Symfónia hanby

Emily Wilson 18.05.2023 4 minúty na prečítanie

     Ženy mi zvyknú zveriť aj svoje tajomstvá. Je to prirodzená súčasť mojej práce – zdieľajú so mnou veci, o ktorých majú pocit, že sa s nimi nemôžu podeliť s ostatnými. Predpokladám, že to robia preto, lebo cítia, že mi môžu dôverovať. Som človek zvonka a nepoznám ich, ich rodinu, priateľov, priateľa, manžela alebo vôbec ich život. Je ľahšie zdieľať svoje tajomstvá s niekým, kto nie je dôležitou súčasťou vášho života.

     Tajomstvá nás dokážu uzamknúť v dome nesmierneho zúfalstva a samoty, pokiaľ im dáme moc. Tajomstvá držané v temnote držia v temnote naše srdcia. Nosiť si so sebou tajomstvá je ako nosiť so sebou vrece tehál – človek sa týmto spôsobom nedokáže cítiť slobodne. 

Keď sa necítime slobodne, nedokážeme prežívať život v plnosti

     Keď mi do e-mailovej schránky prichádzajú tajomstvá z celého sveta, premýšľam o tom, prečo, ako, z akého dôvodu sa ľudia zatvárajú do týchto temných domov.  Odpoveďou je vždy hanba. Zistila som, že hanba je diabolská hudba. Je to strašný, škaredý zvuk, ktorý ten zlý vysiela do našich sŕdc. Pre zlého je to ako symfónia – vydáva ju za dobrú a pravdivú a presviedča nás, že to je to, čo chceme počuť. Že niet inej piesne, ktorú by sme mohli počúvať.

     Je to náš nepriateľ, kto nám našepkáva, že máme držať tajomstvá, hanbu a bolesť pod zámkom, že máme zostať spútaní reťazami, ktoré zväzujú naše ruky i srdcia. Je to nepriateľ, ktorý nás presviedča, že by sme nemali zaťažovať druhých, že by sme to mali zvládnuť sami, že nikto nemá čas nás počúvať, že by sme všetko zničili, ak by sme sa niekomu zdôverili. Je to nepriateľ, ktorý zveličuje našu hanbu a spôsobuje, že preniká do mnohých oblastí nášho života. Je to jedine on, ktorý sa nás snaží presvedčiť, aby sme uverili tej odpudzujúcej nepravdivej vete: Som. sám.

     Symfónia hanby... Čím viac ju počúvate, tým je hlučnejšia. Čím viac ju počúvate, tým menej počujete pieseň, ktorú vám chce spievať Otec – pieseň pravdy, dobra a lásky, ktorá tečie ako rieka a nemá začiatku ani konca. Je to pieseň hrajúca v hĺbke každej duše, pieseň, ktorá vám pripomína, že ste boli stvorení ako dieťa svetla.

     Boh, ktorého poznám, spieva túto melódiu svetla do tmy. Boh celého vesmíru oslobodzuje zajatých. Boh, ktorého poznám, uzdravuje, premieňa a búra domčeky hanby, ktoré si staviame.  Musíme mu to však dovoliť.

  Práve vo svetle Božej tváre nachádzame uzdravenie, práve vo svetle zisťujeme, že nie sme sami. Oslobodenie si však vyžaduje neuveriteľnú zraniteľnosť, a to voči Bohu i voči sebe samému. Zraniteľnosť a odovzdanosť sú základnými kľúčmi k oslobodeniu sa od tajomstiev a hanby. Musíme sa odovzdať Božej láske a milosrdenstvu a dovoliť mu, aby svojou mocou premenil hanbu na slobodu. Ak to však prežívate podobne ako ja, zraniteľnosť a odovzdanosť nie sú príjemné a väčšinou so sebou prinášajú aj bolesť.

     Máme azda prežívať bolesť, aby sme sa dostali ku kráse? K vzkrieseniu sme sa tiež dostali len skrze kríž.

     Zmŕtvychvstanie zlomilo reťaze, ktoré nás zväzujú, a Boh vždy ponúka cestu von z temnoty. Zjavuje nám svoju tvár vo verných priateľoch, rodine, manželoch a manželkách, lekároch, odborníkoch, poradcoch, ktorým môžeme otvoriť svoje srdcia a zdieľať s nimi svoju bolesť a bremená. Možno práve nesiete ťažké bremeno, ťažkú hanbu, tajomstvá, ktoré ste uzamkli v pivnici svojho srdca. Stvoriteľ celého sveta, ktorý vás tak dôverne pozná, však túži po tom, aby ste mu to všetko odovzdali.

     Boh od nás žiada len veci, ktoré nás priblížia k plnosti toho, kým nás povolal byť.

     Dovoľte mu, aby vašej duši spieval melódiu hlasnejšiu ako symfónia hanby.

     Otvorte sa mu, prijmite uzdravenie, ktoré prichádza s počúvaním tejto melódie a nechajte ju preniknúť do hĺbky svojej duše.  

     Hanba je väzenie.

Vzkriesenie už odomklo dvere vašej cely.

 "Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo."

(Izaiáš 9, 1)

Článok v origináli si môžete prečítať tu: https://emilywilsonministries.com/blog/2017/2/2/the-symphony-of-shame