Zlatica a jej Afrika 3

Zlatica Hoppanová 18.06.2019 4 minúty na prečítanie

Tak, priatelia, opäť vás zdravím, tentokrát  z premenlivej, horúco –daždivej Tanzánie, plnej rozprávkových svätojánskych mušiek, kvákajúcich žiab, chrobákov všetkých veľkostí a druhov a dozrievajúceho ovocia. 

Ak by som mala opísať, ako chutí nebo, keď si z neho odhryznem, tak myslím, že by malo chuť staferi. Toto ovocie vyzerá ako elipsovitý veľký gaštan. Ani tanzanijské mango, ktoré je rozprávkové, ani exotické fenesi, ani moje milované banány sa mu nevyrovnajú. Má zvláštnu štruktúru, vláknitú, a takú mäkučkú ako vatička, je to sladké až nebeské. 

Po návrate zo Zimbabwe si to tu už viac užívam, síce stále je tu kopec výziev... keď mám pocit, že flexibilnejšia už ani byť nemôžem a myslím si, že ma už nič neprekvapí a nič nevytočí, tak vytočí. Už chápem, prečo tu tak často všetci hovoria Hamna shida (neobávaj sa, alebo žiadny problém)... tu nikdy nevieš, čo bude zajtra a všetko sa môže zmeniť už za 5 minút, takže – Hamna Shida...

Čo sa týka práce, tak nastala taká zmena, že namiesto krájania zeleniny a umývania riadu som doobeda s deťmi, s tými najmenšími. Čiže mám takú malú škôlku. Snažím sa o vytvorenie pravidiel... takže deti už začínajú tušiť, že smeti patria do koša, a že po hre sa zvieratká upratujú. Čítame si, deti sedia za stolom max. 7 min, aby nebehali po celom dvore, no predtým každému urobím – varila myšička kašičku... jasné, že to milujú. Začala som sa viac učiť swahilčinu, tak najprv rozprávam v jednoduchej angličtine a potom v ešte jednoduchšej swahilčine. Tak napríklad rozprávka O dievčatku a troch medveďoch v mojom prevedení: Mtoto anatembea, Anakula udi,Mtoto analala, Mtoto anakimbia – dieťa kráča, ona je kašu, spí, uteká...Na konci deti kričia Tena, Tena – ešte, znovu. Vyrábam pomôcky, hráme zlatú bránu, alebo I will catch you,  alebo Nitakula – zjem ťa. Chodíme pozerať zvieratká, múkame a čakáme či nám odmúkajú. Minule sme sa strašne nasmiali; tak si predstavte, že teľa si začalo inteligentne fúkať nos... Ja a deti sme len pozerali, čo to robí. (V Afrike si nikto nefúka nos, buď to vdychujú celý deň, alebo utrú do trička, alebo použijú prst) OK, takže teliatko si oprelo nosnú  dierku o tyč a fúklo, potom ešte 2x a na tretí krát vyfúklo rovno do Imaniho tváre, ale s takou silou, že ho skoro odfúklo. Vyšlo viac vzduchu ako tekutín, no Imani stál ako obarený a my všetci sme sa nevedeli prestať smiať...

Poobede som s tými staršími. Kreslíme, striháme, lepíme, tancujeme, bubnujeme a aj pečieme, vďaka  sponzorstvu...minule to boli mrkvové muffiny, nabudúce snáď bublanina... Tým, že prišli dvaja ďalší dobrovoľníci, tak nie som na nich sama, čo je super. Občas však strácam nervy a potom mi je to ľúto. Modlím sa, že by som bola kľudnejšia, lebo ja som hnevoš, tak len Mu hovorím, že to On mi musí dať milosť, aby som na ne toľko nerevala. A určite je to aj o očakávaniach. Jednoducho je normálne, že 17 afrických detí, ktoré majú celý deň niečo v ústach, (gumičku, korálku, mincu atď...) budú jesť tú voňavú plastelínu aj dnes, aj zajtra ju budú jesť, budú hrýzť a lámať ceruzky a strihať aj to, čo netreba...takže nemusím sa až tak hnevať, jednoducho stačí povedať, kľudným tónom tisíci krát  usile (nejedz to) alebo tosha (dosť)a je to. No aj na to potrebujem milosť, verte mi...

Je  nádherné, že tie malé deti – akokoľvek sú neposlušné a akokoľvek som na nich nervná –nedržia v sebe horkosť. Pritúlia sa, usmejú sa s neskutočnou milotou a nevinnosťou a v ich očiach je nebo. Pavol píše: „Bratia, nebuďte deti zmýšľaním, iba v zlobe buďte ako maličkí, ale v zmýšľaní buďte dospelí.“ (1 Kor14,20)Myslím, že to mohol myslieť takto...

 Vy máte za sebou dušičky, tu po dušičkách ani chýru ani slychu... jediné, čo som zaregistrovala bolo, že v deň, keď bol sviatok, tak sme šli na omšu. Inak, ani neviem kde je tu cintorín, nejako sa to tu nenosí. Ľudia sa boja chodiť na cintorín. Boja sa napríklad aj tmy, preto niektorí svietia počas noci, no prečo svietia počas dňa, to už je otázne. Týmto pozdravujem teba oci, v Afrike nemusím zhasínať, no už mi to teraz nedá... 

Inak, deťom koncom novembra končí školský rok a na celý mesiac idú na prázdniny k rodičom – mame Ester do Mbei. Zatiaľ neviem, či vezmú aj mňa, uvidíme, čakám na rozhodnutie.

Priatelia, užite si blížiaci sa advent,  prajem vám nech sa trošku spomalí ten európsky kolotoč a nech si vychutnáte prípravy na narodenie Krista.

S láskou,Zlatica