„Šesť ľudí, ktorí sa nespovedali už tridsať, ba až štyridsať rokov, vošlo do Kostola Panny Márie so zámerom vyspovedať sa. Otec Newman sa každého z nich opýtal, prečo si vybrali práve túto chvíľu. Vo všetkých prípadoch bola odpoveď rovnaká: smrť Svätého Otca. Otec Newman vtedy vyhlásil: ,Uplynuli len štyri hodiny od pápežovej smrti, a všade sa už rozlieva milosť.'"

Keď Ján Pavol II. zomieral, bol som v New Yorku. Pracoval som pre televízne spravodajstvo NBC. Z nášho popoludňajšieho priameho prenosu ma najviac oslovila úcta, s akou sa ľudia, dokonca aj nábožensky vlažné osoby, vyjadrovali o Svätom Otcovi.

Henry Kissinger, nositeľ Nobelovej ceny za mier, americký diplomat, mi povedal, že Ján Pavol II. mal oveľa väčší vplyv na osud sveta než akákoľvek iná osobnosť 20. storočia. Táto myšlienka ma sprevádzala počas cesty do Ríma, kde som deň po pápežovej smrti stretol ľudí z celého sveta. Chceli si uctiť Svätého Otca a poďakovať mu za jeho svedectvo viery. Človek, ktorý pozná Rím, si len ťažko dokáže predstaviť toto, zvyčajne chaotické a hlasné mesto ponorené do atmosféry meditácie a ticha. Takto to bolo v priebehu celého týždňa po smrti Svätého Otca.

Druhého apríla mi zatelefonoval môj priateľ, kňaz z Južnej Karolíny, práve vo chvíli, keď som cestoval na Kennedyho letisko so zámerom odletieť do Ríma. Vyrozprával mi istú udalosť. Dovoľte mi, aby som ju citoval tak, ako bola uverejnená v knihe Božia voľba. „Jay Scott Newman, kňaz z katolíckeho Kostola Panny Márie v Greenville v Južnej Karolíne, odišiel od televíznych správ o pápežovej smrti a zamieril do svojho kostola na popoludňajšiu spoveď. Neskôr zatelefonoval svojmu priateľovi a povedal mu, že práve ,prežil tri najdôležitejšie hodiny svojho kňazstva'. Šesť ľudí, ktorí sa nespovedali už tridsať, ba až štyridsať rokov, vošlo do Kostola Panny Márie so zámerom vyspovedať sa. Otec Newman sa každého z nich opýtal, prečo si vybrali práve túto chvíľu. Vo všetkých prípadoch bola odpoveď rovnaká: smrť Svätého Otca. Otec Newman vtedy vyhlásil: ,Uplynuli len štyri hodiny od pápežovej smrti, a všade sa už rozlieva milosť.'"

Istý francúzsky katolícky mysliteľ si všimol, že radosť je znamením opravdivej viery. Schopnosť Jána Pavla II. „komunikovať s" ľuďmi nevyplývala z toho, že ako mladý herec získal na scéne isté schopnosti. Pápežova schopnosť komunikovať vyplývala z toho, že mal čo povedať. Bolo to niečo, čo si nemohol nechať pre seba: vrúcna viera v Ježiša Krista a nádej pre ľudstvo, ktorá sa z tejto viery zrodila. Táto viera a nádej ho otvorili pre dialóg so všetkými ľuďmi. Je to osobitne dôležité poučenie: opravdivá kresťanská viera nás neobmedzuje ani nezatvára pred blížnym, ale otvára nás na skutočné stretnutie s druhými.

George Weigel, autor oficiálnej biografie Jána Pavla II.: Svedok nádeje