Umenie púšťať...

Alexandra Tinková 20.06.2024 5 minút na prečítanie

       Dnes sa mi stala úžasná vec. Podarilo sa mi zobudiť sa skôr, a vtedy zvyknem využiť niekoľko vzácnych minút a pustiť si ešte v perinách, do čerstvo sa zobúdzajúceho srdca a zmyslov niečo výživné, pomazané. Pôvodne som klikla na youtube na niečo celkom iné, no duch ma normálne dvakrát upozornil, že chce, aby som počúvala toto! Naladil mi video Testimony of Letting Go – doslova - „Svedectvo o tom, ako nechať ísť“. Svedectvo človeka, ktorý bol kedysi vážne chorý. Nechcel sa vzdávať a tak sa „pustil do práce“ na svojom uzdravení. Robil všetko správne. Prehlasoval. Toľkokrát, koľko bolo treba. Robil si zoznamy uzdravujúcich veršov. Nechal na seba klásť ruky. Chodil na konferencie. Dbal na to, aby nevynechal žiadny dôležitý krok. Študoval. Chcel. Makal... Až sa jeho stav zhoršil natoľko, že už nevládal. Nevládal nič. Bol zúfalý, ubolený, slabý, zdrvený, sklamaný.

...chce byť Bohom v našich životoch

    Vo svojej fyzickej aj duševnej bolesti v tomto stave uprostred noci v posteli jednoducho začal volať na Boha. Nebolo v tom nič múdre, silné, ani plánované. Nič z toho x-bodového správneho postupu uzdravenia, ktorý celé roky aplikoval. Skrátka sa vzdal a bezmocne volal. Na svojho Stvoriteľa, na svojho Otca. A On sa mu ozval. Hneď vtedy, v noci, v posteli. Pretože On taký jednoducho je... Povedal mu, že áno, môže Mu hneď teraz všetko odovzdať. Strachy, bolesť, pochybnosti, či robí veci správne. Únavu a sklamanie. Útrpné snaženie. Že On na to čaká. Kým jeho dieťa príde za ním, odovzdá sa mu a spoľahne sa na Jeho pomoc. Že čakal veľmi na to, kým on – Jeremiah uverí, že nie je na všetko sám. Že sa môže obrátiť na živého a osobného Boha, ktorý pozná jeho trápenie, bolesť a beznádej.

      A povedal mu ešte viac. Že nechce nič viac a nič menej ako mať so svojím milovaným synom vzťah. V takomto odovzdaní. V dôvere. V slabosti. Normálny vzťah. Osobný. Príď a povedz mi, čo ťa bolí. Čo ťa dnes čaká, čo prežívaš. Príď a maj na mňa otázky. Príď aj s hnevom. Aj so sklamaním. Ako inak sa chceš pohnúť, keď to chceš predo mnou skryť?! Príď a spoznávaj ma! Alebo len tak seď. V mojej prítomnosti. Vnímaj, aký som. Moja láska. Moja nekonečná dobrota. Moje „áno“. Môj dotyk, hlas. Zvykaj si. Že som stále tam. Stále rovnaký. A chcem prevziať tvoju agendu. Tvoj náklad. Ako inak si si predstavoval to – zomrieť sebe a žiť pre mňa?... Jeremiah uprostred tej noci zažil neskutočný nadprirodzený pokoj. V tej chvíli nielen vedel, že je uzdravený. Vedel tiež, že vzťah, takýto osobný intímny obyčajný vzťah s Otcom vedie ku všetkým ďalším odpovediam v jeho živote. Že toto je zomrieť, odovzdať sa. Splynúť so svojím Stvoriteľom. Byť s Ním.

     Naozaj. Veriť, že načúva naše slová, vzdychy, prosby, túžby. Že má pre ne plán. Pre nás plán. Že chce byť Bohom v našich životoch! Nie nejakým nevrlým kontrolórom, ktorý sedí kdesi ďaleko, v sklenenej búdke, netečný, nevšímavý, obrátený chrbtom, čakajúc, kým my splníme 12-bodový program – všetko správne – a donesieme Mu ho ukázať. A On naveľa-naveľa prikývne, a my potom bežíme zasa za nejakou úlohou, ďaleko od neho, sami, a opäť mu prinesieme výsledky, splnené, odfajknuté, skontrolované.... Takto si možno mnohí predstavujeme Boha, pretože to poznáme z pozemského života. Pozemskú lásku, pozemské otcovstvo, pozemské vzťahy. Pretože sme nezažili úplné prijatie, dôveru, bezpečie, ochranu, lásku, podporu. Je normálne prenášať si na Boha to, čo poznáme.

     Ale práve preto nás Boh volá do blízkeho vzťahu s Ním. Najosobnejšieho, aký môže byť. Do celkom inej lásky, akú pozná svet. Z ktorej všetko vyrastie. V ktorom nám chce dať poznať svoj pohľad na nás. Svoje zámery s nami. Alebo len tak nás v zlých chvíľach upokojiť, rozradostiť, posilniť.

Moment „totálneho dcérovstva"

     Mňa nesmierne upokojilo samotné počúvanie tohto svedectva. Veľmi sa ma dotklo a okamžite som letela do náručia Boha, svojho Ocka. Ešte predtým, než som Mu všetko vyrozprávala, odovzdala a odhalila, čo ma ťažilo, čo mi bolo ľúto, čomu som nerozumela, vyjavil sa mi nachvíľu kratučký obraz spred pár rokov. Bol to nádherný slnečný deň, keď som konečne nabrala odvahu zrušiť jednu spoluprácu, ktorá ma nesmierne ťažila a robila šarapatu v živote. Nevedela som sa k tomu dlhšie odhodlať, lebo som si robila výčitky: „Môžeš si dovoliť niečomu povedať nie? Kto si ty? A čo bude ďalej, čo si myslíš?...“ Naveľa-naveľa som to urobila. A vo chvíli, keď zo mňa spadla tá reťaz, a ja som sa Boha ticho pýtala – „Bože, dobre, a čo teraz?“ zavolali na mňa decká zo sídliska, aby som si do toho krásneho jarného dňa išla s nimi zahrať futbal. Doslova som vnímala, ako mi duch hovorí – „áno, choď, teš sa, nestrachuj sa, cíť vietor vo vlasoch, smej sa, ponamáhaj svaly, unav sa, zabav sa...“

     A dnes, keď som počúvala to skvelé „svedectvo o tom, ako veci nechať ísť“, som zachytila všetkými zmyslami presne ten pocit, ktorý som cítila aj vtedy, ako ma Boh posielal zahrať si futbal s deckami. Ten moment slobody, úľavy, radosti, bezpečia. Moment „totálneho dcérovstva.“ Keď viem, ku komu patrím. K tvorcovi vesmíru a hviezd. Ktorý ma nikdy neopustí. A vždy mi ukazuje cestu. Na ktorej nikdy nie som sama. Naopak, chce, aby sme Mu veci odovzdávali. Chce doslova, aby sme Mu niekedy uhli z cesty s naším lopotením, vŕšením výkonov, snahou, kontrolou... Aby On mohol byť Bohom v našich životoch. Aby sme skrátka vedeli, že aj keď na to vonkajšie okolnosti a skúsenosti sveta možno práve neukazujú, my môžeme aj vtedy obuť tenisky, vybehnúť pod dom na ihrisko, naháňať loptu, cítiť vietor vo vlasoch, slnko na tvári, radosť v srdci a slobodu v duši. Lebo vieme, koho sme...