Kniha vyšla v Libanone v arabskom jazyku v náklade vyše pol milióna výtlačkov! V rozsahom skromnejšej francúzskej verzii sa otcovi Skandarovi s pomocou Marie-Sylvie Buissonovej podarilo podať pôsobivý obraz svätca doplnený o desiatky svedectiev od ľudí, ktorí svätca osobne poznali a boli svedkami zázrakov, ktoré sa diali už za jeho života. Obsahuje tiež cenné svedectvá tých, ktorí sa na jeho príhovor zázračne uzdravili. V prílohe sa nachádza Deviatnik k svätému Šarbelovi, pohľad na dejiny Maronitskej cirkvi a ďalšie vyhlásenia a svedectvá. Vzácna je aj 16-stranová obrazová príloha. 

Svätý Šarbel Maklúf (1828 – 1898) dodnes priťahuje zástupy ľudí k svojmu hrobu v Kláštore sv. Marona v Annáji. To je miesto, kde tento maronitský mních a pustovník žil v úplnej jednoduchosti. Pápež sv. Pavol VI. o ňom povedal: „Svojou zdržanlivosťou vťahoval všetkých do ticha... A všetci radi pracovali po jeho boku. Je dojímavé, že Boží ľud sa nemýlil. Svätosť Šarbela Maklúfa žiarila už za jeho života, jeho krajania, či boli kresťania alebo nie, ho uctievali a utiekali sa k nemu ako k lekárovi duší a tiel“.

Aký bol? Ako možno priblížiť tajomstvo jeho života? Aký je jeho odkaz pre kresťana tretieho tisícročia zvádzaného materializmom? Prečo jeho radikálny spôsob napodobňovania Krista ustavične presviedča a mocne oslovuje také veľké množstvo veriacich?

Otec Šarbel mal neochabujúcu železnú vôľu, vďaka ktorej ovládal svoje sklony a pocity. Vravieval: „... Boh pozná naše najhlbšie vnútro. Ten, kto ho s dôverou prosí o milosť, nebude sklamaný. Pros ho o to, čo potrebuješ!...“ Vnútornú vyváženosť a vyrovnanosť, tú opravdivú silu charakteru, čerpal z neba podľa svojho hesla: Sme iba pútnici na ceste do večnosti.

 

 Predslov ku knihe od arcibiskupa a metropolitu košickej arcidiecézy Mons. Bernarda Bobera

 

      Relikvie svätých si už oddávna vyžadujú nielen našu pozornosť, ale aj našu úctu. Keď skúmame, čo hovorí Písmo o posvätných relikviách, dostaneme odpoveď, že relikvie majú za následok mnohé uzdravenia.

      Potom Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a stal si na nohy. (2 Kr 13, 20-21).

… na inom mieste nájdeme:

     Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ Ježiš sa obrátil a keď ju zazrel, povedal: „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila.“ A žena bola od tej hodiny zdravá. (Mt 9, 20-22).

… alebo:

      Rukami apoštolov sa dialo množstvo znamení a divov medzi ľudom. Všetci svorne zotrvávali v Šalamúnovom stĺporadí. Ale nik iný sa k nim neodvážil, pripojiť, no ľud ich velebil a čím ďalej, tým viac pribúdalo veriacich Pánovi; veľké množstvo mužov a žien. Ešte aj na ulice vynášali chorých a kládli ich na postele a lôžka, aby aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade pôjde. (Sk 5, 12-15).

… alebo:

     A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali. (Sk 19, 11-12).

      Vo všetkých častiach z Písma Boh uzdravil pomocou hmotného objektu. Nástroj na vyliečenie bol dotyk s takýmto objektom. Je naozaj veľmi dôležité poznamenať, že príčinou uzdravenia je vždy Boh; relikvie sú prostriedkom, prostredníctvom ktorého koná On sám. Inými slovami, relikvie nie sú čarovné. Neobsahujú silu, ktorá je im vlastná alebo akási moc mimo Boha. Každé dobro, ktoré sa prejavuje prostredníctvom relikvií, je Božím činom. Ale skutočnosť, že Boh sa rozhodne použiť relikvie svätých na uzdravenie a zázraky, nám hovorí, že chce pritiahnuť našu pozornosť k svätým ako k „modelom a príhovorcom“ (porov.: KKC, 828).

      Z tohto dôvodu je vždy veľmi dobré, ak v živote veriacich panuje k svätým a k ich relikviám úcta, aby sa "mali o čo oprieť." Zvlášť v tejto dobe potrebujeme konkrétne uistenie, že kráčať za Kristom sa oplatí, lebo o tom svedčia aj mnohí svätci.

      Svätý Šarbel je jedným z mocných orodovníkov, ktorý je známy po celom svete. Úcta k nemu u mnohých ľudí bola zjavná už dávno predtým, ako sme dostali jeho relikviu do našej košickej katedrály. Nevieme presne povedať, koľko uzdravení a vyslyšaní sa udialo na jeho príhovor u nás, ale s istotou môžeme povedať, že úcta k nemu, aj vďaka prítomnosti jeho relikvií u nás rastie. Svedčia o tom každomesačné davy pútnikov, ktorí ho vždy dvadsiateho druhého dňa v mesiaci chodia prosiť o príhovor.

      Veľa chorých ľudí k nemu prichádza čerpať posilu pre svoj kríž. Mnohí prichádzajú prosiť o pomoc v ťažkej chorobe, mnohí prosia o uzdravenie svojich blízkych. Môžeme sa pýtať: Kto z nás môže Bohu diktovať, aby niekoho neuzdravil? Kto z nás má právo tomu zabrániť?

      Ak má k tomu dopomôcť práve relikvia a príhovor svätého Šarbela, môžeme byť len radi, že ju v našej katedrále máme. Na Slovensku sme boli azda prví, ktorí ju oficiálne dostali z Libanonu. Ak sa však počet jeho relikvií rozrastá, z tejto rastúcej úcty sa len tešíme. Nech sa tak viera, dobro a Boh sám šíri do celého sveta. To je zaiste hlavný odkaz a posolstvo všetkých relikvií, teda všetkých svätých.

     Nech za všetkých čitateľov mocne oroduje svätý Šarbel a nech Vás žehná všemohúci Boh Otec + i Syn + i Duch Svätý .