Magazín
Vyvádzaš ma z mojich hrobov
Michaela Karabinošová 05.04.2023 4 minúty na prečítanie
V našom kostole sa počas nedeľných detských svätých omší deje krásna vec: približne v čase čítania evanjelia sa slnko na oblohe dostane do bodu, kedy jasne zasvieti cez okno nad oltárom priamo mne do očí. Vždy ma to pošteklí a rozosmeje.
Dnes sedím v lavici, počúvam Matúšove pašie Kvetnej nedele a čakám. Čakám na „moje“ slnko, kedy ma opäť objíme mäkkosťou a istotou. Dnes by sa mi to fakt zišlo. A ono nikde. Je zamračené, a dokonca sa aj rozpršalo. Namiesto nádeje a lásky blížiaceho sa veľkonočného rána ma začína do seba vťahovať bolesť, hnev a strach apoštola, ktorý utiekol od odsúdeného Ježiša.
Už niekoľko rokov sa nad touto vecou zastavujem. Kam išli? Schovávali sa v tmavých zákutiach jeruzalemských uličiek, kým On niesol svoj kríž okolo? Išli hľadať Judáša a uľaviť svojmu strachu a hnevu na ňom? Vrátili sa naspäť do svojho ubytovania, zahasprovali dvere a od hrôzy, čo im zvierala vnútro, ostali úplne paralyzovaní? Zrazu sa začínam pýtať, kto tieto udalosti Matúšovi vlastne neskôr rozpovedal? Veď ani on tam predsa nebol. Všimli ste si niekedy, že hovorí o mŕtvych, čo vstali z hrobov a išli sa prejsť do Jeruzalema? Výborne, už len toto by mi chýbalo.
Nemám pocit, že svet sa odvtedy veľmi zmenil. Tá krutosť a neláska na mňa akosi v poslednom čase dolieha. Život je príliš desivý na to, aby som si tu ja po svete chodila s radostným srdcom na dlani plným nádejí. Končím, Ježiš, zaliezam. Zatváram dvierka, hasprujem, ukrývam sa do bezpečia mojej osobnej jaskyne a privaľujem kameň. Veď sa na to, tento svet, len pozri: včera som dostala pri pokladni v supermarkete mierny panický záchvat, keď mi oznámili, koľko stojí týždenný nákup pre našu mini-rodinu. Dôchodca v lekárni to už zjavne neustál a vylial si svoje rozhorčenie na chuderke mladej farmaceutke. Pani v električke sa nahlas a veľmi nevyberane začala vyjadrovať o „tých extrémistoch“ po tom, čo sa vedľa nej postavilo dievča so šatkou na hlave. (A aby ste vedeli, to „oni“ môžu za všetko.) Kde sa to v nás len berie? Ach, Láska, prečo si tak málo milovaná?
s Tvojím plášťom na pleciach mám silu vyjsť aj ja zo svojho hrobu s vedomím, že žiadna bolesť neostáva nevidená, Tebou neprecítená
A zrazu Ťa mám pred očami. V červenom plášti, s monoklami a podliatinami, roztrhaným a krvácajúcim telom, príšernou a už na pohľad bolestivou korunou na hlave. Mysľou mi prebleskne, že ten, kto Ti ju tam dal, ju musel ešte aj poriadne pritlačiť. A príde mi zle. Spopod tej dokonale neposlušnej kučery, čo Ti padá do čela a z ktorej mi pravidelne v bruchu tancujú motýle, teraz stečie pramienok horúcej červenej krvi. Tá farba až kričí, dvíha mi žalúdok. V očiach ma štípu slzy a v srdci páli hnev na tých, čo Ti toto spravili.
Pozriem sa do tých Tvojich nekonečných očí a chrbtom mi prebehne mráz. Veď to ja. Aj ja mám vinu na tom, že si toto zniesol. A práve preto, že som mlčala. Že som dovolila zlu, bolesti a beznádeji vylievať sa voľne po svete a nezasvietila som doňho svetlom.
Odopínaš si plášť a prehadzuješ mi ho cez plecia. V tichom porozumení našich pohľadov nemo prikývnem a vydýchnem. Studená látka mi padá na plecia a ja mám pocit, akoby som si obliekla brnenie. Možno nedokážem vyriešiť chudobu vo svete, stúpajúce ceny, vojny či nenávisť kričiacu z každej obrazovky. Ale s Tvojím plášťom na pleciach mám silu vyjsť aj ja zo svojho hrobu s vedomím, že žiadna bolesť neostáva nevidená, Tebou neprecítená.
Pohladíš ma po líci, chytíš za ruku a ťaháš naspäť do svetla. Hovoríš mi, že na tomto svete sa kosti budú stále lámať, až do konca vekov, a naše srdcia s nimi. Ale Ty budeš stáť vedľa mňa a utierať moje aj Tvoje slzy.
Zapriem sa rukou do kameňa hrobu, v ktorom som pochovala svoje srdce v snahe ochrániť ho. Ty sa zaprieš vedľa mňa a nepoddajný kameň začne pukať. Zaumienim si, že nabudúce už neostanem zbabelo ticho. Veď aj keď je zamračené, Slnko môže zasvietiť práve cezo mňa, keď tej slečne v električke pochválim šatku či vyčarujem hrejivý široký úsmev pre mladú farmaceutku v lekárni.
Čo ďalšie ťa chytí za srdce?
Ver.sk. Je to vec srdca.