John Henry Newman (1801 – 1890) ako duchovný Anglikánskej cirkvi a univerzitný kazateľ v Oxforde sa stal vedúcou osobnosťou združenia (Oxfordské či Traktátové hnutie), ktorého cieľom bola mravná a náboženská obnova anglikanizmu. Jeho cieľom bolo dokázať, že Anglikánska cirkev nie je iba anglickým národným dedičstvom, ale pravou Kristovou cirkvou. Poctivé, hlboké, argumentmi podložené a čoraz bolestivejšie štúdium dejín starovekej Cirkvi ho nakoniec priviedli k istote, že skutočnou nástupkyňou prvotnej Cirkvi je Cirkev rímskokatolícka. Po siedmich rokoch ťažkých vnútorných bojov konvertoval, vstúpil do Katolíckej cirkvi, kde prijal kňazskú vysviacku od pápeža Leva XIII. V roku 2010 ho pápež Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslaveného a 13. októbra 2019 pápež František za svätého.

Jeho postoje – ešte ako anglikánskeho kňaza – publikované v traktátoch, neraz vyvolali prudkú odozvu zo strany anglikánskych duchovných, ktorí ho podozrievali zo sympatizovania s Katolíckou cirkvou. Najvážnejší útok vyšiel od Charlesa Kingsleyho, anglikánskeho kňaza, ktorý sa na jednej strane tešil kráľovskému titulu profesora moderných dejín na Cambridgeskej univerzite, na strane druhej to bol dobre známy a obľúbený románopisec. Bol autorom pamfletu s názvom Čo chcel Dr. Newman vlastne povedať? Išlo o verejný úrok na Newmana, ponad ktorý Newman nemohol prejsť s mlčaním. Jeho odpoveďou bolo osem pamfletov, ktoré v roku 1864 vyšli pod názvom Apologia pro vita sua, ktorá je jedinečnou odpoveďou pre všetkých, čo kritizovali jeho činnosť a spochybňovali jeho motívy.V diele Newman podáva prehľad svojich náboženských názorov s neuveriteľnou presnosťou a elokvenciou. Vo vtedajšej anglickej spoločnosti panoval názor, že Newman spor s Kingsleym vyhral a svoju integritu úspešne obhájil. Napočudovanie, najpozitívnejšie reagovali vtedy veľmi vplyvné nekonformistické kruhy, no aj samotní anglikáni boli Newmanovi vďační za to, ako veľkoryso písal o ich cirkvi.Apológia nie je len autobiografia, ktorá vznikla na základe polemiky a satiry. Je to teologický dokument – a nielen to. Najmä vďaka poslednej kapitole ju možno považovať za veľmi dôležitý vklad do ekleziológie, teda do teologickej náuky o Cirkvi. Moderný vývoj či znovuzrodenie katolíckeho chápania povahy Cirkvi, ku ktorému Newman významne prispel, vyústilo do významných reforiem Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), ktorý prakticky zavŕšil tridentskú epochu a začal písať novú kapitolu dejín kresťanstva.

Úryvok z knihy

Odkedy som sa stal katolíkom, k vývoju svojich náboženských názorov prakticky nemám čo dodať. Tým, pravda, nechcem povedať, že by moja myseľ bola nečinná, že som všetko vzdal a nad teologickými otázkami sa už nezamýšľam. K zásadnejšiemu posunu nedošlo, preto nemám čo mapovať a nemám sa ani z čoho vypisovať, pretože moje srdce našlo dokonalý pokoj. O tomto niet pochýb. Nie som si vedomý, že by od mojej konverzie došlo k nejakej zmene, či už intelektuálnej, alebo morálnej. Moja myseľ nič podobné nezaznamenala. Pokiaľ ide o základné pravdy zjavenia, pokiaľ viem, moja viera sa už nevyvíjala, a to isté platí o sebavedomí. Nerástol ani zápal, môj príchod do katolíckych radov bol ako príchod do prístavu po plavbe na rozbúrenom mori, a šťastie a spokojnosť s mojím rozhodnutím ma odvtedy neopúšťajú. Čo sa týka článkov viery, ktoré nie sú súčasťou anglikánskeho kréda, osvojil som si ich bez akýchkoľvek ťažkostí. Niektoré som prijal už predtým, no aj tie, čo boli pre mňa nové, som prijal za svoje úplne prirodzene a rovnako pozitívne ich vnímam aj dnes. Ani náhodou nechcem poprieť, že každý článok vyznania viery, či už taký, ktorý vyznávajú katolíci, alebo taký, čo je vlastný protestantom, v sebe ukrýva niečo, čo sa prieči intelektu. Faktom zostáva, že tieto rozpory nie som schopný vyriešiť. Mnohí ľudia sú na problematické miesta v náuke veľmi hákliví. Osobne som na tom rovnako, aj ja som na ne háklivý, ale nikdy som nechápal, hoci som sa naozaj snažil, ako môže niekto pre sporné miesta, nech ich je, koľko chce, spochybňovať doktríny, ku ktorým sa jednotlivé body spájajú. Vravím, nech je sporných bodov, koľko chce, hoc aj desaťtisíc, to ešte neznamená, že budem niečo spochybňovať. Drobný rozpor a pochybnosť sú nesúmerné javy, nemožno ich porovnávať. Iste, sem-tam sa môžu objaviť isté ťažkosti s dokazovaním, no keď hovorím o sporných bodoch, myslím tým ťažkosti, tkvejúce priamo v učení, prípadne tkvejúce vo vzájomnom vzťahu jednotlivých bodov náuky. Človeka môže rozladiť, ak nevie vyriešiť matematickú úlohu, správny výsledok nepozná, no to ešte neznamená, že bude spochybňovať možnosť riešenia úlohy, a že jeden z možných výsledkov môže byť správny. Ak sa zamyslím nad rozličnými pravdami viery, osobne vnímam tvrdenie o existencii Boha za najspornejšie zo všetkých, a predsa ho prijímame zo všetkých najvehementnejšie.