Publikácia predstavuje menej známu kapitolu dejín 20. storočia – osudy ukrajinských utečencov pred boľševickým režimom, pričom sa venuje aj otázke poznatkov o tomto režime počas druhej svetovej vojny na Slovensku. V lete 1941 sa na území východnej Haliče (bývalé východné Poľsko, dnes západná Ukrajina), nachádzalo až 50 tisíc slovenských vojakov. Títo sa na viacerých miestach stretali s dôkazmi otrasnej sociálno-ekonomickej situácie a proticirkevnej politiky sovietskeho režimu, ale najmä s následkami masového zabíjania politických väzňov (dovedna až 30 tisíc obetí) príslušníkmi NKVD. Tieto šokujúce informácie vzápätí poslúžili ako základ pre dobovú propagandu ľudáckeho režimu. Práve na základe osobných svedectiev tisícok Slovákov sa však informácie – najprv o boľševických a onedlho aj o nacistických zločinoch (či protižidovských pogromoch v Haliči) – rýchle šírili do spoločnosti aj neoficiálnou cestou. Z dokumentov tiež vyplýva, že Ukrajinci, ktorí od jesene 1940 utekali pred sovietskymi perzekúciami do strednej Európy, informovali nielen o skutočných pomeroch na územiach bývalého Poľska pričlenených v auguste 1939 k ZSSR, ale tiež o prípravách Červenej armády na útočnú vojnu proti Nemecku a jeho spojencom. Predkladané dobové dokumenty, verifikované údajmi z novšej zahraničnej literatúry, a viacero posiaľ nepublikovaných fotografií o excesoch stalinského režimu súčasne môžu prispieť k objektivizácii pohľadu na zločinné režimy 20. st. – boľševizmus a nacizmus.