"Veď len počkajte..."

Emily Wilson 09.03.2023 5 minút na prečítanie

Je príliš mladá na to, aby si uvedomila, čo ju čaká.

       Tak znie jeden z komentárov k môjmu nedávnemu videu o kráse sviatostného manželstva.

       Nateraz obídem problém povýšenosti, ktorému často musia čeliť šťastní novomanželia a čerstvé mamičky. O tom napíšem inokedy.

       Každý z nás má iné skúsenosti s manželstvom. Životné skúsenosti každého z nás nadobúdajú rôzne farby a tvary, no všimla som si, že šťastní novomanželia sa až príliš často stretávajú s jednou vetou…

„ Veď len počkajte.“

        Veď len počkajte, raz uvidíte, čo vás čaká, a aké to bude jedného dňa náročné. A to si myslíte, že ste sa už v živote dokázali vysporiadať s ťažkými vecami. VEĎ. LEN. POČKAJTE.

         Nie som otrávená z komentára danej ženy, ani som sa neurazila. Som totiž úplne otvorená tomu, aby si ľudia hovorili, čo len chcú, o mne a mojom pohľade na čokoľvek. Obsah, ktorý tvorím, je totiž verejný. Považujem však za zaujímavé, že mnohí si myslia, že nízky vek súvisí s naivitou alebo že nadšenie a radosť sú znakom naivity, najmä v oblasti manželstva.

       Na tomto svete niet človeka, ktorý by dokonale poznal skúsenosť iného človeka s manželstvom. Keď som bola malá, chodievali sme na rodinné výlety za starými rodičmi do Philadelphie. Videla som, ako sa moja stará mama starala o môjho veľmi chorého starého otca, pripútaného na invalidný vozík a celkom závislého od jej lásky a starostlivosti. Moji rodičia sú zosobášení už viac ako 31 rokov a sú príkladom ohromujúcej bezpodmienečnej lásky, ktorá ich preniesla cez výšiny i ťažké pády.  

 Je príliš mladá na to, aby vedela, čo príde.

       Bola som dosť mladá, keď som videla, čo môže prísť. Keď som mala 12 rokov, mojej mame diagnostikovali rakovinu. Bolo to veľmi, veľmi náročné obdobie pre našu rodinu... A ja, malé dievčatko, som sledovala, ako sa manželský sľub „v zdraví i v chorobe“ odohráva v reálnom živote – tým najviac srdcervúcim, konkrétnym a krásnym spôsobom – priamo pred mojimi očami. Bola som svedkom trpezlivosti. Bola som svedkom starostlivosti a utrpenia. Zažila som strach zo straty svojej mamy a sledovala som, ako môj otec plní svoj manželský sľub. Bola som svedkom toho, čo znamená chodiť a dýchať a žiť vo vernosti manželskej prísahe a to posledných 27 rokov svojho života vďaka manželstvu mojich rodičov.

 Je neuveriteľné, čo všetko sa môžete naučiť, keď budete pozorovať druhých.    

      Pozorovala som priateľov a známych, ako bojujú s vážnymi chorobami, neverou, závislosťou a mnohými inými vecami vo svojich manželstvách. Sledovala som, ako čelia problémom, o ktorých by im tento svet povedal, že sú legitímnym dôvodom na rozchod, rozvod a rozdelenie. Videla som aj to, ako sa zapreli a zostali spolu. Vďaka nim som sa naučila, ako vyzerá skutočné odhodlanie, ktoré sa životnými búrkami len posilňuje.

      Pevne (a možno nekonvenčne) verím, že ak by manželstvo bolo naozaj takou nočnou morou, manželské páry by sa nezúčastňovali svadieb. Myslím si, že keby bolo manželstvo také hrozné,  iní manželia by sa počas sobáša postavili a kričali by „NEROBTE TO,  ROBÍTE OBROVSKÚ CHYBU!“ Rozhodne by nedovolili, aby si tým istým prechádzali ľudia, na ktorých im záleží. Manželské páry však na svadby chodia. Páry, ktoré sú zosobášené 20, 30, 40 či 50 rokov, sa zúčastňujú svadieb. A to všetci už zistili, čo ich v manželstve čaká. Ani jeden z nich sa však nepostaví a nesnaží sa ostatných zastaviť. Na našu svadbu prišlo veľa manželských párov, či už rodina alebo priatelia, ktorí boli zosobášení 5 či 10 rokov, a, samozrejme, naši rodičia, ktorí sú v manželstve už viac ako 30 rokov. A to, čo som vtedy videla, bol malý domček na pláži, ktorý sa rozsvietil počas chladnej decembrovej noci, plný stoviek úžasných priateľov a mnohých manželských párov, ktoré sa na seba usmievali, na tanečnom parkete sa vždy držali blízko seba a radostne si hľadeli do očí.

       Nebola som príliš mladá, keď som pozorovala páry, ktoré boli v tú noc s nami. Títo manželia si vo vzťahu siahli na dno svojich síl, keď sa veci skomplikovali a na základe svojho manželského sľubu sa rozhodli, že sa zaprú a spolu to zvládnu. Pozorovala som páry, ktoré oplývajú bohatou a hlbokou láskou, zdieľajú spolu tajomstvá, ktoré poznajú len oni, a sú to len oni dvaja, ktorí vedia o každom kroku svojho manželstva, o každom rozhovore, o každom momente plnom lásky a smiechu, ktorý spolu zažili.

       Musím sa toho ešte veľa naučiť o svojom manželovi a o manželstve, ale už som videla širokú  škálu toho, čo nás možno spolu čaká. Len Boh vie, čo nás skutočne čaká, no ja si hlboko uvedomujem, že život môže byť neuveriteľne ťažký a že s Daniëlom zažijeme obrovské ťažkosti. Neznamená to však, že zabijem svoje dni počúvaním tých, ktorí mi hovoria, aby som len čakala na tie ťažké časy. 

    Očakávanie zlých časov, keď práve zažívate tie dobré, nie je pre nikoho užitočným ani šťastným spôsobom ako žiť.

       Možno ľudia, ktorí sú nadšení z manželstva, nie sú nevyhnutne naivní... Možno videli aj to najhoršie a sú vďační, že majú osobu, ktorá bude pri nich stáť, ak sa v ich živote stane hoci aj to najhoršie. Niekto to môže nazvať naivitou. Ja tomu hovorím voľba. Je to voľba stavať na pevných základoch, a nie na piesku, aby aj vtedy, keď dni, mesiace a roky nie sú vôbec radostné, šťastné alebo zábavné, našou oporou a jadrom nášho vzťahu bola viera a Ježiš Kristus, Spasiteľ sveta, ktorý nás nevolá k ľahkým veciam, ale ku krásnym, ktoré si často vyžadujú očisťovanie.

Článok v origináli môžete nájsť tu: https://emilywilsonministries.com/blog/2017/5/4/just-you-wait.