Kniha nám ponúka pochopiť „bojové pole“, na ktoré je každý z nás povolaný, aby zápasil a prijímal slobodu milovať tak, ako miloval Ježiš. Ak vyvolá imidž tejto knižky dojem, že ide o manuál k nejakému počítačovému programu, nebude to veľká chyba. Autor naozaj píše o desiatich krokoch, ktoré k niečomu vedú, niečo učia. Ale nechce sa pokúsiť o programovanie čohokoľvek ani kohokoľvek. Chce ti ponúknuť pomoc, keď sa pýtaš, prečo je také ťažké veriť, prečo tvoja priateľka nechce nič počuť o Bohu, prečo sa ti zdá, že ak si šikovný, Boha ani veľmi nepotrebuješ. Ukáže ti slobodu, ktorú získaš, ak porozumieš prostrediu, v ktorom žiješ, ak nájdeš v sebe schopnosť a potrebu mať k Bohu osobný vzťah. A presvedčí ťa o tom, že ten, komu na tomto vzťahu záleží asi viac ako tebe, je práve Boh. A že ak objavíš tento vzťah, môžeš naplno slobodne dýchať, akoby si práve vyšiel z väzenia.

„Kultúry jednotlivých národov sú v zásade rôzne spôsoby, ako sa odpovedá na otázku o zmysle osobnej existencie." (Centesimus annus, 24) Kultúra zahŕňa určité hodnoty, ktoré postupne absorbovala z danej komunity, a preto zohráva kľúčovú rolu v oslobodzovaní alebo spútavaní predstavy, ktorú si jednotlivec utvára o živote. Jej vplyv z duchovného hľadiska môže byť buď obohacujúci, alebo ochudobňujúci. • Pojem kultúry by sme mohli vyjadriť najmenej v dvoch úrovniach. Na jednej strane je kultúra niečo, čo odráža tvorivosť, umelecké vyjadrenie a komunikáciu danej komunity. Na druhej strane kultúru chápeme ako všeobecné vyjadrenie životného štýlu a dominantných sociálnych ideí. Prvá úroveň vyjadruje kultúru, ktorej vplyv si uvedomujeme, kým kultúru druhej úrovne zväčša pasívne prijímame. Táto kapitola viac uvažuje o tejto druhej úrovni kultúry a zvlášť o spôsoboch, akými ochudobňuje našu predstavivosť bez toho, že by sme si to vôbec uvedomovali. • Začneme však tým, že sa vrátime viac ako o sto rokov späť. V roku 1863 strávil Dostojevský niekoľko mesiacov v Európe. Keď sa vrátil do Ruska, napísal Zimné úvahy o letných dojmoch (Winter Notes on Summer Impressions). Bol znechutený mestami Západu, ktoré prirovnal k „mraveniskám". Chudoba londýnskej štvrte Whitechapel ho šokovala, no najostrejšiu kritiku vyjadril nad Krištáľovým palácom, ktorý opísal ako druhý Babylon. Tento „palác" postavený pre Veľkú výstavu podľa neho zosobňoval všetku špinu a pýchu priemyselného impéria. Píše, že človek potrebuje bohatú a starobylú tradíciu odmietania a protestu, aby nepodľahol, aby nepokľakol a nezačal uctievať fakt, aby nezamenil skutočnosť za ideál. Dostojevský nielenže vyjadruje nesúhlas s prevládajúcim systémom; zachádza ďalej a poukazuje na samotné jadro zhubnosti tohto systému, ktoré vidí v „typicky západnom princípe individuálnej izolácie". Toto spoločne so „zúfalou túžbou udržať status quo zrodenou zo zúfalstva"…