Zlatica a jej Afrika 1

Zlatica Hoppanová 31.10.2018 4 minúty na prečítanie

Ahojte, moji milovaní.

    Čas v tejto Afrike letí rýchlejšie ako som si myslela... ale to bude asi tým, že som málo vďačná. 

Začiatky boli ťažšie, ale iba prvé dni, cítila som sa ako u babky na prázdninách, keď už chcete isť domov, ale potom si uvedomíte, že ste tu s manželom :D :D :D 

Nakoniec som tu našla  priateľstvá a videla neskutočnú krásu a mala veľa krásnych zážitkov, smiechu, kofeínu a hlavne cukru.

    Zisťujem, že som závislá na cukre, nepodarilo sa mi to tu prekonať a hľadala som možnosti, ako sa k nemu dostať. Neverili by ste, aké sú cukríky, ktorých sa bežne doma ani nedotknete, vynikajúce a dokonca sa hodia ku káve :D Alebo taký puding, alebo lekvár :D :D :D Samozrejme som siahla aj po vyšších kartách, keď sme piekli jablkové pité alebo chodili na zmrzlinu. O čokoláde sa tu veľmi nedá hovoriť... už v piatok letím do Tanzánie, kde neviem ako veľmi bude dostupný cukor, ale ešte mám pár horaliek :D :D :D

    Ďakujem Vám za všetky maily od Vás, veľmi potešili, len prepáčte, že neodpisujem. Veľmi sa mi to všetkým nedá, to by mi potom ušla Afrika, ktorá je za oknami a tiež je fakt, že posledné dni, týždne, vypadáva internet, občas elektrina a stalo sa, že ani  voda netiekla, ale iba asi jeden a pol dňa.

Tento čas v Zimbabwe vnímam skôr ako prázdniny, oddych pred prácou dobrovoľníka v Tanzánii.

http://www.karibunyumbani.org

Zažila som veľa krásnych vecí ako napr.:

Victoria Falls: Je to dychvyrážajúce miesto, ktoré zjavuje majestátnosť Boha. Je to jedno z najkrajších miest, aké som kedy videla. Je tam vlastne dažďový prales, pretože je tam neskutočné množstvo zrážok, sú tam liany a dá sa na nich hojdať. V prvej polovici to ešte tak nevnímate, ale od druhej nezostane na vás nič suché, je tam akoby neustály lejak a miestami veľmi silná para... A dúha...takú dúhu som nikdy v živote nevidela, je taká ostrá... 

    Zvieratá: Zistila som, že sa vlastne bojím zvierat, čo je trošku nepraktické, lebo vraj v Tanzánii ich bude viac a hlavne všade samá opica a to je problém. Bojím sa miestnych opíc. Jedna mi chcela zobrať horalku, tak ma chytila mierna panika a kričala som "nechcem opicu, nechcem opicu". Všetci sa pozerali a usmievali. Nakoniec nám vzala keksík milu, vyšla si na strom a pred nami ju zjedla.

Videla som krokodíla na rieke Zambezi a tiež hrochy. To nebolo také strašné, lebo sme boli na loďke... strašnejšie bolo, keď sme prechádzali národným parkom bez auta a zrazu sme počuli hrozný zvuk. Chlácholili sme sa, že je to motorový čln, alebo možno také prasiatko čo tu bežne chodí aj po meste. Bolo to však strašidelné. Na druhý deň sme ten zvuk počuli znova, keď sa vynorili hrochy... takže v Afrike je plno možností, ako skončiť na listine mučeníkov aj bez toho, aby ste zomreli kvôli viere :D :D :D

    Cestovanie a počasie: Za zmienku stojí cestovanie vlakom. Dali sme cca 400 km za 14 hodín :D, cestovali sme prvou triedou a fakt neviem, ako môže vyzerať štvrtá. Ale bol to zážitok na celý život. Taxíkom je tu tiež zaujímavé cestovať, nie je to skutočný taxík ako u nás, je to niečo ako miestna MHD. Je to lacné, ale cena ani tak nespočíva v peniazoch ako v komforte. Vždy cestuje viac ľudí ako je sedadiel, niekedy je to hlava na hlave – nie je to nič príjemné, ale asi sa dá na to zvyknúť, ako na všetko.

Počasie... no mení sa niekedy. Je tu fakt chladno hlavne v noci, ale mám super spacák, moja najobľúbenejšia vec z kufra. Prakticky teraz tu majú zimu, ale takú, že tu sadíme cibuľu a trháme fazuľové struky, takže fajn. Asi dvakrát to bolo aj na tričko. 

    Jedlo: Najbizarnejšiu vec s akou sa našinec stretne v týchto končinách sú húsenice a veľký "lúčny" koník. Zatiaľ som mala tú česť s húsenicami. Nie je to niečo, čo by ste si na prvýkrát vychutnali, ale viem si predstaviť, že neskôr to mozog pochopí a aj si to užije ako jedlo, nielen ako nutričnú hodnotu. „Sadza“ je tu národné jedlo. Je to vlastne obrovské množstvo kukuričnej múky uvarenej vo vode. Nemá to žiadnu chuť a miestny si bez toho nevedia predstaviť život. Mne to chutí najviac s jogurtom, arašidovým maslom a džemom :D Slovenský misionár Kamil povýšil sadzu na dezert. Inak dávam prednosť napríklad ryži s arašidovým maslom, tiež je to príloha. Mäso tu jeme každý deň. Miestny jedálniček nie je veľmi inovatívny, parených buchiet sa tu nedočkám. 

    Takže aby som to zhrnula, mám sa tu dobre až tak, že pri pomyslení na ďalšie zmeny, čo ma čakajú, mi nie najľahšie, ale však idem.

Neviem ako to bude s internetom v TZN, takže ak sa neozývam, neznamená to, že som zomrela :D 

Vďaka za všetko moji milovaní...za každú jednu modlitbu...

S láskou, Zlatica