Vychádzaš a vchádzaš, Mirka Kmeťová

Mirka Kmeťová 16.01.2019 3 minúty na prečítanie

            Zamyslenosť rozryla myšlienky... Ráno začína automaticky... Zazvoní budík, otvorím oči, snažím sa prehovoriť samu seba a vstať... Umyjem sa... Oblečiem... Spravím zo seba človeka... Nachystám sa na odchod...  Každodenne... V tomto nie je nič zložité... Nič desivé... Nič, na čo by som sa mala špeciálne pripraviť, či nastaviť... V týchto momentoch môj mozog nemusí pracovať a rozhodovať... Nepotrebuje to... Ani ja... Nemusím sa nastaviť na to, čo robím... Len konám... Ale zastanem v momente, keď otvorím dvere svojej izby. Uvedomujem si, že neviem, čo ma za nimi čaká. Neviem, čo príde, na čo sa mám pripraviť. Neviem, kto bude odo mňa čo vyžadovať a či to vôbec zvládnem. Neviem, či nezvýši na mňa hlas. Či správne zareagujem, keď sa predo mňa postaví problém... Občas túžim nastaviť svoje reakcie na to, čo príde... Pripraviť sa... A reagovať dobre... Ale nedá sa to... Chcela by som stáť s úsmevom na tvári a radosťou v srdci. Láskou preplnená. Aby – nech sa deje čokoľvek – mohla som to ustáť a zvládnuť bravúrne.

Myšlienkový boj. Perfekcionizmus vs. zlyhanie. Až kým si uvedomím, že ani jeden z týchto dvoch protivníkov nie je povolaný víťaz. Ani jeden z nich nemá byť ten, ktorý by mal vyhrať.

Niečo tu nehrá... Ako teda?

Ale v tomto bode už otváram dvere na mojej kancelárii. Zapínam počítač. Práca začína... Predo mnou je posledných pár minút, kým prídu moji kolegovia... Ako teda... moji dvaja nepriatelia stále usilovne bojujú...

Už sa smejem... Vyhrá tu vôbec niekto?...to nevidomé predo mnou nesie rúško tajomstva... Dobrodružstva, do ktorého sa rada ponáram... Ale strach je občas príliš silný protivník... „Bojím sa toho, čo stojí preto mnou, lebo sa neviem na to pripraviť,“ zaznie vyznaná pravda.

Zahľadím sa do slnka, ktoré lúčmi preráža oblaky a rannú hmlu... A niekto, kto je každé ráno so mnou, mi pošepne: „Nie je to o tom, do čoho vchádzaš... ale z čoho vychádzaš...“ „Ježiš?“... Jeho múdrosť ma vždy odzbrojí. Stojím plná viet... A Jeho pár slov mi ich vždy vezme. Obrátim sa na Neho, aby videl, že mu konečne venujem pozornosť a len vnímam hĺbku Jeho slov. Uvedomujem si ich pravdu. Nejde o to, do čoho vstupujem, čo prinesie môj deň. Ako bude vyskladaný, koho všetkého stretnem a čo všetko spravím... Ide o to, s čím do neho vstúpim. A s kým. Z čoho vychádzam.

Pravda býva zakorenená hlboko... Hlboko preto musíš kopať, aby si ju našiel. Nebádať po povrchu... Skúmať hlbiny... Ak budem láskou naplnená, ak budem z lásky vychádzať, budem ju aj prinášať. Veď  predsa z plnosti srdca hovoria ústa. (Mt 5, 25) A tak len otváram dvere Láske... Tej najväčšej, tej Ježišovej... aby naplnila moje srdce... aby nie ja... ale Ona mohla konať... aby sa jej skutky mohli diať v mojom živote... Ja rozhodujem komu otvorím dvere v mojom živote... Či to bude strach, nervozita, obavy... alebo Ježiš, láska, radosť, pokoj, dôvera, nádej, viera... A tieto dvere určia... ako vstúpim do situácií... Do života...

Och, kiežby to bolo také jednoduché...

Nie je...

Lebo toto nie je rozhodnutie jedného dňa... Toto je rozhodnutie každého dňa...