Prvé tri povojnové roky predstavujú v dejinách Slovenska obdobie rozsiahlych politických zmien. Skončila sa krutá vojna, zatíchli zbrane, ale pre väčšinu národa mier neznamenal plnú a ničím neskalenú radosť. Mierové obdobie prinieslo totiž so sebou aj stratu samostatnosti a obnovenie spoločného štátu s českým národom. Česko-Slovensko sa obnovovalo ako ľudovodemokratická republika, ale čoskoro sa ukázalo, že nový štátny útvar mal len málo spoločné s demokraciou a ešte menej s ľudom. Násilné vyhasenie plameňa samostatnosti ľud pociťoval ako veľkú stratu, ako návrat do područia, ktoré už malo za sebou dve desaťročia trpkých skúseností a premeškaných príležitostí a neosvedčilo sa. Ľud hľadel do budúcnosti s neblahou predtuchou a s obavami, čo ho očakáva.

Obavy boli oprávnené. Opatrenia, ktoré sprevádzali politickú zmenu zo samostatnosti do závislosti, predstavovali zásah do ľudských práv a základných ľudských slobôd. Hovorím z vlastnej skúsenosti, lebo som bol jedným z bezprostredných svedkov tohto druhého prevratu. Keď sa skončila vojna, bol som 19-ročný študent zlatomoravského gymnázia, rok pred maturitou. Prežíval som koniec vojny, prechod frontu a prvé povojnové týždne ako pasívny a bezmocný pozorovateľ hrôz a krutostí, ktoré takáto katastrofa so sebou prináša. Nepoznám človeka v našej obci a na blízkom okolí - vrátane funkcionárov všelijakých národných výborov - ktorý by bol s radosťou vítal to, čo sa okolo neho dialo a čo sa vtedy a dlho potom označovalo za „oslobodenie“. Bol to súmrak po úsvite...