Ten, ktorý koná

Mirka Kmeťová 06.02.2020 3 minúty na prečítanie

Verím, že vo svojom živote na veľa vecí čakáme. Často. Od autobusu... Povýšenia... Až ku naplneniu prisľúbení, ktoré sme dostali. Je to čosi ako náš poklad. Vzácny. Niečo, čo nám Boh prisľúbil a my s túžbou očakávame, kedy sa tieto slová naplnia. Čakáme a očakávame... Ale občas sa naše očakávanie pretiahne a naše srdce chorľavie (Prís 13,12). Nakazí sa smútkom, obavami, sklamaním. A začína nadobúdať presvedčenie, že Boh nekoná. Lebo nevidíme to, že by konal. Akoby sa kdesi stratil. Prehovoril a zmizol.

Tak podobne prehovoril aj ku kráľovi Nabuchodonozorovi v knihe proroka Daniela. Kráľ mal sen. Videl obrovskú sochu, preveľmi blýskavú. Socha mala hlavu z rýdzeho zlata, prsia a ramená zo striebra, brucho a stehná z bronzu, stehná zo železa, nohy sčasti zo železa a sčasti z pálenej hliny. Zrazu sa odtrhla zvrchu skala, ale nie ľudskou rukou, udrela do sochy, do jej nôh zo železa a z pálenej hliny a rozdrúzgala ich. Potom sa rozdrúzgali železo, pálená hlina, bronz, striebro a zlato. Odvial ich vietor ako plevu v lete na humne, takže nezostalo po nich stopy. Ale skala, ktorá udrela do sochy, narástla vo veľký vrch a  zaplnila zem.

Sen, ktorému vonkoncom nerozumel. Prorok Daniel mu ho však vyložil: "Ó, kráľ, kráľ kráľov! Tebe dal Boh Nebies kráľovstvo, vládu, moc a slávu. Do tvojich rúk vložil ľudí, divú zver a nebeské vtáctvo, kdekoľvek bývajú, a urobil ťa zvrchovaným vládcom nad tým všetkým. Ty si tá hlava zo zlata..." (porov. Dan 2, 31-45) Danielov výklad pokračuje ďalej, ale mám pocit, že v tomto bode kráľ prestal počúvať. Aspoň mi to tak príde, keď sa pozrieme ďalej na jeho konanie - dal urobiť zlatú sochu (Dan 3, 1).

Akoby si kráľ povedal: "Jasné, presne viem, o čom hovoríš, čo máš na mysli..." A utekal konať. Len... tak nejak po svojom.

Nie sme niekedy aj my takí? Príliš proaktívni? Boh začne hovoriť a my máme pocit, že presne vieme, čo tým myslí, a tak to uchopíme a vykročíme skôr, ako dorozpráva... Konáme, ale tak nejak po svojom. Veci nevyjdú a sme sklamaní, )že Boh na nás zabudol. Nekonal...

Otázkou však je... Naozaj Boh nekoná?... Alebo len nekoná tak, ako sme si my mysleli, že bude?

Kráľov príbeh totiž neostal ukončený v bode, kedy postavil zlatú sochu a chcel, aby sa jej každý klaňal. Asi v nadšení čakal, že to celé bude majestátne a skvostné... A popravde, nečudujem sa mu...

Boh Nabuchodonozora previedol ťažkými skúškami, až sa dostávame ku koncu príbehu... Kedy Nabuchodonozor zdvihol svoje oči k nebu oslavujúc Najvyššieho, chváliac a velebiac Večne živého. Z jeho srdca znie nádherný chválospev Bohu Najvyššiemu, Kráľovi kráľov... A vtedy sa napĺňa to, čo bolo prisľúbené... Vtedy Nabuchodonozorova veľkosť ešte vzrástla... A on chválil, velebil a oslavoval Kráľa Nebies...

Vtedy sa Nabuchodonozor pokoril pred Bohom, lebo nešlo o jeho jas,  Ale o Božiu slávu. Tak aj v tom, čo nám je prisľúbené, to, ako Boh chce konať v našom živote, s naším životom, ako si nás chce používať... Nejde o to, ako sa zaskvieme, aké to bude krásne... Ale ako sa On oslávi... Ako budeme môcť chváliť Jeho meno... Ako bude On vyvýšený...

A my budeme len v tichom úžase môcť kľačať pred ním a v bázni chváliť to, aký je... A ako koná... Áno, cesta do tohoto bodu je náročná... A možno prejdeme mnohými odbočkami, párkrát sa stratíme a miestami zablúdime... Ale stojí to za to... Lebo to, ako to On celé zrealizuje, by sme my ani zďaleka nevymysleli... Lebo v cieli, v bode naplnenia prisľúbenia sa budeme môcť obzrieť a s najväčšou úprimnosťou povedať: "Bože, ďakujem ti, že si konal podľa seba... a nie tak, ako som ja chcel. Lebo tvoje cesty sú tie najlepšie." :)