Slovo pre chlapov: nie si pupkom sveta

Martin Lojek 20.09.2022 3 minúty na prečítanie

      Minule som písal, že ak sa otvoríme Božej láske, prinesie to do nášho života nový zápal, nadšenie, akoby novú „šťavu“. Zároveň prežitie Jeho lásky v našom živote nám otvára emocionálny svet, z ktorého - ako muži - nemusíme mať obavy, že ohrozí náš status mužnosti. Psychológovia tvrdia, že celistvá osobnosť muža by mala disponovať aj archetypom milovníka. Jednoducho povedané, ak má byť muž vnímaný sebou alebo aj ostatnými ako zrelý muž, prejavovanie jeho citov  má byť jeho neoddeliteľnou súčasťou. Archetyp (t. j. prototyp správania sa) milovníka muža sa prejavuje ako básnik, hudobník, umelec, tanečník, romantik alebo aj ako rojko. Milovník sa za svoje potešenie a rozkoš neospravedlňuje. Je to plodivá časť v mužovi, ktorá vytvára niečo nové. Ak by sa „milovník“ vytratil zo spoločnosti, jednoducho by nám chýbala kultúra. Ak sa „milovník“ vytratí z rodiny, z domova sa stane chladné tvrdé miesto, z ktorého by všetci najradšej utiekli.

Adamovi je jasné, že je iba prachom zeme a že jeho hodnotu mu dáva Boh, nedáva si ju sám.

      V tomto seriály by som chcel predstaviť ďalšie biblické slovo opisujúce muža. Slovo „adam“ poznáme všetci, je odvodené od hebrejského slova „Adamáh“, čo znamená hlina a jeden z významov slova „adam“ označuje mužského jedinca, muža, ktorý je stvorený z hliny.  Tu nám biblia ukazuje, že ty ako muž nie si Bohom, nemôžeš robiť všetko, čo sa ti zažiada. Adamovi je jasné, že je iba prachom zeme a že jeho hodnotu mu dáva Boh, nedáva si ju sám. Ak si pamätáte na prvý obraz bojovníka, je to muž, ktorý je vášnivý v boji  a nepozná prekážky. Ale biblický bojovník - teda „gibbor“ - poslúcha svojho kráľa. Gibbor  nie je ten, ktorý by tu chcel byť šéfom, ale vykonáva príkazy kohosi vyššieho. A tu nastáva rozpor medzi bojovnosťou mnohých dnešných mužov  a bojovníkmi, akých chce z nás mať náš Boh. Dnes je medzi mladými mužmi veľmi populárne nemať rešpekt voči žiadnej autorite. Ježišovo „čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu,“ akoby vytrácalo svoju vážnosť.  Stalo sa moderným nebrať vážne žiadnu autoritu – ani Boha, ani spoločnosť. Mnohí muži, ktorých poznám, uznávajú iba jedinú autoritu, a to seba. Väčšina ich „prikázaní“ hovorí „ja, mne, moje“. Ostatné sa dá obísť a keď sa niekto snaží dodržať zákon, či už Boží alebo ústavný, ostatní sa mu vysmievajú, že nevie byť „šikovný“.

      Ak si muž myslí o sebe, že môže všetko, vidí sa ako vzor pre ostatných, „hrá sa na Boha“ - biblia hovorí, že dopadne veľmi zle.  Je to často muž, ktorý nechce radu staršieho a je spokojný vo svojom „dokonalom“ duchovnom živote. Veľa mladých mužov, „neprefackaných“ životom, si o sebe myslí, že sú najlepší, alebo to teda aspoň takto hrajú. Richard Rohr, ktorý študoval iniciácie do mužnosti v mnohých kultúrach hovorí, že každý mládenec, ktorý sa chcel stať mužom, musel prejsť bolesťou. Iniciácia do mužnosti mala za úlohu „skrotiť mu hrebienok“ a docieliť, aby chlapec pochopil, že nie je pupkom sveta. Tieto iniciácie z chlapcov spravili mužov potrebných pre spoločnosť.

      My, ako kresťania - sme taktiež iniciovaní do Božieho národa a Boh nám dáva prikázania, aby nám ukázali smer. Sú to prikázania, nie odporúčania! A Boh nám prikazuje robiť pokánie, aby sme sa videli v pravde, že sme iba prachom zeme. Ak si ako muži  skutočne uvedomíme, že on je tu Pánom a my mu budeme poslušní, v našom živote bude pokoj a náš život bude vyvážený. Boh to všetko už lepšie vymyslel. Chlapi, počúvajme jeho hlas a robme to, čo nám On hovorí. Stojí to za to!