Pôstne obdobie je ideálnym časom na zamyslenie sa nad hodnotou ľudského smerovania. Knižná novinka od nitrianskeho biskupa Viliama Judáka (* 1957) Putovanie k zázraku Veľkej noci je návodom na prežitie týchto dní s radosťou a otvoreným srdcom pre Ježiša. Kniha má dve časti. Každú kapitolu prvej časti s názvom Kalendárium tvorí jeden deň. Začína sa Popolcovou stredou a končí Veľkonočnou nedeľou. V každom dni nájdeme odkazy na state zo Svätého písma, o ktorých môže čitateľ meditovať, a originálnym spôsobom poňatý text, v ktorom sa dozvieme mnoho užitočného o jednotlivých pôstnych a veľkonočných dňoch. Druhú časť s názvom Veľkonoční ľudia tvoria zaujímavosti o postavách, ktoré zohrali svoj väčší či menší význam pri udalostiach Veľkej noci. Autor na ne v mnohých prípadoch pozerá iným ako tradičným uhlom pohľadu, ktorý ponúka inšpiráciu k zaujatiu vlastného postoja a nabáda čitateľa nahradiť tradičné kritické myslenie milosrdným a láskavým prístupom. Ukážka z knihy Každoročne v tomto období zažívame veľký zázrak jari, nového života. Ak sme čo i len trochu vnímaví, dokážeme precítiť túto nádheru v jej najrozličnejších podobách. Každoročná zima – dlhšia či kratšia – ukazujúc nám znaky prírody, ktoré sú navonok bez života, sa nás snaží presvedčiť, že zavládla nová doba ľadová a že jar tento rok nepríde. Ako súčasť pokolenia netrpezlivých sme náchylní spochybniť skúsenosti vekov a generácií, ktoré pozná každé školopovinné dieťa, a to že vo vnútri spiacich púčikov, v pomalosti hraničiacej s nečinnosťou sa ukrýva vysoko produktívna aktivita. Je síce pravda, že niekedy to môže trvať dlhšie, kým sa puky nového života opäť otvoria, ale vždy sme nakoniec svedkami toho, ako jarné veľkonočné slnko akoby mávnutím čarovného prútika oživí svojím teplom prírodu a ako z tmy a neživota vytvorí opäť odznova plnosť a dokonalosť života. V prírode je zakódovaná veľkonočná idea. Je to „idea veľkého protikladu života: mystérium utrpenia a smrti, mystérium plaču a smútku na jednej strane a mystérium vzkriesenia a svetla na strane druhej“ (Pavol Strauss). Áno, zázrak nového života je v prírode pre vnímavé oči a srdcia znamením (sviatosťou) iného zázraku: víťazstva nad smrťou a hriechom prostredníctvom vzkriesenia Ježiša Krista – Božieho milovaného Syna. Je pochopiteľné, že sa niekedy nedokážeme pre mnohé nešťastia, ktoré sa dnes dejú vo svete i v našom živote, intenzívne radovať. Veď zakúšame a prežívame akoby obdobie zimy s jej smrtiacim dychom, ktorý zráža púčiky každej nádeje. Preto sa ocitáme v pozícii učeníkov, ktorí sa trasúc od strachu zhromaždili za zatvorenými dverami. Avšak práve vtedy prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ (porov. Jn 20, 19). Ten istý pokoj priniesol Ježiš aj ďalším učeníkom, ktorí svoju sklamanú nádej kráčali ukryť za dvere svojho emauzského príbytku. Ježiš sa stal ich sprievodcom a nenásilným utešiteľom, pri ktorého slovách o kríži ako symbole nielen smrti, ale aj nového života zhorela časť ich bolesti, bezradnosti, smútku a začalo sa uzdravenie. A keď učeníci prišli večer do Emauz, chopili sa iniciatívy a naliehali na svojho sprievodcu: „Zostaň s nami...“ (Lk 24, 29), lebo im bolo teplo okolo srdca, keď im vysvetľoval stratégiu dejín spásy. „Zostaň s nami“ sa stáva aj heslom večera prvého dňa týždňa, ktorý je zároveň ôsmym dňom a predobrazom večnosti. Veď, ako boli Vianoce vzkriesením do časnosti, Veľká noc je vstupom do večnosti. „Pane, zostaň s nami!“ Dovoľme nášmu srdcu, aby vyslovilo slová tejto prvej veľkonočnej modlitby zvlášť dnes, keď cítime, že sa zvečerieva, keď nám je už všetkého akosi priveľa, keď sa nám zdá, že niet nijakej nádeje, keď máme dojem, že niet nikoho, kto by s nami chcel kráčať životom a keď jediné východisko vidíme v úteku. Vtedy je on tým, ktorý vidí ďalej a dáva nám silu aj svetlo. On je ten, ktorý „vstal z mŕtvych a už viac neumiera“. On je zárukou novej duchovnej jari, a tým aj našej nádeje! Preto, Pane, zostaň s nami! Na znak našej veľkonočnej radosti nám radí autor Knihy múdrosti: „Zasýťme sa drahocenným vínom a myrhou rovnako, nech nám neunikne ani jeden jarný kvet!“ (Múd 2, 7).