C. S. Lewis nás pozýva na výlet do Neba a Pekla. Používa svoj rozprávačský talent, aby nám podal alegorický príbeh o ceste autobusom, ktorý premáva medzi Peklom a Nebom.

 

V istom zmysle v nás snaha spojiť nebo s peklom do manželského zväzku prebýva odjakživa. Zakladá sa na presvedčení, že život nás nikdy nestavia pred nevyhnuteľné „buď – alebo“. Inými slovami, na presvedčení, že ak má človek schopnosti, trpezlivosť a (predovšetkým) dostatok času, vždy nájde spôsob, ako dosiahnuť obe alternatívy.

 

Domnievame sa, že obyčajným vývojom, postupnými úpravami alebo zušľachťovaním nakoniec premeníme zlo na dobro, a že nikto po nás nebude chcieť, aby sme definitívne odhodili všetko, čo by sme si radi ponechali. Toto presvedčenie považujem za katastrofálny omyl. Nemôžeme si brať všetku svoju batožinu na všetky cesty. Dokonca aj naša pravá ruka alebo pravé oko môžu byť z tých vecí, čo budeme musieť na niektorej ceste zanechať.

 

Zlo je možné napraviť, no nikdy sa nemôže „vyvinúť“ v dobro. Čas ho nezahojí. Zlé kúzlo musí byť zlomené, krok po kroku je potrebné „spätne odriekať zaklínadlo v mene oslobodzujúcej moci“. Inak to nejde. Vždy je to „buď – alebo“.

 

Ak trváme na tom, že si ponecháme peklo (alebo dokonca len Zem), neuvidíme nebo. Ak prijmeme nebo, nebudeme si môcť ponechať ani tie najmenšie a najintímnejšie suveníry z pekla.