Voľba pápeža Františka, 265. nástupcu svätého Petra, znamená začiatok novej epochy. Nespočíva len v tom, že František od čias odstúpenia Celestína V. v roku 1294 je len druhým pápežom vôbec, ktorý nastúpi do úradu, hoci jeho predchodca ešte žije, ale aj preto, že sa medzi kardinálmi prvýkrát verejne diskutovalo o tom, či a kedy je kardinál vôbec hoden voliť pápeža. Tak prednaznačuje škandál okolo škótskeho kardinála Keitha O´Briena, ktorý odstúpil 25. februára 2013, novú epochu. O tom, či je kardinál hoden voliť pápeža, doteraz nebolo potrebné diskutovať. Od roku 1089 patrí toto práve jedine kardinálom. Moderné pravidlá pápežskej voľby stanovili Pavol VI. a Ján Pavol II. v základom spise Romano Pontifici eligendo a Universi Dominici Gregis. Obidvaja vyslovene trvajú na práve kardinálov voliť pápeža. Ba ešte viac: Ukladajú kardinálom povinnosť dopraviť sa do Ríma včas, aby sa mohli zúčastniť voľby pápeža. Zopár dní pred svojím odstúpením, 22. Februára 2013, vydal Benedikt XVI. nariadenie kúrii, Motu Proprio, v ktorom posilňuje paragraf 35: „Žiaden kardinál s právom voľby nesmie byť vylúčený z aktívnej alebo pasívnej voľby pápeža zo žiadneho dôvodu a pod žiadnou zámienkou.“ Predtým sa v dejinách uvádzali len tri dôvody, ktoré mohli kardinálovi zabrániť vo voľbe: 1. násilie, 2. zdravotné problémy a 3. vzdialenosť. Dôvod číslo jedna, použitie násilia, aby sa zabránilo príchodu kardinála, bol pri voľbe pápeža stále významným faktorom.