Taliansky Brad Pitt alebo katolícky svätec

Mária Špesová 29.07.2022 4 minúty na prečítanie

     Na fotke pred vysokým alpským štítom, opierajúc sa o turistickú palicu, pózuje mladý muž. Má husté čierne vlasy vyčesané nahor, oči tmavé a hlboko vsadené a ramená široké. Okolo neho sú skaly a sneh, ale on má na sebe len ľahkú košeľu. Jedna z prvých vecí, čo vám napadne, je, že ide o titulnú fotku článku o akomsi novoobjavenom talentovanom hercovi. No na fotke je zobrazený mladý 23-ročný muž, ktorému Katolícka cirkev prisúdila titul blahoslavený. Jeho meno je Pier Giorgio Frassati a v ústach má fajku. Je zaujímavé, že Katolícka cirkev dáva Piera Giorgia za príklad všetkým mladým ľuďom. V tomto kontexte musí asi každý rodič mladého puberťáka prevrátiť očami. Pier Giorgio totiž s fajčením začal už vo svojich 15tich rokoch. 

Pier Giorgiova skutočná slabosť

     Pierovou pravou slabosťou však nebola fajka, ale chudobní. On sám sa narodil do bohatej rodiny, preto sa často stávalo, že im na dvere klopali chudobní s prosbou o pomoc. Keď raz našiel pri dverách núdzneho človeka, potajomky mu rýchlo podaroval to, čo mal práve po ruke, a vyprevadil ho so slovami: “A teraz zaklopte ešte raz a aj moja matka vám niečo dá.” A utiekol preč.

Ako malý chlapec často navštevoval svoju babku. Tá bola k svojim vnúčatám veľmi štedrá. Nevedela odmietnuť žiadnu ich prosbu a Pier Giorgio to vedel využiť. Neváhal babku prosiť aj o peniaze. No cestou domov ich všetky minul tak, že ich rozdal chudobným, ktorých stretol. Domov sa vždy vrátil s prázdnymi rukami. 

Keď bol Pier o trošku starší a dlhé hodiny sa učieval vo svojej izbe, chyžná ho nechcela vyrušovať, preto každého žobráka posielala preč. Keď sa to dozvedel, rozrušilo ho to a musela mu sľúbiť, že mu oznámi každú takúto návštevu. Naozaj nikdy nikoho nenechal odísť s tým, že by mu niečo nepodaroval.

Slobodný dávať

     Častokrát sa prichytím pri tom, že chudobným na ulici odmietam dať peniaze práve kvôli nepríjemnému pocitu, že tie peniaze aj tak len preflákajú. No keď som čítala Pier Giorgiov životopis, oslovil ma v ňom jeden príbeh, ktorý zmenil tento môj postoj.

Našli sa aj ľudia, ktorí jeho veľkorysosť a štedrosť vedeli zneužiť. Jedným z nich bol aj jeho spolužiak z vysokej školy. Medzi rečou mu spomenul, že nemá financie na zaplatenie školného a internátu. Pier Giorgio nezaváhal a požičal mu 1000 lír s tým, že mu ich vráti, keď ich bude mať. Po nejakom čase bolo spolužiaka vidno bezstarostne sa zabávať v pekných nových šatách a v dobrej spoločnosti. Pier Giorgio svojich 1000 lír nikdy nedostal späť. No bol od toho slobodný. Vieme to preto, lebo svojmu blízkemu priateľovi túto situáciu s úsmevom okomentoval: “Aha, pozri sa, ako si to niekto vie užívať za mojich tisíc lír.” A viac sa k tejto téme nevracal.

Pochopila som, že pre Piera bolo oveľa väčšou hodnotou darovať peniaze núdznym, ako kontrolovať, či dané prostriedky splnili svoju úlohu a či boli využité najefektívnejšie, ako sa dalo. To väčšinou trápi nás - kde by nami darovaných 10 € prinieslo ten najväčší možný úžitok. Pier Giorgio nás ale učí niečomu inému. Hľadí na toho človeka, ktorého mu Boh poslal práve v tú chvíľu do cesty. Neobzerá sa a nehľadá, kde by jeho financie priniesli najväčší efekt. Spolu s darom totiž dáva chudobnému aj niečo iné, niečo silno evanjelizačné, to, čo sa dotýka samotného srdca - lásku. Podať niekomu dar z lásky bolo pre neho oveľa väčšou hodnotou ako to, či tie peniaze človek použije na dobré alebo zlé. Bol ochotný podstúpiť aj toto riziko.

Pier Giorgio, prihováraj sa za nás v nebi a vyprosuj nám takú odvahu a slobodu v srdci, akú si mal ty, keď išlo o pomoc chudobnému a núdznemu.