Zlatica a jej Afrika 6

Zlatica Hoppanová 19.08.2019 3 minúty na prečítanie

Moji milovaní, pozdravujem Vás...

Pred niekoľkými dňami som sa vrátila zo Zimbabwe. Mám „day off“ a tak trošku tápam, kam ísť, čo vidieť...už mi to tu začína byť primalé. Rada by som objavovala nové pekné miesta hlavne v prírode, ale bez auta či pikipiki (motorky) to je takmer nemožné. Dnes som sa už nachodila dosť po ostrom slnku a tak sedím v mojom obľúbenom bare. Dá sa tu dobre najesť, ale reštauráciou by som to nenazvala, také tu v Kibahe nemáme.

Tanzánia mi v Zimbabwe chýbala. Chýbala mi jej divokosť, multikulturalizmus, prašné cesty, krásna scenéria, Indický oceán a malé obchodíky so zaprášeným tovarom, vysmážané pouličné jedlo, tropické ovocie, vôňa čerstvo vylovených rýb, priateľské zjednávanie cien, bižutéria hindu neviest...

K tomu predajcovia kávy kráčajúci naprieč Dar es Salaamom so žeravými uhlíkmi a orieškami v mede. Nájdu sa tu všetky možné aj nemožné čačky-mačky z dovozu...

Multikulturalizmus krajine dodáva krásnu vôňu a chuť.  Ako zmiešaná škorica s kurkumou, tak vyzerajú miešané manželstvá domorodých s Indami a zrejme voňajú po kardamone. 

Atmosféru krajiny ovplyvňujú náboženstvá ako islam, hinduizmus, kresťanstvo a rôzne maličké pentekostálne – avšak veľmi hlučné – cirkvi.  Mestá a dediny skrášľujú ženy so svojimi pestrofarebnými šatami, umelými účesmi rôznych dĺžok a tvarov. 

Výnimočná nie je ani burka, prikrývajúca všetko okrem hnedých očí...alebo Masajovia v károvaných kitenge s rozťahanými ušnými lalokmi ako pouliční predajcovia krásnych topánok...  K tomu všetkému na pozadí počuť ostentatívny zvuk na seba upozorňujúcich predavačov, hluk dopravných prostriedkov ako pikipiki, badžadži, daladala no a napokon pieseň zvolávajúca moslimov na modlitbu. Nádhera...

Zaujímavé je, že nech kamkoľvek idem, vždy mi chýba to a tí, ktorých opúšťam. V Zimbabwe mi chýba Tanzánia a deti, v Tanzánii mi chýba Zimbabwe a Kamil. Človek je zvláštny človek... stále niečo hľadáme, nachádzame a strácame, tužíme vlastniť krásne veci a aj ľudí, poznáme sklamanie z nenaplnených očakávaní... biedni sme my ľudia... Kamkoľvek pôjdem, nikde nemôžem mat všetko...Vy všetci ste na Slovensku a keď sa vrátim a objímem vás, nebude tam mojich 17 detí...preto sa tak teším na nebo, lebo ja túžim mať všetko...

V Zimbabwe bolo super. Poňala som to veľmi prázdninovo. Šoférovala som, užívala si každý deň sv. omšu, prečítala takmer 3 knihy, plávala som, učili sme deti zo susedstva plávať, povedala som svedectvo Kamilovým študentom. Dokonca som prvýkrát v živote vaľkala domáce slíže a štartovala roztláčané auto a tiež som zachránila život holubovi, teda možno... on sa totiž nevedel dostať z jazierka. Tak čo narobíte s nespolupracujúcim a na smrť vyčerpaným holubom? Rozhodla som sa ho dotknúť. 

Avšak v tej chvíli, keď sa moje dva prsty dotkli jeho peria, môj mozog ma upozornil na možný útok holuba –vypichnuté oči, doškriabané a dodzobané ruky... a tak namiesto toho, aby som ho nežne položila –švihom som ho vyhodila do 2 m výšky a diaľky.  Padol na betón s príznačným zvukom. Myslím, že to bol jeho posledný let... aj keď Kamil mi doteraz tvrdí, že určite žije. Ospravedlňujem sa všetkým milovníkom holubov, ja som ho naozaj chcela zachrániť.

Tak toľko, priatelia... majte krásne a požehnané dni. 

S láskou, Zlatica