Magazín

Zmeniť optiku

Alexandra Tinková 04.04.2025 4 minúty na prečítanie

...Bude to možno čudné - začať veriť niečomu, čo sa ti ešte nikdy nestalo, vidieť a očakávať v tvojom živote opak toho, čo sa ti stalo už miliónkrát. Ale to od teba Boh očakáva.

Povzniesť sa nad všetky zlé skúsenosti, pády, krachy minulosti a uveriť Jeho slovu. Uprostred ničoho, s prázdnymi rukami a odreninami na kolenách precítiť naplno, že si Jeho dieťa.

Prestrihnúť myšlienkové vzorce, ktoré sa ti vyrojili v hlave tisíckrát a sprevádzali ťa celým životom; viedli ťa ku sklamaniam, prehrám, deštrukcii...

Otočiť to.

Zažať svetlo.

Postaviť sa pred múr a vidieť v ňom prechod.

Prejdi... Cez barikády opakovaných zlyhaní. Jednoducho im prestaň veriť.

Otoč hlavu k slnku.

Prehlás nad sebou nový život.

On ti ho už dávno dal. Len čaká, že ho prijmeš. Že podpíšeš prevzatie... Nezáleží, koľko ton haraburdia je v tvojich spomienkach, pamäťových drážkach a jazvách. Je jedno, koľkokrát sa všetko polámalo, zrútilo, zabolelo. A aké hnusné obrazy ti nastavil svet o tebe na základe tých krachov. Aké nálepky ti polepil všade, kde sa dalo. Ukradomky, aj s veľkou hanbou, priamo na čelo. Loser. To ti povedal svet? To si si povedal sám? Tomu si uveril?... Tak už never. Už stačilo.

Boh si myslí o tebe niečo celkom iné. Vidí v tebe iné, ako si ty sám maľuješ večer, v posteli, pred spaním, zavalený starosťami, premožený skúsenosťami: - ´veď prečo by to malo vyjsť teraz, keď to nevyšlo nikdy?´... Lebo. Lebo pre Neho tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Jemu je aj tma svetlom.

A ty si s Ním, na teba to platí tiež.

Len Mu uver.

Prevezmi zásielku.

Zruš klamstvo!

Zajmi myšlienku!

Každú, ktorá ti bude chcieť povedať, že „ani toto sa nedá, aj toto skončí zle, že veď vtedy ma to zničilo, tak ma to zničí aj teraz, že tadiaľ sa prejsť nedá, tamto možné nie je, na to nemám, to mi nepatrí, toto je už raz a navždy tak, také sa nestáva, toto sa nezmení, tam sa bojím, to nezvládnem, nie ja, nie takýto, nie v mojom živote...“ Sú to len myšlienky. Ktorým si uveril.

Pripusti, že to tak aj nemusí byť. Dnes aspoň na sekundu. Zajtra na dve...

Otvor to okno.

Vpusť svetlo.

Nech vidíš aspoň zlomok z toho, čo vidí On. Keď sa pozrie na teba, na tvoj život.

Myslíš, že ťa stvoril pre tie putá? Myslíš, že si dal tú prácu vymyslieť ťa, jedinečného, milovaného, aby si si ty teraz zostal myslieť, že ďalej sa nedá, takto to musí byť, čo už?... Aby si zostal v tomto bode? Myslíš, že Ho nebolí vidieť ťa úplne inak, ako sa vidíš ty? Vidieť to všetko, čo ti dáva, a ono to leží okolo teba, nedotknuté, nevyužité? Len preto, že nepočúvaš Jeho, ale svoje skúsenosti, svoju minulosť, svet, okolnosti?... Je to možno čudné. Prehodiť zrazu, len tak, z ničoho nič na celkom iný kanál. Ale pripusti to. Že sa to dá. Na sekundu. Zatiaľ. Ak uvidíš ten prvý tenučký lúč slnka, už budeš chcieť z neho vždy viac. Z toho svetla. Z toho, ako ťa On vidí naozaj. Možno budeš šokovaný. Možno to bude trvať. Možno budeš musieť strhávať nálepky. Prestrihávať putá. Dá ti čas. Stráviť toľko dobra. Toľko lásky. Toľko možností. Zmeniť optiku. A s pokorou – áno, práve a aj tú to chce - pripustiť, že všetko, čo si si o sebe doteraz myslel, boli riadne nezmysly. Nespoliehaj sa na to, čo si zažil, počul, vpravil si si do myšlienok, skúseností. To všetko môže byť nič. A zajtra môže byť úplne iný deň.

Znie to bláznivo, ale taký je Boh. On môže v sekunde zbúrať tmu. Ako keď slnko vtrhne do tienistého kúta záhrady a posvieti na nádherný svet. Pripusti, že tak ťa môže vidieť ten, čo ťa stvoril....