na čo túžia hľadieť aj anjeli.” (1 Pt 1,12). V Jánovom evanjeliu čítame: “Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.” (Jn 1,17). Týmito textami nechcem povedať, že Zákon (desatoro) už neplatí. Ježiš jasne povedal: “Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.” (Mt 5,17). To, čo hovorí Zákon (desatoro) a Proroci, je pravda. Pravda je vždy pravda a platí naďalej. Ale s Ježišom Kristom prišla tiež milosť “milosť a pravda” (Jn 1,17).
To, čo chcem povedať, je, že v tomto čase máme kázať evanjelium milosti (nielen morálku, ktorá vedie k odsúdeniu, ale milosť, odpustenie) a potrebujeme evanjelium kázať v Duchu Svätom, ako píše apoštol Peter. Pretože milosť nie je len to, že mi je odpustené, je to ďaleko viac. Milosť je tiež to, že mi je daná schopnosť víťaziť nad hriechom a zachovávať Božie výroky - mocou Ducha Svätého, ako je napísané: “Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich.” (Ez 36,27).
Takže to zhrniem: kážem evanjelium milosti, Ježišovu lásku a odpustenie, ktoré sa naplno zjavilo na kríži, kážem Jeho víťazstvo nad hriechom a smrťou, ktoré bolo zjavené Jeho zmŕtvychvstaním. Kážem zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý nás “krstí Duchom” (Mk 1,8), čo nielen ohlasujem, ale aj vidím, ako sa to deje. Toto je gro toho, čo kážem.
Zároveň sa tiež snažím kázať v pravde, čo znamená, že hriech nazvem hriechom, a tiež to znamená, že sa snažím byť pravdivý, neskrývať svoje slabosti, boje aj prehry. Funguje to totiž tak, že najprv musíme stáť v pravde a až tak na nás prichádza milosť a sila Ducha. Pán povedal apoštolovi Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila.” (2 Kor 12,9).
A či sa mi darí žiť v plnosti toho, čo ohlasujem? Úprimne musím vyznať, že v plnosti určite nie. Božie slovo nám predstavuje ideál, cieľ, kam máme ísť a kým sa máme stať. Potrebujeme kázať neriedené Božie slovo aj za cenu toho vnútorného napätia, že zatiaľ nie sme naplno v tom, o čom hovoríme. Úlohou kazateľa nie je znížiť Božie slovo na úroveň svojich skúseností a “levelu posvätenia”, ale dovoliť Božiemu slovu a Božiemu Duchu, aby nás zdvihol na Jeho úroveň. A to je proces. Ja zvyknem často hovoriť, že kážem v prvom rade pre seba samého :-)
Čo by si odkázal ľuďom, ktorí tiež usilovne pracujú na budovaní Božieho kráľovstva v našej krajine?
Zacitujem Božie slovo: “Moji milovaní bratia, buďte pevní, neochvejní, čoraz horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je daromná v Pánovi”(1 Kor 15,58).
Čo ďalšie ťa chytí za srdce?
Ver.sk. Je to vec srdca.