Veľkonočná romanca

Michaela Karabinošová 26.04.2022 6 minút na prečítanie

Zatvorím oči a premýšľam o posledných mesiacoch. Neuveriteľné je na popísanie reality nedostačujúce slovo. Nikdy som si nemyslela, že sa mi niečo takéto stane. Chcem tým povedať, že je jasné, že som po tom túžila, dokonca bytostne. To prázdno miestami až fyzicky bolelo. Ale nikdy som sa neodvážila dúfať, že by sa to naozaj stalo.

               Aj teraz sa smejem, keď o tom hovorím. Keď o ňom hovorím. Áno, je to tak, vstúpil mi do života muž. Nie, ani „muž“ ho nedokáže poriadne vystihnúť, ale bude to musieť nateraz stačiť. Ja viem, ono to vyznie ako strašné klišé, ale on je proste skvelý. Dokonalý. Takého ako on som ešte nestretla a tak trochu tuším, že už ani nestretnem.

               Chápete to? On sa proste vkuse cielene snaží ma presvedčiť o tom, že ma miluje! Tých kvetov, čo vraj kvitnú len kvôli mne, mi už priniesol nespočetne. Niekedy ma ráno zobudí, ešte kým je tma a v objatí, spolu, so šálkou voňavej kávy čakáme na východ slnka. Rozpráva mi pritom neuveriteľné príbehy zo svojho života o všetkých tých víťazstvách svetla nad tmou, čo už zažil.

               Cítim sa pri ňom dokonale výnimočná a obyčajná zároveň. Až začínam mať pocit, že pohľad jeho očí stačí a ja navždy uverím, že som hodná milovania. Ach, tie oči! Je v nich celý oceán. Svet. Vesmír. A ešte viac! Niekedy sa mi zdá, že menia farbu podľa prostredia, ale potom žmurknem a sú opäť tmavé. Ako tá moja káva. Teplé, pohodlné, voňavé. Sem-tam možno trochu horké či kyslé, ako život sám, no vždy nakoniec hrejú tak nejako zvnútra. Moje vnútro si vždy nacvičuje gymnastiku, keď sa nimi na mňa zahľadí a do čela mu padne tmavá kučera. Nezáleží na tom, či som vtedy v pyžame a s mastnými vlasmi, zrazu sa cítim ako koruna tvorstva. Ako jeho vyvolená.

               Už som spomínala, že vraj miluje so mnou tancovať? Priznávam, vždy som o niekom takom snívala, ale tento tu akoby poznal všetky moje myšlienky a najtajnejšie túžby. Presne vie, kedy vo mne ktorá hudba rozihrá vnútro, chytí ma za ruky, pritiahne bližšie a už sa len smejeme a zabúdame na svet okolo. Hovorí, že by som to mala robiť častejšie: tancovať s ním životom. Myslím, že má pravdu.

               Po tvári mi začali stekať slzy, keď som si spomenula na ten piatok v kostole. Pohľad upretý na čerstvo odhalený kríž, mala som pocit, že sa podo mnou otvorila podlaha a ja som sa začala prepadávať niekde poriadne hlboko. Zrazu to kliklo, prepojilo sa. Moja vášnivo láskavá romanca uplynulých dní a moja náboženská skúsenosť. Ten muž na kríži nebol len taký hocijaký Spasiteľ z príbehov môjho detstva a formálnej viery našej krajiny. Ten muž na kríži bol môj milujúci tanečník, vášnivý romantik, neodolateľná a neuveriteľná láska môjho života! Na kríži. Utrápená hroznou smrťou plnou bolesti a mučenia.

„Ako baránok nemý znášal si bičovanie,

aby mi Tvoje rany priniesli uzdravenie.

Aby si zmyl moju hanbu, nechal si sa ponížiť.

Zavrhnutý ľuďmi, nahý, zomrel si na kríži.“

               Hanba. Miešala sa vo mne s bolesťou a neskutočnou ľútosťou. Toto som nikdy nechcela. Premohol ma paralyzujúci strach. Už som viac neverila, že som korunou tvorstva, tanečnicou hodnou milovania. Cítila som vinu a poníženie, neschopnosť zaslúžiť si toľkú obetu, či ešte lepšie: neschopnosť jej predísť. Lebo jedno som vedela s absolútnou istotou: ani s vypätím všetkých svojich síl by som nedokázala byť dostatočne dobrou a dokonalou na to, aby sa môj milovník kvôli mne nemusel obetovať.

               V tej chvíli som si želala radšej nikdy neexistovať. Bola som si istá, že tak ako donedávna na mne ľudia na ulici dokázali vidieť radosť milostného príbehu, teraz mi z tváre tí istí ľudia mohli čítať len vinu.

               Asi o dva dni neskôr ma opäť zobudil pred svitaním. Nedokázala som sa mu ani pozrieť do očí, hoci on sa ku mne znovu správal s toľkou nehou. Pýtala som sa ho aký to má zmysel ďalej sa stretávať, keď si kvôli mne musel toľko vytrpieť. A čo je ešte horšie, nedokážem zabrániť tomu, že by som mu mohla opäť ublížiť.

               Ale on trval na svojom, vraj mi chce niečo ukázať, niečo dôležité musím pochopiť, vraj tomu príbehu ešte nie je koniec. Súhlasila som. Nedokázala som odolať ďalším vzácnym chvíľam s ním.

               Zobral ma do záhrady. Prechádzali sme sa v tichu a studená rosa mi chladila chodidlá. Začalo svitať. Prešli sme na chodníček a ja som bola vďačná za kamienky, ktoré ma tlačili do nôh. Dovoľovali mi na pár sekúnd premýšľať o niečom inom. Zhlboka som vdýchla čerstvý ranný vzduch a rozhodla sa, že sa ho nebudem pýtať, kam ideme. Ešte stále som sa naňho nedokázala ani pozrieť.

               „Sme tu,“ povedal a zastavil sa. Rozhliadla som sa dookola a ničomu nerozumela. Čakala som prázdnu jaskynnú hrobku a veľký kameň, veď viete. Spiacich vojakov, bežiacich apoštolov a nekonečne milujúcu Magdalénu. Akokoľvek vzdialený mi ten príbeh prišiel, vedela som, že takto to malo pokračovať.

               Namiesto toho sme stáli na čistinke, v strede strom, prebúdzajúci sa vtáci začali spievať. A vtedy som si ju všimla. Pod stromom stála žena. S niekým sa rozprávala, no nepočula som ju dobre a nevidela som jej do tváre. Aj napriek tomu ma ohromila. Bola taká krásna! Nie žeby bola dokonalá, ten dojem som nemala, no aj vo svojich najsebavedomejších a najvyrovnanejších okamihoch som sa cítila len čiastočne taká krásna a šťastná ako bola ona. Nevedela som, odkiaľ to viem, bolo to jednoducho tak.

               Zrazu sa váhavo načiahla do koruny stromu a vzápätí rýchlo stiahla ruku, akoby ju niečo popálilo. Všetko stmavlo, hrmelo, svet sa okolo mňa začal točiť. Rozfúkal sa studený vietor a ovzduším sa niesol hrôzostrašný smiech. Žena kričala úzkosťou a ľútosťou. Všade mi nabehli zimomriavky a chcelo sa mi kričať s ňou.

               Môj milovník zrazu vybehol smerom k nej. Cestou sa stalo niečo zvláštne. Akoby menil formu. V jednej chvíli sa zastavil, prehol sa od bolesti a ja som s hrôzou vykríkla, keď som uvidela rany na jeho tele. Bolesť a výčitky by ma boli asi navždy paralyzovali a ja by som už navždy kričala so ženou pod stromom, keby to nebolo pokračovalo.

               Celé telo mu prežiarilo svetlo prijasné pre moje oči. Keď som opäť bola schopná vidieť, stál už pod stromom, v žiarivej zbroji, a bojoval s nepriateľom, ktorého som nedokázala pohľadom zachytiť.

               Neviem ako dlho to trvalo, zdalo sa, že iba okamih a celú večnosť zároveň.

               V jednom momente opäť zahrmelo a zvuky boja vymenil hrôzostrašný výkrik. Pri tom zvuku sa triasla celá zem a moje srdce naplnila skľučujúca hrôza.

               Milovník sa zahnal, zažiaril svetlom takým silným, že prinútilo temnotu ustúpiť a zasadil svojmu nepriateľovi rozhodujúci úder.

               Zavládlo ticho. Vyjasnilo sa. Slnko si predieralo cestu cez listy a teplý vánok rozháňal pach spáleniny. Niečo sa odplazilo od stromu smerom do lesa a zanechalo za sebou pás ohorenej zeme.

               Milovník si utrel pot z čela, pustil zbraň a obrátil sa k žene. Chytil ju za bradu a zdvihol jej pohľad k sebe.

               A vtedy sa to stalo. Prvýkrát som jej videla do tváre a telom mi prebehol ten najnezvyčajnejší pocit môjho života. V jej očiach som sa videla. Jej oči boli moje. Zhlboka som sa nadýchla a zavrela ich.

               Keď som ich s výdychom opäť otvorila, pozerali mi do nich tie jeho. Držal ma za bradu a vpíjal tmavým pohľadom, v ktorom boli všetci: trpiaci Spasiteľ, smejúci sa tanečník, milovník, bojovník v žiarivej zbroji aj môj Pán.

               „Moja si,“ prehovoril mi do podstaty bytosti, „a toto všetko spravím znovu a bez váhania vždy, keď to bude potrebné. Až dovtedy, kým nepríde večnosť.“

               Vedela som, že od tej chvíle už môj život nebude taký ako predtým. Spoznala som Lásku. Nechala som sa ňou milovať a uverila som, že som toho napriek všetkému hodná. Lebo On povedal, že Jeho som.

               Od tej chvíle som sa k mužovi z príbehov a hodín náboženstva nevrátila. Tancujem životom dotknutá milovníkom. Niekedy sa mi zdá, že je to sólo, no vtedy si spomeniem na ráno pod stromom a Jeho prísľub, že svetlo nakoniec prekoná tmu. Ovoniavam kvety, sledujem východy slnka, vpíjam sa do Jeho pohľadu a čakám na večnosť.