Zlatica a jej Afrika 4

Zlatica Hoppanová 12.07.2019 5 minút na prečítanie

Tak moji drahí, opäť sa ozývam a srdečne Vás všetkých pozdravujem. 

U Vás už začína škola a tu začali akurát 2 týždňové prázdniny. Práce je stále dosť, ale už som sa viac priučila africkému štýlu. Tento mesiac som si musela pri zametaní opakovať" relax Zlatica, toto je Afrika, pomaličky, pomaličky..." no už mi to ide dobre...

V kompetenciách som aj mierne pokročila, 2 dni čo nám tu chýbala učiteľka som zaskakovala. Prežila som ja, aj deti.  

Tiež mám nové skúsenosti v oblasti africkej gastronómie, vedela by som uvariť Maharage čiže fazuľu. Raz som šúpala zelené banány, je to zábava len potom máte z toho dva dni povlak na rukách.  Čo sa týka jedálnička, mala som možnosť ovoňať varené kravské črevo spolu s varenými banánmi ( chuti to ako zemiaky, tie banány ) jesť som to nemohla...

Inak 1x za týždeň som začala variť obed pre mňa a teacher - Agnesku ( Polku).  Tie rodiny národov majú čo to do seba. Pomáhame si, milujem Poliakov ... je super mat priateľov. Agneskin priateľ bol na 3 týždne v Poľsku a priniesol mi balík, čo mi tam mamina poslala a ešte som si dala kúpiť Krowky, čokoládu a podobne. 

 Minulý víkend sme mali zabíjačku. Zabili sme kravu aj prasa. Podvečer sme dostali zodpovednú úlohu nakrájať kravské sadlo. Bola to veľmi bizarná situácia. Na tom istom stole, chlpaté kravské nohy aj s kopytami a na druhom stole kravská hlava. Tak sme si spievali Born to be Wild or Born to be in Afrika...

Zažívam tu veľa situácii ktoré sú spätne zábavné, no v danej chvíli ani veľmi nie. Tento mesiac bol pre mňa emocionálne aj mentálne náročnejší. Asi som zažila stret s miestnou kultúrou a tiež s pravidlami v tomto sirotinci...snažím sa s tým vysporiadať, ale ide to pomaly...

 Náročné je pre mňa keď vidím a zažívam, že ma ľudia  predbiehajú v rade na lístok (strašne ma to vytáča), nemajú problém vás úplne odstrčiť, vyhadzujú smeti len tak okolo seba, deti, či dospeli....Výchova deti je tu iná, tvrdšia, to mi tiež dáva zabrať ...

 No najťažšie zvládam keď musím oznamovať, že idem telefonovať mimo sirotinca čiže na ihrisko cca 5 min chôdze, prichádzať domov pred zotmením, musím byt opatrná v tom čo si oblečiem. Vidím ako je pre mňa ťažké sa prispôsobiť, niekedy podriadiť sa pre mňa bizarnému rozhodnutiu. Minule som mala day off, šla som vyniesť smeti a zrazu na mňa vola Florián nás najmladší:  Dada, Dada ( to je oslovenie pre všetky dievčatá, znamená to sestra). Očká mu žiarili, vzala som ho za ruku a tak som si uvedomila, že on nič netuší o tom, ako sa tu mám a len si užíva moju prítomnosť a netuší že strádam. Prišlo mi to ako taká paralela...Ježiš urobil pre nás to isté... On hoci mal božskú prirodzenosť nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, stal sa podobný ľuďom. Až teraz som si uvedomila, že musel veľa strádať. V nebi mal všetko a zrazu bol človekom. Vždy som si myslela, že to nemohlo byt až také ťažké pre neho, veď je Boh, ale muselo to byt ťažké. Pre mňa je ťažké už len to, že nemám slobodu na akú som bola zvyknutá, cítim sa tu často ako dieťa, nemám tu mojich najbližších, capuccino, ani práčku a dobré knihy ... a to som v Afrike len 3 mesiace. A On ešte aj zomrel za nás a my sme o tom ani netušili a keď už aj vieme, často si neuvedomujeme hodnotu ceny, ktorú zaplatil za nás. 

Čo z toho vyplýva? Že možno (dúfam) ma zmysel, že som tu aj keď to momentálne nevidím, ale však viera je to čo nevidíme... Jedine čo viem je, že mám ďaleko od Ježiša lebo ja tu veľa frflem a  pravdupovediac mám dni, keď to tu veľmi nezvládam,  (ale veď kto také nemá...) ale modlím sa, že by som sa tu naučila všetko, kvôli čomu som sem prišla ... verím, že On to so mnou nevzdá. No chcem, aby ste vedeli že mám aj kopec krásnych dní, kedy som šťastná. 

Inak to bol mesiac, kedy bolo veľa ľudí chorých, aj opakovane mali maláriu, zápal hrdla. Bolo to až divné. Ja zatiaľ fajn, jedine na rukách mám ringworms. Je to v podstate pleseň  v tvare kruhu, zo začiatku to hrozne svrbelo teraz lepšie...

Keď mám day off idem zväčša do mesta Maili Moja, na nákup a obed. Fascinuje ma čo všetko tam zoženiete, čokoľvek potrebujem tam nájdem a pritom prvý krát keď som tade prechádzala som si myslela, že to je trhovisko a nie mesto. Tanzánia je to najhlučnejšie miesto aké poznám. Nečudovala by som sa, keby ste nás počuli až do Európy. Mama Ester oslavovala 50-tku, poviem Vám toľko hluku som už dlho nezažila, oni sa tak tešia, spievajú a stále vydávajú také typické africké zvuky. Tiež ma Mami vzali ma  2 charizmatické stretnutiach (snažia sa mi pomáhať ). V nedeľu sme tu mali práve sv. prijímanie a po omši sme mali všetci - čiže všetci čo boli na omši, spoločný obed. Bola na to špeciálna zbierka. 

Opatrujte sa, myslím na Vás v modlitbách a ďakujem za tie Vaše, s láskou Zlatica.