Aleš Opatrný (* 1944), kňaz Pražskej arcidiecézy a zakladateľ Pastoračného strediska pri PA, je známy aj na Slovensku ako vyhľadávaný prednášajúci a exercitátor. Ako vynikajúci a triezvy znalec človeka, aj v tejto knižke upriamuje pozornosť čitateľa na to, čo je v sviatosti zmierenia podstatné. Búra falošné prístupy k spovedi, prináša nové spovedné zrkadlá a usiluje sa poukázať na to, že spoveď má byť predovšetkým stretnutím s odpúšťajúcim a uzdravujúcim Bohom.

Ukážka z knihyČo prekáža viere v odpustenie

Po psychologickej stránke môže blokovať vieru v Božie odpustenie nedostatok skúseností s ľudským odpúšťaním alebo aj sklamanie v tejto oblasti. Podobne môže pôsobiť silná neláska k sebe samému, keď človek nedokáže uveriť, že je „milovania hodný“, a to ani Bohom. V neposlednom rade prekáža viere v odpustenie nesprávna teológia alebo zlá prax kajúcnosti.

Ak totiž človek stavia odpustenie predovšetkým na vlastných činoch, neuverí, že pre odpustenie musí niečo urobiť predovšetkým Boh. Ak má človek dojem, že si musí odpustenie zaslúžiť, že Božie odpustenie bude možné až ako odpoveď na jeho rozsiahle skutky kajúcnosti, neberie vážne Kristovo spasiteľské dielo a nepodmienenosť Božej lásky. Na druhej strane, ak je presvedčený, že viny sú pre Boha úplne nezaujímavé, že on sa má iba „kúpať v mori Božej lásky“, potom neberie vážne neúplatné Božie rozlišovanie dobra a zla, nepochopí význam pokánia ani veľkosť a cenu Ježišovej záchrany.

Nesprávna prax kajúcnosti sa začína tam, kde sa v živote človeka celá záležitosť zmierenia s Bohom redukuje na vykonanie spovede. Napriek tomu, že jedným z najdôležitejších obsahov života veriaceho kresťana má byť vedomie lásky a zodpovednosti, ktoré je narušené hriechom a napravuje sa ľútosťou a odpustením, teda zmierením, je toto všetko pri nesprávnej praxi kajúcnosti obmedzené na pomerne neosobne vykonávaný rituál. V ňom je vzťah nahrádzaný nepatričným zveličovaním. V takejto praxi kajúcnosti síce sviatosť zmierenia obsahuje vyznanie hriechov, občas formálnu ľútosť (niekedy iba v podobe bezmyšlienkovite odriekaného naučeného textu), rozhrešenie a skutok kajúcnosti, často mylne chápaný ako „pokuta“ za hriechy. Ale osobné stretnutie so živým odpúšťajúcim Bohom dotyčná osoba vôbec nevníma. Preto takáto prax nemôže podporovať rast lásky a dôvery medzi človekom a Bohom.